OSTRAVA. Všetko sa mení, svet je hore nohami, pokúsme sa ho spraviť lepším, prosila domorodá babička vo videu, ktoré uzatváralo koncert transgender speváčky Antony Hegarty. Hudobníci odišli z pódia a netrvalo dlho, kým publikum porozumelo významu tejto záverečnej myšlienky. Moderátor hudobného festivalu Colours of Ostrava totiž hneď vzápätí oznámil, že vystúpenie bolo celé venované obetiam teroristého útoku vo francúzskom Nice.
Nešlo pritom o klasický koncert, skôr o vážnu umeleckú performance, ktorá by mohla byť pokojne udalosťou v parížskom Louvre. Hegartyová si zjavne vzala príklad z Björk, tá totiž pred rokom na rovnakom pódiu taktiež vystúpila so zahalenou tvárou.
Hegartyovej odev mimochodom denník Guardian celkom trefne prirovnal k starwarsovskej verzii burky. Návštevníci tak boli nútení sa sústrediť len na jej mohutný hlas, bezchybný prejav, veľkoleposť predstavenia doplneného jej gestami a na elektronický hudobný sprievod v krištáľovo čistom nazvučení. Dav sa však v Ostrave postupne riedil.
Za speváčkou sa počas celého koncertu premietali portréty žien. (zdroj: Colours of Ostrava - Matyáš Theuer)Nebola to vina hudby, niektorí si jednoducho prišli zatancovať a zabaviť sa, čo im o dve hodiny neskôr dosýta splnila islandská kapela Of Monsters and Men so svojími síce veselými, no monotónnymi piesňami.
Koncert Hegartyovej s jej najnovším projektom ANOHNI mal úplne opačnú atmosféru - a to hneď od začiatku. Nad prázdnym pódiom sa zhruba dvadsať minút premietal len obraz tancujúcej modelky Naomi Campbellovej. Hýbala sa v pomalých rytmoch, sporo odetá v pivnici alebo bunkri. Kamera sa neustále približovala a vďaľovala, do toho dunel opakujúci sa ambientný ruch.
(zdroj: Colours of Ostrava - Matyáš Theuer)Celá vizuálna projekcia bola vlastne myslená ako oslava ženskej krásy v mnohých jej formách. Vidieť sme mohli rôzne farby pleti, rôzny vek, aj ženy so zjavne rozdielnym spoločenským postavením. Cez ich ústa Hegartová spievala nové piesne, ktoré zakaždým skrývali politický alebo sociálny odkaz: o prenasledovaní, vojnách, ekológii, alebo Obamovi. Nebol to koncert o poskakujúcich hudobníkoch, ktorí by na seba strhávali pozornosť, obrazový sprievod tiež nebol samoúčelný.
Išlo o koncert, respektíve performance, ktorá si od divákov vyžadovala úplnú sústredenosť a odovzdanosť, aby mohla dať priestor na hlboké porozumenie tragédie sveta, v ktorom žijeme a tiež možnosť pochopiť že v ňom nie sme sami.
Hegartovej sa svojím nádherným hlasom podarilo dokonale vyleštiť zrkadlo strachu a obáv, ktoré zostali ako spomienka toho, čo sa len pred niekoľkými hodinami odohralo v Nice. Bolo ľahké sa odvrátiť a odísť.
Aj kauza Váhostav by potrebovala pesničku Čítajte
