Prečo Taliani jedia radi a veľa?

Všetko sa to začalo paradajkami. Do Talianska ich priviezli námorníci po objavení Ameriky ako okrasnú rastlinu s červenými, no jedovatými plodmi.

Trvalo niekoľko rokov, kým sa našli odvážlivci, ktorí ich nielen ochutnali, ale spravili z nich pretlak a potreli ním placku z kysnutého cesta. V tom momente sa zrodila talianska pizza, ako ju poznáme dnes.

Nie je veľa národov, ktoré by mohli povedať, že ich národné jedlá sa stali medzinárodným fenoménom, ani takých, ktoré si na tradičných pokrmoch a surovinách postavili svoju identitu.

Taliansko spravilo oboje a pojmy ako pizza, cestoviny, mozzarela či pesto nám automaticky evokujú slnkom zaliatu krajinu na Apeninskom polostrove.

Zaľúbil sa do nej aj britský historik John Dickie a celú svoju kariéru zasvätil štúdiu jej histórie. Okrem kníh zameraných na dejiny mafie ako Cosa Nostra, Mafia Brotherhoods či Darkest Italy napísal aj príbeh talianskej kuchyne Delizia! The epic history of Italians and their food.

Po knižnom úspechu nakrútil v spolupráci so stanicou Viasat dokumentárny seriál História talianskeho jedla: Delizia!, ktorý má v júni slovenskú premiéru.

Nie vidiek, ale mesto

„Najlepšie na tom je, že talianske jedlo má charizmu,“ vysvetľuje  John Dickie. „Tá pochádza z takmer poetického vzťahu k miestu a k vlastnej identite. Taliani jedia radi a veľa, pretože jedenie posilňuje ich vnímanie a vedomie toho, kto sú a odkiaľ pochádzajú.“

V dokumente sa vydáva naprieč Talianskom, aby divákom odhalil fascinujúce príbehy o strastiach, želaniach i zrade, ktoré sprevádzali vznik niektorých jedál, napríklad obľúbených makarónov. Ako vlastne vznikli cestoviny? Priniesol ich do Európy Marco Polo zo svojich ciest po Ďalekom východe, alebo si ich pripravovali už Etruskovia v 7. storočí pred Kristom?

Predstava, že tradičné talianske jedlo pochádza z prostredia nadčasovej vidieckej jednoduchosti, je tiež mylná. John Dickie presviedča, že talianske jedlo je mestským jedlom.

Zatiaľ čo prostí dedinčania hladovali, v mestách sa sústredilo všetko na vytvorenie dokonalej kuchyne: peniaze, zdroje, trhy, politická sila, intelekt i talentovaní šéfkuchári a ich prieberčiví zákazníci.

S Rímom sú úzko spojené artičoky a vnútornosti, s Florenciou nadrozmerné stejky, s Janovom pesto a s Neapolom samozrejme pizza.

Boli to práve Neapolčania, kto potrel cestovú placku paradajkovým pretlakom a z jednoduchého jedla sa stala národná pochúťka. V okolí mesta sa začali hromadne pestovať rajčiny a pizza sa stala záchranou pre najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Bola lacná, zasýtila a mohli ste ju zjesť pomerne rýchlo, niekde na ulici alebo v jednoduchej reštaurácii.  Doboví talianski autori tieto stravovacie návyky nazývali ‚nechutnými‘.

„Podvýživa, hlad a hladomory sú neodmysliteľnou súčasťou príbehu talianskeho jedla,“ hovorí John Dickie.

Kráľovná Margherita

Prvá pizzeria vznikla v Neapole v roku 1820 a ‚kráľovské jedlo‘ sa z pizze stalo v roku 1889. Kráľ Umberto I. a jeho manželka Margherita, znudení z jedál vlastného kuchára, požiadali počas návštevy Neapola, aby im šéfkuchár Raffaele Esposito upiekol miestnu špecialitu – pizzu. Kráľovnej nesmierne zachutila, najmä variant s rajčinovým pretlakom, mozarellou a bazalkou, ktorá odvtedy nesie jej meno.

A prečo chcel fašistický diktátor Benito Mussolini, aby Taliani jedli namiesto cestovín a pizze ryžu? A čo s tým má spoločné talianske rizoto?

John Dickie, hoci je Angličan, vie o histórii Talianska skutočne mnoho. Ocenil to aj prezident Carlo Azeglio Ciampi, keď ho v roku 2005 vymenoval Komtúrom Radu hviezdy talianskej solidarity.