„Tie blesky vzadu, tie zaplatili tiež?“ žartovali dvaja návštevníci, keď sa za veľkým pódiom v areáli na bratislavských Zlatých pieskoch rozvetvilo niekoľko výbojov medzi temnými mračnami.
Festival elektronickej hudby Neon sa iba začína a búrka bola preň zlou správou. Organizátori v sobotu prerušili podujatie na pol hodiny a žiadali divákov, aby sa vzdialili od kovových konštrukcií. Väčšina z nich sa vďakabohu vrátila na headlinera, britské duo Underworld, ktoré hneď v úvode vypustilo do ovzdušia kúdoly dymu. „Vždy budete spomínať na tie okamihy, ktoré sa búrka snažila prerušiť,“ povedal vokalista Karl Hyde, kým za ich striedmou projekciou doznievali blesky.
Underworld v Bratislave. (zdroj: FB)Vítaný návrat
Úvod mali efektný nielen vizuálne, ale aj zvukovo. V iac ako hodinu a pol trvajúce nočné vystúpenie odpálili úvodnou piesňou z nového albumu Barbara Barbara – We Have a Shining Future. Agresívny tanečný rytmus zabezpečil atmosféru pre celý koncert.
Päťdesiatnici Hyde a jeho kolega Rick Smith si zrejme potrebovali na niekoľko rokov oddýchnuť. Venovali sa sólovým projektom, pracovali na výnimočných zákazkách, akými bola napríklad hudba do divadelnej hry Frankenstein alebo k olympiáde v Londýne.
Nahrať nový materiál pre svoj projekt Underworld, ktorý prerazil v deväťdesiatych rokoch spolu s filmom Trainspotting (do ktorého nahrali pesničku), sa odhodlali až nedávno.
Ich tohtoročná nahrávka bola potom vítaným návratom v plnej sile. Zhodli sa na tom kritici podľa hodnotení na stránke Metacritic, aj keď piesne hudobníkov nikdy neboli zložitou vedou.
Aj toto je šou. (zdroj: PETER REEFE)
Underworld. (zdroj: NEON FESTIVAL)
Len pár zaľúbených piesní
Underworld si zakladajú na minimalizme, štruktúry skladieb vytvárajú okolo niekoľkých opakujúcich sa prvkov, ktoré na seba vrstvia a nechávajú ich prirodzene stupňovať. Majú to však premyslené. Keď sa v polovici novej skladby If Rah napríklad ozve melancholická syntetizátorová melódia, pódium rozžiaria laserové svetlá a Hyde do toho hypnoticky opakuje refrén „Luna, luna, luna,“ má to v sebe silný poetický náboj.
Nečudo, že napríklad portál Pitchfork ohodnotil album ako zbierku zaľúbených piesní. Nad láskou však zbytočne nemeditujú, Hydov tieň sa v prebleskujúcom červenom svetle reflektora hýbal s manickou energiou a skôr ako romantické divadlo to preto pripomínalo hororovú šou. Meno dvojice mimochodom aj inšpiroval jeden starý britský krvák.
Obrazovky mobilov
Inokedy by to možno nefungovalo. Na pódiu sú len dvaja, jeden za veľkým pultom, druhý sa ani nesnaží spievať, rytmy majú jednoduché, na plátno premietajú len názvy pesničiek, mágia však zrejme tkvie inde. Šou ani chvíľu nenudí, na zvýraznenie napätia stačia prozaické prvky: jemné kvílenie alebo spev mužského chóru v podmaze.
Publikum sa pri nich necháva opantať umne dávkovaným napätím a keď sa v závere podľa očakávaní ozval najznámejší hit dvojice Born Slippy zo spomínaného Trainspottingu, medzi obrysmi ľudí žiarili obrazovky mobilov. Snažili sa zachytiť kúsok atmosféry do digitálnej pamäte alebo z nej mať aspoň jednu selfie.
