TRENĆÍN. Pozerať sa na nich pri tanci, bolo ako sledovať bytosti z iného sveta. Pod priliehavým tanečným body sa vynímal každý ich sval. Presné pózy, dychtivosť, vášeň a radosť, ktorú do tanca dávali, donútili dav hľadieť na nich s otvorenými ústami a so zatajeným dychom.
Telesnosť tanečníkov z Netherlands Dans Theater naberala miestami až rituálne a hypnotické tvary. „Balet je veľmi staromódna forma tanca. Niektorí na nej milujú presne to, iní sa chcú oslobodiť, a preto sa pokúšajú priniesť doň viac kreativity. S moderným baletom nás spája obrovská vášeň,” povedal pre SME dánsky tanečník Paxton Ricketts, ktorý v juniorskom súbore tancuje už dva roky.
Tri tanečné choreografie šestnástich tanečníkov patrili k tomu najlepšiemu, čo tohtoročná Pohoda okrem hudby ponúkla.
Formovali ho i Slováci
V „Holandsku sa moderný tanec veľmi rýchlo vyvíjal najmä po druhej svetovej vojne, preto jeho história aj tradícia sú dnes také bohaté a ovplyvňujú aj ďalšie národy,” hovorí manažér Bastian Manders. Netherlands Dans Theater bol založený v roku 1959, formovali ho svetoznámi choreografi ako Benjamn Harkarvy, Jiří Kylián, Sol León či Paul Lightfoot, spolupracoval s ním aj Mário Radačovský a tancovali v ňom aj niekoľkí Slováci.
V súčasnosti je rozdelený na dve samostatné časti, ktoré majú dokopy okolo päťdesiat tanečníkov, no obe patria k najvýraznejším svetovým tanečným súborom. Tá mladšia časť, dĺžkou pôsobenia aj vekom tanečníkov, združuje umelcov od 18 do 23 rokov. Tí majú po troch rokoch šancu prejsť do hlavného súboru.
Profesionálna tanečná dráha však okrem pôžitku z pohybu znamená najmä každodennú drinu. „Deň začíname skoro ráno hodinou baletu, ktorá nám trochu zahreje svaly, potom už celý deň skúšame – buď sa nacvičuje nová choreografia, alebo sa aktualizuje nejaká z tých starších,“ hovorí Angličanka Grace Lyell, ktorú do súboru vybrali už v osemnástich.
Len traja majú šancu
Mladých tanečníkov vyberajú na otvorenom konkurze každý rok v januári. Z vopred zaslaných videonahrávok sa vyberie takmer štyristo uchádzačov, z ktorých sa v rôznych talentových kolách nakoniec do súboru každý rok dostanú iba traja noví tanečníci. Jedným zo špecifík ich juniorského súboru je vraj to, že mu veľmi záleží , aby divákov uviedol do pohodového, radostného stavu.
„Snažíme sa do nášho tanca dávať radosť z toho, akou sme zohranou skupinou, nechceme doň za každú cenu prepašovať žiadny špecifický príbeh alebo vážne odkazy. Skôr sa snažíme vzbudzovať v ľuďoch pocity šťastia,“ hovorí Grace.
Aj keď je za tým skrytý tvrdý režim, tancovali odmalička takmer každý deň, preto si naň dokázali rýchlo zvyknúť.
„Dobrý tanečník musí byť všestranný, schopný urobiť čokoľvek, pretože je vlastne finálnym produktom choreografových vízií,“ zhodujú sa.
Festivaly ako Pohoda sú podľa nich skvelou príležitosťou, ako ukázať tisíckam ľudí iné formy umenia. Nielen hudbu, ktorú tam zväčša hľadajú primárne. Grace Lyell hovorí: „Tanec nie je nič druhoradé, vkladáme sa doň celí a túžime po tom, aby boli rovnako ako my očarení aj diváci.”
