Tón knihy Na sútoku súčasnej slovenskej literatúre prospieva. O emóciách a vzťahoch rozpráva civilne, a pritom sa netopí v cynizme.
Spisovateľka Monika Kompaníková vo svojom najnovšom románe pokračuje v línii, ktorou zaujala čitateľov, kritikov aj prekladateľov vo svojom úspešnom románe Piata loď. Časový priestor jej prózy Na sútoku je minimalistický, navyše sa v príbehu zdanlivo nedeje nič dramatické.
Na besiedke
Autorka doň neobsadila veľa postáv. Pre malú školáčku Aničku aj jej dospelú verziu, Hanu – slobodnú matku pracujúcu v Centre právnej pomoci – je dôležité stihnúť školskú besiedku.
Anička žije sama s otcom v dome na okraji mesta. Otec buď pracuje na stavbe, alebo leží opitý vo svojom brlohu na poschodí. Teraz je však všetka osamelosť prekonaná očakávaním. Anička má v krásnych šatách hrať Gerdu v divadelnej Snehovej kráľovnej.
Na besiedke svojho syna Jakuba nesmie chýbať dospelá Hana, zasypaná povinnosťami a starostlivosťou o zomierajúceho otca.
Hneď ráno sľubuje, že príde, cítiac, že synov pohľad „je jasný a priamy, zamilovaný do ženy, ktorú najlepšie pozná a o ktorej nemá žiadne pochybnosti, pred ktorou necíti ostych, len nekonečnú dôveru a ničím nepodložený obdiv“. Je dôležité, aby večer zachytil medzi všetkými hrdými rodičmi v publiku práve jej pohľad.
Deň postupne „tečie“ do svojho finále.
(zdroj: ARTFORUM)Zmysel pre okamih
Dve podoby jednej túžby ukazujú na opakovanie toho podstatného.
Človek sa pritom „cíti ubitý a sploštený ako jednobunkový živočích“. A je tak ťažké ovplyvniť tok vecí, ktoré sa okolo valia. Sútok spája postavy, očakávania, ambície a emócie. Je metaforou vážneho znamenia, ktoré mení vnútorné svety.
Kompaníková píše so zmyslom aj pre tú najkratšiu, literárne vyjadrenú chvíľu. V príbehu takéto kratučké okamihy vykresľuje až s výtvarným talentom.
Jej poetika je vizuálna, jemná a našťastie nepatetická. To všetko zvýrazňuje výtvarná podoba knihy, pod ktorou je podpísaný Tomáš Kompaník.
Autorka svojím textom dokazuje, že okrem literárneho aktivizmu, ktorý reflektuje dejiny často márne alebo únavne, a popri protipóloch spočívajúcich v banalitách, existuje v slovenskej literatúre priestor pre výrazovo modernú a čitateľa oslovujúcu emocionalitu.
