Koncom októbra odhalili v Brne s veľkými oslavami sochu Jošta Luxemburského na koni s nezvyčajne dlhými nohami. Netrvalo dlho, než sa na internete objavili fotky sochy, ktorá z podhľadu nechcene pripomínala pánsky rozkrok.
Stal sa z toho obľúbený internetový vtip, ďalšia jedna brnianska kuriozita. Kôň sa pripojil k pamiatkam, ktorým domáci nerozumejú.
Podobnou brnianskou kuriozitou je aj kapela Midi Lidi. Jej hudobníci z Brna nepochádzajú, spevák Petr Marek tu ani nežije, no akosi si ho za materské mesto privlastnili. Kedysi vysvetľovali, že je im mesto blízke humorom, tým, že si dokáže vo svojej atmosfére pripustiť viac trápnosti, než iné české mestá.
Letný album
Midi Lidi tiež na hrane vážnosti a recesie balansujú, dôkazom je napríklad názov ich nového albumu Give Masterpiece a Chance – Dajte šancu majstrovskému dielu.
Nahrávka si okamžite po vydaní získala označenie „letná“. Pesničky pôsobia uvoľneným, odľahčeným dojmom, pomaly plynúca melódia skladby Volám môže napríklad pripomenúť oddych na pláži s kokosovými koktailami. Aby toho nebolo málo, Marek hneď v nasledujúcom texte veselo spieva: „Jdou, vlny jdou, jedna za druhou.“
Niet sa čomu čudovať, základ albumu vraj vznikol na mesačnej dovolenke v Chorvátsku. „Mal som zrazu veľa deadlineov, musel som veľa vecí stihnúť a zdalo sa mi, že mám stihomam sám zo seba,“ spomína Marek. Potreboval dlhé voľno od práce. Po dvoch týždňoch samoty pri mori sa však začal nudiť a zrazu vytvoril naraz dvadsať piesní.
Víťazím, keď ma považujú za debila Čítajte Baroková parochňa
Midi Lidi si na hranici žartu a serióznosti zakladajú. „Dá sa vlastne akýkoľvek letný album brať s vážnou tvárou?“ pýta sa Marek. Priznáva, že čokoľvek, čo robí, sprevádza kúsok nadhľadu.
Páči sa mu, keď je obsah vážny, ale forma hlúpa. Možno aj preto na obal albumu kapela umiestnila usmievajúcu sa raju pod vodou, ktorej v počítači dorobili barokovú parochňu.
Niektoré texty zas pôsobia na hrane klišé. Ak ste sa po minulom albume Midi Lidi nevedeli zbaviť sloganu „Rád vařím a vím, že to umím,“ teraz sa možno znenazdajky pristihnete, ako si spievate: „Pojď ven, pojď ven, pojď ven, svítá.“
Kde je kytara?
K spomenutej soche na brnianskom námestí majú Midi Lidi predsa len trochu ďaleko. Raz ich tvorba síce pôsobí ako letný album, raz ako paródia letného albumu, jeho autori sa však smejú spolu s poslucháčmi a zámerne ich nechávajú na pochybách, čo vlastne chcú povedať.
Svoju hudbu na novinke posunuli vpred najmä štylisticky. Kým v minulosti vznikala hlavne na počítači zo zvukov ako zo starých videohier a publicisti ich preto často prirovnávali k nemeckej skupine Kraftwerk, dnes rytmus určujú hlavne živými nástrojmi.
Vyvrcholením albumu má byť podľa Marka pieseň Duch. Zamýšľal ju ako opis duchovnej cesty, preto sa v ňom okrem apatického hlasu ako z programu na ovládanie GPS opakuje aj budhistická mantra: apa – ti – ta-ra.
To by však neboli Midi Lidi, keby si ju nedotvorili, na konci piesne už spievajú inú mantru: kde je kytara, kde je kytara.
