Meky Žbirka medzi mrakodrapmi. FOTO - KATE NIKLAS
Perné dni čakajú slovenského speváka MIROSLAVA ŽBIRKU. V lete bude jedným z headlinerov trenčianskej Pohody a ďalších festivalov. Medzitým sa čerstvý držiteľ hudobnej ceny Aurel bude venovať príprave a nahrávaniu nového albumu, ktorý by mal vyjsť na jeseň. Z pracovného tempa ho vytrhli dva koncerty v New Yorku a Los Angeles, ktoré odohral v rámci svojho trojtýždňového výletu v USA.
"V New Yorku sme hrali v sále Martina Luthera Kinga, ktorá leží neďaleko Central Parku, blízko domu, kde býval John Lennon. Druhý koncert sme mali v Los Angeles. Okrem toho sme ešte hrali v Las Vegas, ale na automatoch," smeje sa známy slovenský spevák v rozhovore pre SME, ktorého na vystúpeniach pre slovenských a českých emigrantov sprevádzali gitarista a klávesista jeho sprievodnej skupiny Masakr.
Ako sa vám hralo?
"Boli to fantastické koncerty, pretože ľudia boli veľmi vďační. V New Yorku som už raz vystupoval, ale len ako súčasť vystúpenia spevákov na čele s Karlom Gottom. Teraz prišli ľudia iba na nás. Keďže pre nich nehráme každý deň, koncert sa na záver zmenil na malú oslavu. Zaujímavé bolo, ako si generácie pamätajú rôzne obdobia. Starší emigranti si pýtali pesničky z osemdesiatych rokov ako napríklad Biely kvet. Tí mladší, ktorí tam už odišli za prácou, skôr tie novšie."
Ako na vás zapôsobil New York?
"Mám ho veľmi rád. New York je pre muzikanta jedna veľká fantázia, kde sa dá stále čosi vidieť, počuť alebo robiť. Priznám sa, že som tam aj hľadal nových spolupracovníkov. Doba sa posúva, dnes nie je problém napísať slovenské pesničky aj s Američanom."
Máte už nejaké konkrétnejšie výsledky?
"Americkú spoluprácu som si nenápadne vyskúšal na mojej výberovke, kde je pieseň Len zatvor oči, ktorej podklad som natočil práve v New Yorku. Táto spolupráca sa dá zveľaďovať, ale zatiaľ ešte nechcem predbiehať. Sú tam hudobníci, ktorí si radi zahrajú, a vzdialenosť už nie je taká veľká ako v minulosti."
Posledný album ste vydali pred štyrmi rokmi. Prednedávnom ste povedali, že by ste tento rok chceli vydať nový album. Máte už dostatok pesničiek?
"Minulý rok sa mi našťastie podarilo vyvliecť z ponuky do poroty slovenskej SuperStar. Keby som to zobral, asi by ma to zničilo a na album by som mohol zabudnúť. Pesničiek mám dosť, viac než potrebujem. Už som z nich urobil užší výber, teraz pracujem na textoch. Dnes nemusím vydať album každý rok, pretože som ich nahral už dosť. Skôr mi záleží, aby mala platňa nejaký tvar, s ktorým sa stotožním. Amerika ma z týchto príprav na tri týždne vytrhla, aj keď som aj tam niečo napísal."
Stihnete to na jeseň?
"Dúfam. Jediné, s čím bojujem, je čas. Okrem toho ma čakajú ešte rôzne vystúpenia, ktoré hudobníkov držia vo forme. Už chcem ísť do štúdia, cítim, že mi nahrávanie chýba."
V USA ste strávili tri týždne. Čo ste okrem koncertov ešte videli?
"Našťastie, základné veci ako Socha slobody a iné mám už za sebou. Jediné, čo ma mrzí, že som počas pobytu v Las Vegas nestihol navštíviť Grand Canyon, ktorý je podľa amerických vzdialeností neďaleko, štyri a pol hodiny autom. Škoda, že nie som heavymetalista, asi by som tam nakrútil klip!"
A hudba?
"Bol som na miestach, kde sa rodila história americkej popmusic - kde vystupoval Frank Sinatra, Sammy Davis Jr. alebo Louis Armstrong. Videl som rockové kapely, džez, soul, muzikály. Každý môj americký deň mal svoj zmysel."
Zveľadili ste svoju zbierku albumov The Beatles?
"Spolu s Lacom Lučeničom sa v súčasnosti sústredíme na zbieranie amerických verzií platní The Beatles. V štvrti Greenwich Village som navštívil obchody so starými platňami, kde som zohnal raritné mono verzie albumov Revolver a Sgt. Pepper. Keby tam bol Laci, tak by z toho obchodu ani neodišiel."
Richard Müller po svojom pobyte v New Yorku bol očarený úrovňou klubových hudobníkov. Čo ste zistili vy?
"V každom klube sa vám môže ľahko stať, že na pódium vybehnú štyria mladí chalani a zahrajú ako o život. U nás by za ten výkon dostali ihneď troch Aurelov. V USA som skôr vyhľadával malé koncerty, lebo tam získate rovnaký zážitok ako v športovej hale. Amerika vyvedie z omylu každého, kto si myslí, že sa stačí poflakovať. Presadiť sa tam je oveľa ťažšie, takže by sme mali u nás prestať konečne kňučať. Pocit, že treba makať a ísť ďalej sa preniesol aj na mňa. Bol to v podstate taký výchovný pobyt."
