Sú druhy sladkovodných rýb, ktoré vydržia na vzduchu aj niekoľko hodín. A potom také, ktoré merajú viac ako dva metre a zdvihnúť ich nad hladinu dá zabrať. Práve na tie sa zameriava svetoznámy český rybár Jakub Vágner, ktorý nakrúca dokumenty pre Českú televíziu a Discovery Channel.
Do ktorého kúta sveta najčastejšie za rybami cestujete?
Do amazonského dažďového pralesa. Strávil som tam viac ako tri roky, je to miesto, ktoré ma energeticky dobíja, vnímam ho ako svoj druhý domov. Dažďový prales v Amazónii je matkou všetkého. Musíte si však uvedomiť, že rozlohou je väčší ako celá Európa. A nechodím stále na rovnaké miesto.
Aké miesta vyhľadávate?
Kde je človek sám, konfrontovaný len s prírodou. Tam si každý uvedomí, aký je strašne maličký, bezvýznamný a bezmocný proti prírode. Mnohí si myslia, že nie sme jej súčasťou, že sme akýmsi nadradeným článkom. Ale v skutočnosti sme jej neoddeliteľnou časťou, s tým rozdielom, že dokážeme budovať a vytvárať úžasné veci a rovnako dobre ničiť. V Amazónii je najdôležitejšia pokora. Ku všetkému živému. Pretože ste stovky, tisícky kilometrov od najbližšej civilizácie, ak sa niečo stane, žiadnej pomoci sa nedočkáte.
Európska divočina a amazonský prales sú dve absolútne odlišné prostredia. Dokáže sa Európan prispôsobiť a prežiť?
Počas mojej prvej expedície som bol šokovaný rovnako, ako by bol ktokoľvek iný. Na Amazóniu sa môžete pripravovať, čítať si o nej, ale keď tam prídete, zistíte, že teória a prax sú odlišné veci. Každou ďalšou expedíciou ste skúsenejší, máte viac vedomostí, odvážite sa ísť ďalej, cítite sa pokojnejšie. Na druhej strane to môže byť presne ten zradný okamih, pretože si zrazu myslíte, že všetko viete a nič vás neprekvapí. To je omyl, v Amazónii musíte byť stále pokorný a nikdy nesmiete nadobudnúť pocit, že vás už nič nemôže prekvapiť.
Oklamal aj vás niekedy tento pocit?
Nie, nikdy som v týchto krajinách nenadobudol pocit, že mám všetko stopercentne pod kontrolou. Tie prostredia sú tak strašne fyzicky a psychicky náročné, že pobyt v nich nikdy nemôžete mať pod kontrolou.
Čo vás najviac zaskočilo na prvej expedícii v Amazónii?
Určite nespútaná krása a súčasne brutalita tohto miesta, kde prežívajú skutočne len tí najsilnejší. Jedna vec je vidieť tieto miesta v televízii, prezerať si časopisy. Ale sedíte pri tom v obývačke a necítite vône, vlhko alebo dážď. A zrazu sa fyzicky ocitnete na mieste, kde je také neskutočné teplo, až je to šialené, neuveriteľná vlhkosť, ktorá dosahuje až 97 percent, prší na vás, štípu vás tisíce komárov a vy musíte stále dávať pozor, či po vás niečo nelezie.
Arapaima veľká, jedna z najväčších sladkovodných rýb. (zdroj: archív J.V.)
Arapaima gigas žije v Amazonke a dorastá do dĺžky viac ako tri metre a 200 kilogramov. (zdroj: archív J.V.)Dokáže krása vyvážiť nebezpečenstvo, ktoré musíte pre ňu podstúpiť?
Je to tá najkrajšia divoká príroda, akú si ani vo sne nedokážete predstaviť. A spolu s nebezpečenstvom je to obrovská porcia adrenalínu a to ma uchvátilo. Zamiloval som sa do Amazónie na prvej expedícii a odvtedy tam chodím každý rok niekoľkokrát.
Čo vám spočiatku robilo najväčšie problémy?
