Článok pokračuje pod video reklamou
Pre stúpajúci počet rozvodov i neštandardných foriem partnerského spolužitia dnes často počujeme o kríze rodiny, spoločnosti, tradičných hodnôt a životných istôt. Do diskusie sa zapojili aj dánski filmári. Skutočnosť, že ich príbeh sa odohráva pred štyridsiatimi rokmi, nie je vôbec náhodná.
Scenárista a režisér Thomas Vinterberg už dvakrát úspešne spolupracoval so scenáristom Tobiasom Lindholnom na filmoch Rodinná oslava a Hon. Na tohtoročnom berlínskom filmovom festivale predstavili novinku – komediálnu drámu Komúna.
Kodaň, sedemdesiate roky. (zdroj: FILM EUROPE)Trochu inakšia rodina
Hoci Vinterberg pred viac než štvrťstoročím spolu s Larsom von Trierom definovali zásady veristického filmového hnutia Dogma-95, Komúna nie je len neľútostnou surovou kritikou spoločnosti. Naopak, prináša zmierlivý, v konečnom vyznení i optimistický pohľad na svet i na ľudskú podstatu. Pri nakrúcaní Komúny využil autentické zážitky z detstva, je to vlastne jeho intímna, osobná výpoveď.
Vracia nás do polovice 70. rokov, keď nečakane zdedený veľký dom na predmestí Kodane privedie architekta Erika a jeho manželku Annu na myšlienku prizvať k spoločnému životu priateľov.
Skupinový portrét členov komúny pozorne, citlivo, s nevtieravou subtílnou nástojčivosťou zobrazuje rôznorodých členov spoločenstva. Dánov i cudzincov, intelektuálov, prostých zemitých ľudkov, empatických, cynických i precitlivených. Ich motívy, správanie aj vzťahy sú také univerzálne, že presahujú dobový obraz i ladenie v znamení retro. Posolstvo sa stáva univerzálnym v čase, rovnako i priestore.
Zaujme aj nás, hoci v sedemdesiatych rokoch sme mali iné starosti ako vplyv hnutia hippies, život v komúnach, voľná láska či nudizmus.
Je v preľudnenom dome miesto na intimitu? (zdroj: FILMEUROPE)
Trine Dyrholm získala na festivale Berlinale cenu pre najlepšiu herečku. (zdroj: FILMEUROPE)
Keď intímne je verejné
Ťažisko tvorí ľúbostný trojuholník. Vysokoškolský pedagóg Erik podľahne čaru svojej študentky. Vôbec sa tým netají, ba uvedie ju i do spoločnej domácnosti. Jeho manželka Anna sa nazdáva, že tolerantný prístup k manželovmu romániku pomôže zachovať ich vzťah, napokon jej nezostane iné, len akceptovať krutú realitu. Ťažšiu o to viac, že v spoločnej domácnosti nič nie je osobné, súkromné, intímne, ale všetko sa stáva spoločným a verejným.
Ďalšie motívy, príbehy ostatných členov komúny vrátane dospievajúcej dcéry Erika a Anny sú vedľajšie a slúžia na dokreslenie celkového obrazu, dotvorenie atmosféry. Napriek otvorenosti a tolerancii nie je komúna o nič lepšia, príjemnejšia a ani spravodlivejšia ako iné vzťahy, iné formy spolužitia. A dnešné pokusy riešiť partnerské i existenčné problémy sa v podstate nelíšia od tých minulých. Sú večné, sprevádzajú človeka od úsvitu vekov.
Lindholm s Vinterbergom o tom nakrútili film, ktorý neponúka riešenie. Divákov však pobaví, dojme a možno aj inšpiruje.
