Do poslednej chvíle sme nevedeli, pod akým názvom vlastne pôjde do kín francúzsko-talianska snímka s anglickým titulom A Bigger Splash. Rôzne zdroje uvádzali rôzne verzie: Sparné leto, Oslnení slnkom, Nemravné leto, Bigger Splash. Opus v našich končinách nie príliš známeho Sicílčana Lucu Guadagnina je voľným remakom trileru Jacquesa Deaya La Piscine, v ktorom roku 1969 zažiarili Alain Delon, Romy Schneiderová a Jane Birkinová. Pred jedenástimi rokmi už svoju modernizovanú verziu režíroval François Ozon.
Guadagnino svoj film pomenoval podľa diela britského popartového maliara Davida Hockneyho, ktoré figurovalo v kľúčovej scéne. Lenže tá sa do konečného zostrihu nedostala, a tak sa titul snímky stal čistým dada. Čistým a výstižným: pomenovanie totiž zďaleka nie je jediné, čo tu vonkoncom nedáva zmysel.
Divoký pikantný mišmaš
Predovšetkým: tragikomédie - alebo ako je dnes trendy: komediálne drámy – vedia byť príjemnou zmesou dojatia a smiechu. Toto však nie je ten prípad. Autori nedokázali namiešať emócie do atraktívnej zábavnej harmonickej zmesi. Bez varovania skokom striedajú žánre od grotesky cez romantickú komédiu, sociálnu a psychologickú drámu, kriminálku až po mysteriózny triler. Nič nie je dotiahnuté do konca, kriminálna a mysteriózna línia aj psychologizácia sú len naznačené. Nikdy nie je isté, čo je zámer a čo je nechcený následok filmárskej neschopnosti. Divák je zmätený, netuší, či to tvorcovia vôbec myslia vážne, nedokáže sa sústrediť ani na dej, ani na meniace sa nálady. Na ľahkú nenáročnú letnú zábavu filmu chýbajú atrakcie i dynamika, na artový film zasa jednotiaci súlad, ideové zázemie a vlastne aj zrejmý umelecký zámer.
Tam, kde sa Derayovi podarilo zostaviť trojlístok Delon – Schneiderová – Birkinová (a Ozonovi aspoň duo Charlotte Ramplingová – Ludivine Sagnierová), zhromaždil Guadagnino Tildu Swintonovú, Matthiasa Shoenaertsa, Ralpha Fiennesa a Dakotu Johnsonovú. Ladia asi ako jednotlivé žánre a nálady, z ktorých je príbeh poskladaný. Teda ani trochu.
Každý sám pre seba
Swintonová sa na svojej nemej úlohe rockovej hviezdy, ktorá prišla o hlasivky, očividne zabáva s netajeným komediálnym šmrcom, kým Schoenaerts ako jej životný partner sa silí do priameho prežívania autentického charakteru, pričom naráža sa mantinely vlastného talentu. Dakota Johnson s obstojným výsledkom vystačí s lolitovskou štylizáciou na rozmedzí naivného nevinného anjelika a malej rafinovanej mrchy, no Ralph Fiennes v postave hudobného producenta otvoril stavidlá živelnosti dokorán a spoluhráčov doslova prevalcoval hrubou silou.
Tam, kde v predchádzajúcich verziách známi herci disciplinovane pracovali v prospech harmónie a celku, tu máme štyri odlišné a disharmonické herecké výkony i prejavy, štyri typy herectva. Do istej miery síce ladia s divokou prírodou, kultúrou i náturou (dej sa odohráva na stredomorskom ostrove Pantelleria neďaleko Sicílie), ale nijako neprospievajú presvedčivosti, uveriteľnosti príbehu. Skôr ho odcudzujú, posúvajú smerom k téze, umelej konštrukcii, ktorá nie je zaplnená ani charakterovými štúdiami, ani analýzami vzťahov, ani myšlienkami, ani emóciami, ani gradujúcou atmosférou. Situovanie do autentických stredomorských reálií len zvýrazňuje jej umelosť a nepríjemne zdôrazňuje základnú otázku: prečo vlastne bolo nevyhnutné, aby tento film vznikol?
