Už dvadsať rokov čelí festival Pohoda množstvom problémom, neprajníkom aj napätej spoločenskej atmosfére. Jeho šéf MICHAL KAŠČÁK hovorí o tom, ako to dokázal prežiť.
Pôvodne ste chceli organizovať len malý festival v Trenčíne, za dvadsať rokov sa však z Pohody stal tak trochu kolos. Neprerastá vám občas cez hlavu?
„Ten pocit mám niekoľkokrát za rok. Nikdy sme si však nechceli naložiť viac, než by sme dokázali zvládnuť a snažili sme sa, aby Pohoda rástla postupne. Od roku 2010 si drží rovnakú kapacitu a tú už navyšovať nechceme.“
Cítite tlak, aby bol festival komerčnejší?
„Cítim tlak, hoci skôr vyplýva z môjho vnútorného pocitu. Pýtam sa sám seba každý rok, či naša ponuka dokáže osloviť dostatočný počet návštevníkov, aby festival dokázal prežiť. Niektoré ročníky dopadli ekonomicky zle – v tých chvíľach som nevedel, či festival s takouto dramaturgiou na Slovensku obstojí.“
Ako ste si vtedy odpovedali?
„Dostávame veľa rád, ako festival rozšíriť, zmeniť, aby sa zaručene vypredal a v dostatočnom predstihu. Jednou z nich napríklad je, aby sme pozývali viac hudobníkov zo stredného prúdu. Tomu som zatiaľ odolal, hovorím si, že musíme vytrvať v smere, aký sme si stanovili na začiatku. Musíme byť presvedčení, že ponúkané umenie stojí za to. Radšej by som zmenšil kapacitu Pohody, než menil jej charakter.“
Zápasíte potom niekedy s pocitom, že ste zlyhali?
„Keď ste zodpovedný za dramaturgiu, ktorá na festival nepriláka také množstvo ľudí, koľko by ste očakávali, prirodzene sa sám seba pýtate, či ste zlyhali. Festival niekedy nevyzerá na stopercent podľa našich predstáv, zasahuje doňho veľa premenných. Stále sa však snažíme o čo najlepší výsledok a nič si nechceme zjednodušiť. Napokon, prerobili sme už aj na vypredanom festivale.“
Kedy za tých dvadsať rokov bolo pre vás najťažšie festival organizovať?
„Po nešťastnom roku 2009. No aj tento rok som mal pocit, že pracujeme na tom najnáročnejšom vydaní. Ťažké boli, pochopiteľne, aj začiatky, mesto na Pohodu najprv nebolo pripravené. Až neskôr ju začalo tolerovať a dnes je už v Trenčíne vítaná. Dodnes však zápasíme s množstvom neprávd, ktoré sa o nás popísali.“
Napríklad?
„Príkladov je veľa a rastú snáď rýchlejšie ako samotný festival. Časopis Zem a Vek po jednom ročníku publikoval také scifi, že som to dal prečítať všetkým kolegom, aby vedeli, kde vlastne pracujú.“
