Stihol byť väznený, pracovať ako čašník, umývač riadu, nočný strážnik, ale v deväťdesiatych rokoch sa jeho literárne úsilie premenilo na prúd vynikajúcich textov, vďaka ktorým si získal povesť excelentného románopisca a dostal niekoľko literárnych cien.
Bolaño sa stal novou hviezdou latinskoamerického románu, ktorú, žiaľ, zastavila choroba a neočakávaná smrť. Jeho literárne dielo však stále žije a ponúka množstvo interpretácií a čitateľských zážitkov. Akoby sa v jeho literárnom svete zmiešal rozprávačský fundament Gabriela Garcíu Márqueza, intelektuálna smotana Jorgeho Louisa Borgesa, divoká nátura drsných detektívok, a to celé ozdobené viac čiernym ako humorom.
Jeho danse macabre dokáže mraziť ako otvorené dvere na chladničke v márnici, ale zároveň sa pritom kráľovsky zabávate. Nie je morbídny, nevyžíva sa v opise hrôz, ale jeho irónia sa zarezáva do tých správnych miest duše.
Mená, mená, mená
Ak narazíte na román Vzdialená hviezda (Inaque, 2016) ako na prvú knihu Roberta Bolaña (je to prvý slovenský preklad, ďalšia kniha Lumpen novelita by mala vyjsť v novembri), budete nepochybne spočiatku prekvapení jeho superrealistickým až dokumentárnym písaním. Ak ste už mali tú čitateľskú česť, že ste si prečítali jeho knihy hoci v českých prekladoch (2666, Divocí detektivové, Třetí říše, Chilské nokturno či Nacistická literatura v Americe), či v origináli, tak viete, že Bolaño bol autorom, pre ktorého realita a fikcia dávno splynuli do divokej rieky rozprávania, predierajúcej sa hektickou rýchlosťou divočinou našej existencie. Čo je pravda a čo je fikcia, vedieť nemusíte, aj tak sú to všetko len slová, slová alebo v prípade Bolaña skôr mená a mená.
Vzdialená hviezda je vlastne rozpracované heslo z Bolañovho mystifikačného slovníka Nacistická literatúra v Amerike. Tento bizarný slovník sa tvári ako seriózna príručka spisovateľov, akurát že ide o spisovateľov vymyslených. Autor si síce vymýšľa postavy a ich literárne diela, ale často sa prelínajú so skutočnými udalosťami. Všetkých autorov spája láska k experimentálnej literatúre, alternatívnym životom a akési tajomné prepojenie s nacistickou minulosťou či obdiv k nej. Jedným z hesiel tejto zbierky absurdných postáv je aj Carlos Ramiréz Hoffman, ktorého príbeh rozvíja práve kniha Vzdialená hviezda. Ibaže sa volá najprv Alberto Ruiz-Tagle, potom Carlos Wieder, R. P. English či Jules Defoe. Človek, ktorý je čímsi ako stelesnením zla, si mená musí občas meniť.
Príbeh v zrkadlách
Rozprávačom príbehu, ktorý sa začína v roku 1971 v Čile za čias Salvadora Allendeho, je akoby sám autor, básnik, ktorý miluje avantgardnú poéziu, neskôr za čias generála Pinocheta zatknutý, potom žijúci v emigrácii v Strednej Amerike a v Španielsku, kde sa príbeh v roku 1996 končí.