To sú veci, ktoré sa len ťažko vysvetľujú niekomu, kto v týchto končinách nebol. Tam stále s niečím bojujete. Zakaždým sa vyskytne problém. Keď sa vám niečo pokazí, nemôžete ísť do obchodu kúpiť si to. Alebo dôjsť dvadsať kilometrov na benzínku a kúpiť si nealkoholický nápoj. Nie je tam nič, ale pre toho, kto miluje prírodu, je tam všetko. Najdôležitejšie je, či sa s týmto prostredím dokážete psychicky vyrovnať. V tom je Amazónia nemilosrdná.
V akom zmysle?
Zažil som vo svojich výpravách ľudí, ktorí si o sebe mysleli, že sú tvrdí, ale tam sa úplne zrútili. Zrazu si uvedomili, že sú strašne ďaleko od akejkoľvek pomoci, akákoľvek hlúposť, bolesť zubov, zápal slepého čreva alebo zlomenina, čiže veci, ktoré sa bežne stávajú, sa môžu vyvinúť do veľkého problému. Stačí, aby na vás napríklad spadol konár, čo je v pralese veľmi pravdepodobné. Ale to neplatí len o Amazónii, také sú všetky miesta ďaleko od civilizácie.
Podľahnete aj vy občas strachu z bezmocnosti?
Nie. Prepadnúť strachu je to najhoršie, čo môžete urobiť. Je dôležité nepreceňovať sa a mať čo najviac vedomostí. Napriek tomu stále prekračujete tenkú hranicu, za ktorou už môžete mať veľký problém. Už len tým, že pri každom kroku hrozí, že šliapnete na hada. Tomu sa nedá vyhnúť. Najhoršie je, ak ani neviete, že tú hranicu prekračujete.
Máme vraj šťastie, povedala nám jeho asistentka, keď sme si chceli dohodnúť rozhovor. Dnes poobede pôjde Jakub prednášať do základnej školy, asi dve hodiny cesty od Prahy. Môžeme mu zavolať, rozhovory aj tak dáva najradšej za volantom. Tak sme mu zavolali.
Čo všetko vás ohrozuje?
To je zbytočná otázka. Ak do týchto oblastí chodíte, je isté, že skôr či neskôr sa vám niečo stane. Trebárs maláriu som mal sedemkrát. Ročne na ňu umierajú tri milióny ľudí. Každý z môjho štábu ju mal. Potom brušný týfus, elefantiázu, riečnu slepotu, množstvo parazitov v tele. To sú bežné záležitosti. Pred dvoma rokmi ma takmer zabil strom, keď som sa snažil zachrániť kamaráta, na ktorého padal. Aj vlani ohrozil strom jedného člena výpravy. Padol na môjho najlepšieho priateľa, už mi chrčal v náručí.
Ako riešite takéto vážne úrazy?
Tento konkrétny pichaním adrenalínu a šitím hlavy. Dva dni som Marka držal v náručí. Vtedy len dúfate, že opuch mozgu spľasne a ten človek to prežije. Nič viac nemôžete robiť.
V Indii s 87-kilogramovým obrím sumcom Goonch. (zdroj: archív J.V.)Pripúšťate si, že výprava sa môže skončiť aj tragicky?
Keď to poviem na tvrdo, ak idete do takýchto oblastí, musíte počítať s tým, že sa možno nevrátite. To však neznamená, že ľudia, ktorí sa vydávajú na výpravy, sú samovrahovia. Presne vedia, do čoho idú, pripravujú sa dlhé mesiace, po všetkých stránkach. Napriek tomu sa nedá na všetko pripraviť.
Kto šil tú rozbitú hlavu?
Ja s kolegom. Proti prírode sa však dá bojovať, dá sa aspoň trochu pripraviť a očakávať, z ktorej strany môže prísť problém. Najhorším nepriateľom sú vo finále vždy len ľudia. Tých síce v Amazónii nestretnete, ale v Afrike s nimi máme problémy. Obkľúči vás skupina desiatich – pätnástich chlapcov, najmladší má sedem, najstarší trinásť rokov a každý má v ruke samopal. A ak sa ten sedemročný rozhodne zastreliť vás, aby dokázal tomu štrnásťročnému, že na to má, tak je zle. Proti tomu sa ťažko bojuje.
Hovoríte o konkrétnej situácii, ktorá sa vám stala?
Áno, dokonca niekoľkokrát.
