Ako sa vám žije po úspechu v účinkovaní Tvoja tvár znie povedome?
Nakopilo sa mi veľmi veľa práce. Vyťaženie herca či moderátora sa meria tým, ako má zaplnený itinerár. Ak sa mi na sobotu tlačia tri termíny, zvyšujem cenu. Ak je človek žiadaný a vyťažený, môže si vypýtať viac.
Keď moderujete, musí to baviť aj vás, alebo stačí, že vám dobre zaplatia?
Základná pointa je v tom, že mňa jednoducho baví rozprávať do mikrofónu.
Čo vás na tom najviac baví?
Mám radosť, ak ľudí rozveselím hovoreným slovom. Je mi blízka filozofia, ktorá tvrdí, že ak rozveselíš človeka, predĺžiš mu život.
Maskéri v šou s vami robili hotové divy.
Je neuveriteľný zážitok sedieť tam a vidieť aj ostatných. Našťastie som sa ešte nedostal do toho štyri a pol hodinového maskérskeho kresla, pretože by som tam nedokázal obsedieť. Isteže, dobre vedia, že ak ma tam dajú, vyrozprávam im aj mozog z hlavy, pretože už v zákulisí sa štartujem tým, že jednoducho točím svoju sirénu.
Patrili ste v detstve k hyperaktívnym deťom?
Vôbec, kde ma položili, tam som sedel. Vždy som bol skôr pasívny, a preto aj v profesii som hľadal niečo, kde človek nemusí osem a pol hodiny pracovať. Povedal som si, že budem herec. Veď ten si len zahrá predstavenie a má vystarané. Vtedy som netušil, koľko je to roboty. Pravda však je, že manuálna práca mi nikdy veľmi nešla. Hľadal som skôr niečo v počítačovom svete. Chvíľu som chcel byť programátorom, no nevyšlo mi to. Navštevoval som však aj divadelný krúžok, pričuchol k herectvu a napadlo mi, že by som sa tým mohol aj živiť. Už ako šestnásťročný chlapec som na javisku rozosmial divákov a prichádzal pozitívny ohlas.
Ocenili na VŠMU vaše zabávačské smerovanie?
Nie, v škole som sa celkom stratil. Tak, ako som pred školou vedel, že to chcem robiť, na VŠMU som nadobudol pocit, že musím niečo veľmi študovať a hlboko sa nad vecami zamýšľať. Nalepili sa však na mňa všetky potrebné veci a keby som neštudoval, dnes nie som tam, kde som. Rečová technika, pôsobenie na diváka, to všetko prišlo so školou.
S praxou som nebol veľmi spokojný. Hrával som v študentských predstaveniach aj ako elév v divadlách, no vždy len tak niečo bokom, alebo som zaskakoval a robil iba akéhosi „podajtašku“. Nebol som ako Csongor Kassai, ktorý bol už na škole hotový herec. Každý študentský režisér chcel robiť s Csongorom. Bol výrazný typ, dobre sa s ním dalo pracovať. So mnou to nešlo, ja som sa len hľadal. Až po škole sa odrazu všetko spojilo, ako malo, a našiel som sa.
„Bolo to fajn, ale na kolená si šiel príliš skoro,“ odkázala Bičanovi na sociálnej sieti Samantha Fox, ktorú imitoval. (zdroj: MArkíza)Viete si dnes seba ešte predstaviť ako divadelného herca? Pracovať s naučeným textom?
Po škole sa mi pošťastilo hrať v Nitre hlavnú postavu Toma Sawyera, ale neskončilo sa to nejakým víťazstvom môjho herectva nad publikom. Chýbalo mi čosi, čo som našiel, až keď som stratil možnosť hrať v divadle. Akási vnútorná energia, ktorá tam už dnes je. Dnes viem, ako na to, ako mám diváka presvedčivo zabaviť, či už v relácii 5 proti 5, alebo v inom programe. Nevravím, že je to psychologický realizmus, čo tam predvádzam, ale viem byť na mieste kreatívny, a to je moja veľká výhoda.
Ľudia cítia, že to vzniká tu a teraz a oni sú pri tom, preto to oceňujú. Pripravujete sa nejako?
Nie, je to ako vo futbale, keď niekto vymyslí prihrávku, z ktorej je napokon gól. Podobná je aj výsada Andreja Bičana. Som skrátka schopný vymyslieť z bublifuku a z piesku na mieste vtip alebo myšlienku, ktorá je zábavná a posúva program ďalej. Kým mi hlava bude fungovať, dovtedy to budem robiť.
Čo je vaším motorom?
Mám okolo seba ľudí, ktorých milujem, a je pre mňa dôležité vytvoriť im zázemie. Ako lovec mamuta viem, že ho musím uloviť, pretože ľudia okolo sú na mňa naviazaní a som za nich zodpovedný. Je to moja počiatočná motivácia aj hnacia sila, ktorá mi dodáva potrebnú šťavu.
Čiže funguje u vás tradičný model a mužovi sa darí podľa toho, aké má doma vytvorené zázemie?
