Básnici majú svoje múzy, koho majú poetky?
Aj poetky majú svoje múzy - svojich mužov, nemužov, svoje priateľky, matky, staré matky, iné ženy, neprajníkov, neprajníčky, kadekoho. Majú svoje strachy, depky, nečakané aj očakávané životné situácie, túžby či hnevy, ktoré často fungujú ako zaručený katalyzátor a „nakopávač“ písania.
Pýtam sa na rodovú podobu „múzov“, lebo v najnovšej básnickej zbierke je váš pohľad na svet občas aj v rozpore s tradične modernistickým feministickým pohľadom.
Áno, niekomu sa to tak môže javiť. Príbehy jednotlivých básní však rozprávajú ich hrdinky. Netreba vždy stotožňovať autora či autorku s lyrickým subjektom. Na mnohé básne sa, samozrejme, treba pozerať s nadhľadom a iróniou. Na strane druhej musím povedať, že aj ja sa niekedy cítim ako Sofia v mojej básni. Niekedy je toho už proste príliš veľa a ja mám chuť sa zavrieť doma a byť domácou paničkou.
„Feminizmus je metla ženstva!“ píšete v básni Sofia, ktorú ste spomenuli. Myslíte si, že sa vytráca ženskosť?
To si netrúfam hodnotiť. Je to asi z prípadu na prípad. V mojom svete je veľa ženských žien. Sú citlivé, voňavé, nádherné aj zraniteľné a zároveň také, aké by sme asi nazvali emancipovanými. Časy sú však ťažké, a tak sa treba obracať. Niekedy si teda toho na seba berú, ja vlastne tiež, asi priveľa, a potom prichádza ten pocit únavy a túžby zaliezť do bytu a hrať sa na domácu paničku. V čom, koniec koncov, nevidím nič zlé. Len ten pocit, ktorý to sprevádza, nie je vždy komfortný. Netrúfam si však hodnotiť v globále. To nejde.
Načo sú nám dnes básničky?
Ako ktoré. Niektoré na pobavenie, iné, aby človek nemal pocit, že je v tom, čo sa mu deje, sám, iné „povznášajú ducha“, iné šokujú. Ale v tomto rýchlom, často depresívnom, povrchnom alebo nefér svete nás môžu na chvíľu zastaviť, prinútiť myslieť na čosi iné, prípadne môžeme prostredníctvom nich hľadať istý estetický zážitok. Poéziou sa zároveň definujeme. To, aké básne píšeme a čítame, zanecháva podľa mňa v dejinách našu osobnú historickú skúsenosť. Poézia je zároveň aj prostriedkom na kritiku spoločnosti i nás samých ako tých, ktorí v nej žijú. Je toho veľa, čo by podľa mňa básne mohli znamenať pre široké publikum. Realita je však asi trochu iná.
Široké publikum a poézia je pre mňa spojené s pop hudbou. Je pre vás - aj vzhľadom na vašu spoluprácu s hudobníkom Davidom Kollerom - poézia a piesňový text rovnakým nosičom posolstva?
Nie, ani veľmi nie. Široké publikum bol možno nie úplne presný výraz - nemyslím to tak, že by si namiesto bulváru mali Slováci čítať zbierky poézie, i keď by im to v mnohých prípadoch určite prospelo. Skôr odmietam vnímať poéziu ako len zábavku pre hŕstku intelektuálov, ktorí píšu knihy, pre kritikov a pre seba navzájom.
