Veľké zlyhanie školstva spôsobilo, že ľudia na Slovensku sa nevedia identifikovať so skutočnými európskymi hodnotami. Aj to si o fungovaní našej krajiny myslí MARTIN ŠULÍK. Patrí ku generácii filmových režisérov, ktorá vo svojom mladíckom rozlete prvýkrát zažila možnosť slobodne cestovať za hranice. O pocitoch ľudí, ktorí to obdobie zažili, o veľkých nádejách a o hodnotách, za ktoré sa oplatí bojovať, hovorí jeho film Všetko, čo mám rád. Po mnohých rokoch sa opäť dostáva do našich kín.
Do kín sa po 25 rokoch dostáva váš film Všetko, čo mám rád z roku 1992. Ste zvedavý, ako budú ľudia reagovať?
"Producent Rudolf Bierman sa rozhodol, že ho opäť nasadí. Neviem, koľko ľudí ním do kín naláka, ale som veľmi zvedavý, dokonca zvedavejší ako pri premiére. Je to film, ktorý vznikol v úplne iných súvislostiach. Dokonca ide o posledný československý film."
Myslíte si, že mladých ľudí zaujíma obdobie začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia?
"Ak pôjdu na film, tak asi nie pre to, aby mohli analyzovať toto obdobie. Skôr si myslím, že by v ňom mohli zachytiť časť pocitu z toho, či zostať na Slovensku, alebo odísť, možno si aj prehodnotia, aký majú vzťah k Slovensku, ktoré hodnoty považujú za dôležité. Mnohí mladí ľudia, ibaže o generáciu mladší ako náš hlavný hrdina, sú dnes vo veľmi podobnej situácii – môžu ísť študovať alebo pracovať za hranice. Rozdiel je, že uvažovať o tom je pre nich už celkom prirodzené. Preto sa im atmosféru začiatku 90. rokov, ten nádych nového začiatku, keď sa všetko otvorilo, cez film asi pochopiť nepodarí."

Prečo nie?
"Tá skúsenosť je neprenosná. Neviem, či dnešná mladá generácia zažije takú veľkú nádej, akú sme vtedy zažili my. Nádej, že svet, ktorý príde, bude lepší. Hoci roky potom ukázali, že sa to všetko nevyvíjalo najlepším spôsobom."
Aký film ste vtedy chceli urobiť?