Zelená, tyrkysová, azúrová alebo smaragdová? Dohadovať sa o farebnej palete Plitvických jazier nemá príliš cenu, pre každé jedno by sa vo farebnici našlo extra miesto. V najväčšom národnom parku Chorvátska a zároveň najstaršom v juhovýchodnej Európe vytvára šestnásť terasovitých jazier prepojených kaskádami a vodopádmi dych vyrážajúce pereje, cez ktoré krištáľovo čistá voda padá ako šampanské cez nastohované čaše. Jazerá sú navzájom prepojené deväťdesiatimi dvoma vodopádmi, pričom celá travertínová sústava sa delí na dolnú časť so štyrmi jazerami a hornú s dvanástimi.
Jeden z najúchvatnejších prírodných fenoménov sa stal medzi prvými prírodným svetovým dedičstvom UNESCO už v roku 1979. Za národný park ho Juhoslovania vyhlásili tridsať rokov predtým. Dych vyrážajúce scenérie, nad ktorými ochkajú úplne všetci, sú desaťročia doslova pútnickým miestom uctievačov šľachetného náčelníka apačov Vinnetoua.
Oddaní fanúšikovia zbierajú dobové fotografie, z filmov si vystrihujú konkrétne miesta, snažia sa ich lokalizovať aj pomocou GPS, aby po stopách Vinnetouových mokasín mohli aj iní nájsť posvätné kulisy a na pamiatku si cvaknúť selfíčka. Úcta k synovi náčelníka Inču-čunu je aj polstoročie po nakrúcaní nemeckých mayoviek veľká.
Vysnívaný svet labilného rojka
V čase, keď si režisér Harald Reinl začal plniť chlapčenské sny a nakrútil prvý európsky western Poklad na Striebornom jazere (1962) na motívy kultovej indiánky Karla Maya, národný park bývalej Juhoslávie už patril k obľúbeným turistickým destináciám. Od roku 1894, keď sa začala viesť evidencia návštevnosti lokality, stúpal počet turistov každým rokom. Od prvej tisícky návštevníkov sa počas storočia prepracovala až k päťstotisícom v roku 1989. Dnes sem každý rok putuje viac ako milión návštevníkov.
“Karl May ako chlapec dočasne oslepol, bol tak ponechaný len napospas vlastnej fantázii.
„
Hoci je všeobecne známe, že autor predlohy nikdy nevkročil na americkú pôdu a bol tak trochu čudákom, ktorý trpel nervovými záchvatmi a v mladosti ho viackrát obvinili z plagiátorstva, nedá sa mu uprieť výnimočná predstavivosť a zmysel pre dobrodružnú vášeň bojov divokého západu. Vtelený do rozprávačskej kože Old Shatterhanda stvoril príbehy, ktoré ešte donedávna podnecovali fantáziu každej ďalšej generácie mladých. Podľa vlastných spomienok Karla Maya ako chlapec v ranom detstve na niekoľko rokov dočasne oslepol a bol tak ponechaný len napospas vlastnej obrazotvornosti.
Predstavy plné romantickej exotiky o krajine, ktorú nepoznal, dokázal v dospelosti pútavo opísať a cez knižky ich vštepil aj do mysle režiséra Reinla. Ten ich našiel v reálnom svete juhoslovanskej krajiny.
Naháňačky za pokladom
Plitvické jazerá boli len jednou z viacerých lokalít, ktoré si filmári vybrali hneď pri prvom filme, no učarovala im natoľko, že sa sem vrátili aj pri nakrúcaní ďalších dielov. Hneď v úvodnej scéne dvojky - Červenom džentlmenovi (1964 ) - vojde Vinnetou do obrazu na svojom vernom tátošovi Ilčim pod Veľkým vodopádom. Scéna naplnená vznešenosťou je umocnená majestátnym pozadím najvyšších plitvických vodopádov s výškou sedemdesiatosem metrov. Na tomto mieste neskôr prepadli Vinnetoua banditi v treťom dieli s názvom Posledný výstrel (1965) a zloduch Rollins tu strieľal na Vinnetoua. Ostatným pritom vydával povel, aby nemierili na koňa, pretože keď zabijú Vinnetoua, rád by si ho nechal.
O kus ďalej, pod vodopádmi Mali a Veliki Prštavac, sa banditi v Poklade na Striebornom jazere chystajú obesiť zajatého Freda (hrá ho ešte mladučký, nedávno zosnulý Götz George), no v poslednej chvíli Old Shatterhand prestrelí lano a Utahovia sa šikovne spustia z vodopádov na jeho záchranu.
