OSTRAVA. Najprv to pripomínalo skôr paťdesiat odtieňov sivej než Colours of Ostrava. Český festival zjavne nebol pripravený na prietrž mračien, ktorá vo štvrtok trvala až do večera. V kempoch sa zbierala voda, pred vstupom do industriálneho areálu vám vzali dáždniky a v podchode, kde sa návštevníci skrývali pred nečasom, sa tvorila kolóna. Areál má síce skôr pevný povrch, no na niektorých miestach sa ľudia aj tak zabárali do blata.
Pršať prestalo až pred vystúpením dvojice hlavných hviezd úvodného večera. Pre obe kapely, ktoré tu vystúpili na hlavnom pódiu pred desiatkami tísícok návštevníkov, je charakteristická nostalgia k časom minulým. Jedni uchvátili, druhí sklamali.
Tame Impala. (zdroj: Colours of Ostrava - Matyáš Theuer)Austrálski Tame Impala pripomenuli najmä éru hippies s pesničkami plnými psychadelických melódií a ležérnosti. Keď hrali pred dvoma rokmi na Pohode, ich hviezda nebola ešte taká výrazná. Až s minuloročným albumom Currents sa začali objavovať vysoko v hitparádach (na prvom mieste sa umiestnili v Austrálii, na štvrtom v Spojených štátoch). Ich koncert na Colours of Ostrava mal rozhodne niekoľko silných momentov, ale aj veľa rozpačitých.
Začalo to pozdravom speváka Kevina Parkera: „Dobrý večer, Čečia.“ Zrejme si vtedy iba pomýlil výslovnosť a nie štát, ale veľkého porozumenia sa od davu nedočkal. A to ani vtedy, keď zúfalo nedokázal odhadnúť tón najväčších hitov svojej kapely Feels Like We Only Go Backwards a Let it Happen. Hlas mu preskakoval a keby koncert videl Paľo Habera, asi by si dal štuple do uší. Lepšie to bolo, keď sa jeho spev iba trieštil v zmesi zvukov z iných nástrojov – tempo celému udával vynikajúci bubeník.
Nápadito a výstižne pôsobila aj projekcia s prelievajúcimi sa farbami a obrazcami, pekne k nim ladili konfeti, ktoré občas vybuchovali pred pódiom.
Paľa Haberu by zrejme spevák Kevin Parker neuchvátil. (zdroj: Colours of Ostrava - Matyáš Theuer)Vrchol večera však prišiel až neskôr, po polnoci. Francúza Anthonyho Gonzaleza poznajú filmoví fanúšikovia pod prezývkou M83 (s francúzskou výslovnosťou M quatre-vingts trois). Na medzinárodnej scéne sa multiinštrumentalista a spevák zapísal pred piatimi rokmi, keď sa skladby z jeho albumu Hurry Up We’re Dreaming začali objavovať v mnohých reklamách, seriáloch a filmoch. Jeho nedávna nahrávka Junk sa už nestretla s takým nadšením a v recenziách sa skloňovalo predovšetkým slovo „vyhorenie“ a „gýč“, no na koncert do Ostravy prišiel Gonzalez v perfektnem kondícii. Jeho šou bola megalomanská, veľkolepá a dychberúca.
M83. (zdroj: Colours of Ostrava - Matyáš Theuer)Pódium pripomínalo vesmírnu loď s pohyblivými svetelnými tyčami, našikmo postavenými vežami a zvukovými pultmi. Za hudobníkmi sa zas projekcia ponárala do hviezdnych hmlovín. Môže to síce pripadať prvoplánovo, ale tentoraz to perfektne ladilo k neustále sa stupňujúcim skladbám s melodramatickými syntetizátorovými melódiami, ktoré zas zámerne mali pripomínať telenovely z osemdesiatych rokov.
Keď na záver tanečnej piesne Midnight City znelo najprv saxofónové sólo a hneď následne bombastický emotívny úryvok zo skladby Outro, bola to očividne citová manipulácia, snaha dojať publikum. Gonzalez totiž pôsobil ako hudobník, ktorý na pódium prichádza mimoriadne pripravený, premyslel zjavne každú sekundu svojho vystúpenia, všetko nacvičil do najmenších detailov. Vedel, kedy je najlepšie publikum roztancovať, kedy vhodná príležitosť dojať a v ktorom bode z pódia odísť.
Pódium pri koncerte francúzskej kapely M83 pripomínalo vesmírnu loď. (zdroj: Colours of Ostrava - Matyáš Theuer)
