Pred pár týždňami padla posledná klapka vášho filmu Únos. Aký z neho máte v tejto fáze pocit?
Ako to vysvetliť? Je to, ako keby vám niekto ešte len priniesol suroviny z potravín a pýtal sa vás, aký máte pocit z torty. Aj ja mám na stole zatiaľ iba suroviny, to je vlastne natočený materiál. Až teraz, v mesiacoch, ktoré mám pred sebou, z toho všetkého upečiem koláč. Z filmu môžem mať nejaký pocit, až keď ho uvidím, po skončení všetkých postprodukčných prác. To bude asi dva týždne predtým, ako ho uvidíte v kine.
Uvidia ho diváci ešte tento rok?
Termín premiéry je dohodnutý na druhý marec budúceho roka.
O čom je jeho téma pre vás?
O tom, že život jednotlivca je viac než štát, než ideológia, že štát nie je dobyté územie pre víťaza volieb súce iba na krvavé drancovanie, ale morálny záväzok, poslanie, osobná zodpovednosť každého, koho výsledok volieb určí, aby ho spravoval.
Príbeh je daný scenárom, no strihom môžu vzniknúť istým spôsobom rôzne filmy. Pristupujete k strihu tvorivo alebo je pre vás práca v strižni skôr rutinná záležitosť?
Milujem etapu postprodukčných prác. Vtedy nastupuje skutočná tvorba, skutočná dramaturgia, vtedy sa zo všetkých tých kúskov skladačky stane obraz. Medzi scenárom a strižňou je priepasť, to si málokto uvedomuje. Scenár, nech je akýkoľvek dobrý, je v podstate iba idea. Realita nakrúcania býva niekedy taká tvrdá, až vám vyrazí dych.
V kostýmoch s kameramanom Ivanom Fintom pri nakrúcaní rozprávky Láska na vlásku (2014). (zdroj: archív M. Č. S.)Čím býva nakrúcanie také náročné?
Postava v scenári nemá tvár, koná a hovorí, ako si scenárista vymyslel. Živý človek so svojou konkrétnou tvárou, tým, čo v nej má napísané, svojím talentom, predispozíciou a limitmi prináša nového človeka. A nepoviem nič nové, že film je technické umenie, kolektívne dielo. Môže mu pomôcť alebo ublížiť jediné nesprávne rozhodnutie. A je absolútne závislé od peňazí. Bez peňazí nespravíte nič, absolútne nič. Jeden natáčací deň stojí veľa peňazí.
“Scenár je v podstate iba idea. Realita nakrúcania býva niekedy taká tvrdá, až vám vyrazí dych.
„
Koľko sa stihne nakrútiť za jeden deň, ak sa darí?
Za jeden deň sme schopní natočiť ako-tak kvalitne tri minúty výsledného filmu. Ak hrajú zvieratá, deti, starí ľudia, ak točíme v prostredí bez infraštruktúry a v ťažkých poveternostných podmienkach, oveľa menej. Každý producent má primárnu snahu znížiť počet natáčacích dní. A ak mám v niektorý deň natočiť osem obrazov, asi čistých osem minút filmu, viete si predstaviť, ako si potom strihač búcha hlavu o stôl. Slovenský film, myslím každý jeden, je dramaticky finančne poddimenzovaný.
Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film z nedávnej, do veľkej miery ešte živej minulosti?
Únos je inšpirovaný deväťdesiatymi rokmi, ktoré predstavujú kostlivca zahrabaného v skrini na povale našich dejín. Bolo by riešením nechodiť na povalu a tváriť sa spokojne, že izby na prízemí sú predsa nanovo vymaľované? Zabudnúť na Remiáša je ako zabudnúť na Palacha alebo na Miladu Horákovú.
Táto kauza spôsobila jednu z najväčších dezilúzií v našej spoločnosti. Dokáže prežiť tá istá spoločnosť aj rovnako silnú katarziu prostredníctvom umeleckej výpovede?
Myslím, že katarziu môže prežiť iba jednotlivec. Nie je žiadne tajomstvo, že umenie a predovšetkým filmové dokáže vďaka svojej masovej obľube pôsobiť edukatívne, výchovne aj celoplošne. Sú dva druhy myšlienok, tie, ktoré človek vytvorí sám vďaka svojej aktivite, a tie, ktoré k nemu prišli zvonka. Film má moc ovplyvniť myslenie človeka a ak má film tému, obsahovú silu a pôsobivú estetickú formu, môže pôsobiť ako vnuknutie. V ideálnom prípade vnuknutie konať dobro.
Dá sa teda vyťažiť z takej ťaživej a drsnej témy aj čosi pozitívne?
