Umelec musí mať v sebe bezbrehú odvahu ísť do rizika a dávať všanc vlastné vnútro i postoje, aj keby za to mal dostať po nose, hovorí jeden z najznámejších organizátorov kultúrneho života AGNES - LADISLAV SNOPKO. Ako znalec neoficiálnej umeleckej scény z čias normalizácie v Československu potvrdzuje, že diela slovenských výtvarníkov z tohto obdobia sa dnes dostávajú medzi svetovú špičku. Rozhodol sa vo veľkom štýle zorganizovať ich výstavu v Česku. Doplnil ich o tvorbu mladších autorov.
Prečo vystavujete práve v Kutnej Hore?
„Ešte ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe v roku 2012 som začal predstavovať menšie autorské kolekcie zo slovenského výtvarného umenia, na ktorých sa postupne predstavovali dvojice najvýznamnejších kunsthistorikov a slovenských výtvarníkov od šesťdesiatych rokov až po dnes. Túto šnúru som v spolupráci s kurátormi Zuzanou Bartošovou a Richardom Drurym, ktorí zo segmentov urobili celok, ukončil veľkou súhrnnou výstavou, kde sa predstavujú všetci naraz. Ku koncu výstavy k nej vydáme knihu. Pôvodne to malo byť prostredníctvom slovenského inštitútu, to sa však nepodarilo, lebo ma odvolali. Partnera som našiel v Galérii Stredočeského kraja v Kutnej Hore. V galérii sú ústretoví ľudia a výborné priestory v nádhernom prostredí. Vznikla tak veľkolepá panoramatická výstava, ktorou si chceme zároveň pripomenúť naše predsedníctvo v Európskej únii.“
Podľa akého kľúča ste vyberali?
„Je to 41 dvojíc naprieč niekoľkými generáciami. Mnohí z vybraných sú už od šesťdesiatych rokov mimoriadne dôležití. Keďže som veľký ctiteľ súčasného výtvarného umenia, ktoré sa odvíja od Duchampovej dadaistickej revolúcie, prinášajúcej nielen pop-artné, ale i konceptuálne smerovanie a zároveň svetonázor, oslovil som kunsthistorikov, ktorí akceptujú tento druh tvorby nielen v staršej, ale aj v strednej a mladšej generácii. Na výstave vďaka ich výberu nechýbajú ani diela autorov vyznávajúcich neokonštruktivizmus, archetypálne východiská či novú figuráciu. Pre osvieženie pamäti považujem ich prítomnosť za dôležitú.“
Je podľa vás slovenské výtvarné umenie vo svete primerane hodnotené?
„Myslím, že vo svete sa už vie, že slovenský pop-art, konceptuálne i neokonceptuálne umenie sú jedinečné. V londýnskej galérii Tate Modern visí na stene rodokmeň svetového výtvarného umenia, kde medzi veľkými menami ako Warhol alebo Duchamp nájdeme aj Júliusa Kollera a Romana Ondáka. Pritom z východného bloku tam nie je skoro nikto. Až teraz sa zisťuje, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola úroveň slovenského výtvarného umenia medzinárodne porovnateľná s akoukoľvek inou špičkovou scénou. Mimochodom, vlani bola v USA výstava Medzinárodný pop-art ohodnotená ako najvýznamnejšia v roku a jej súčasťou boli aj diela Jany Želibskej.“
S každým umelcom, ktorého vystavujete, predstavujete aj jeho teoretika. Akú úlohu zohráva kunsthistorik v tom, či dielo na scéne prerazí?
„Išlo mi práve o to, aby sa dostali pod jednu strechu tí, čo tvoria diela s tými, čo im dávajú spoločenské a historické súradnice. Stoja veľmi blízko seba. Vychádzam najmä z obdobia po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Vývoj na Slovensku sa vtedy uberal iným smerom ako v Česku, kde vznikli disent a Charta 77 a fungovali nadnárodne výrazné zjavy. Na Slovensku sme mali skôr šedú zónu, sám ju poznám, bol som jej súčasťou. Jediná vrstva, ktorá okrem tajnej cirkvi fungovala v istej pospolitosti, boli práve výtvarní umelci. Nehovorím teraz len o konceptualistoch, ale o všetkých, čo netvorili v duchu socialistického realizmu, boli vyhodení zo zväzu výtvarníkov a nemohli oficiálne vystavovať. Niektorým zobrali dokonca pasy a boli pod dohľadom štátnej bezpečnosti. Títo umelci sa schádzali a našli spôsob, akým sa dalo existovať.“
Napríklad?
„Mnohí boli učiteľmi na základných a stredných umeleckých školách, niektorí spolupracovali s architektmi pri výzdobe nových budov, kde sa paradoxne nevyžadoval socialistický realizmus. K svojim sviatkom si dávali albumy, ktoré, keďže boli darom, nemohli byť predmetom problémov. Organizovali výstavy mimo oficiálnych inštitúcií. Nedá sa povedať, že to bolo umenie proti totalite, bolo to umenie napriek totalite. Nie je náhoda, že hnutie Verejnosť proti násiliu vzniklo vo výtvarníckom prostredí, v priestoroch Umeleckej besedy a že z pätnástich ľudí, ktorí zakladali koordinačné centrum, boli štyria z výtvarnej scény - zväčša patrili k jej neoficiálnej časti.“
Čo musí mať v sebe výtvarné dielo, aby vás zaujalo?
„Výtvarné umenie sprevádza ľudstvo od jeho počiatku, to dokazujú už 25-tisíc rokov staré jaskynné maľby. Vždy plnilo funkciu, ktorá nebola len samonosná, bolo výrazom duchovného života konkrétneho spoločenstva a otváralo možnosti aj bežnému človeku porozumieť princípom vlastného bytia. A myslím si, že na tom sa dodnes nič nezmenilo. Výnimočné umelecké dielo vždy odmieta povrchnú snahu zapáčiť sa.“
Dokážu to aj mladší slovenskí výtvarníci?
„Som rád, že na výstave je viacero sugestívnych diel mladých autorov, ktorým ide predovšetkým o prekročenie hraníc trhu a vydávajú svedectvo skutočného autentického zážitku, alebo postoja, v ktorom uplatňujú intelektuálne dimenzie. Nie som veľký ctiteľ takzvanej maľby po maľbe. Mnohí, ktorí tento termín presadzujú a autori, ktorí sa k nemu hlásia, využívajú situáciu, že sa medzičasom z výtvarného umenia stal dosť dobrý biznis.“
Nedávno z Bruselu vrátili diela Mareka Ormandíka a Erika Šilleho, vraj sa nehodia do vybraných priestorov v europarlamente. Čo si o tom myslíte?
„Obrazy sa chystali zavesiť v úradných, nie verejných priestoroch. Druhá vec je, že o tom rozhodlo slovo nejakého úradníka, ktorý si povedal, že nechce chodiť popri takých obrazoch do práce, čo je dosť úbohé. Je to však úplne iný druh škandálu, než keď súdia Petra Kalmusa za postriekanie Biľakovej sochy červenou farbou.“
