Minulý rok denník Guardian spočítal, koľko ženských interpretov nájdeme v programoch dvanástich hudobných festivalov. Výsledok bol zarážajúci: až 86 percent vystupujúcich boli muži. Znamená to, že ženám sa nechce živiť hudbou? Alebo to skôr vedie na hlboký a dlhotrvajúci problém, o ktorom sa až teraz začína diskutovať?
Keď sa na to novinári pýtali šéfky festivalu Glastonbury Emily Eavisovej, dozvedeli sa: „Otázku, prečo je žien málo, sa musíte pýtať iných. My si rezervujeme kapely na základe toho, kto takýto koncert dokáže odohrať. U nás ženy vystupujú v lukratívnych časoch. Je však dôležité, aby boli potlačené vpred aj inými: vydavateľstvami, rádiami, médiami.“
O sexizme v hudbe sa debatuje niekoľkokrát za rok. V poslednom čase sa o tom vyjadrovala kanadská speváčka Grimes. Otvorene hovorila o tom, ako ju hudobní producenti vydierali, že ak sa s nimi nevyspí, nebudú s ňou spolupracovať na jej piesňach. Svet hudby označila za nepriateľské prostredie.
Snažili sme sa preto zistiť, ako je to na Slovensku a ako to prežívajú naše hudobníčky a interpretky. Problémov týkajúcich sa diskriminácie je niekoľko: speváčky musia často zobrazovať stereotypy, dostávajú nižšie honoráre ako muži a diváci im píšu, nech sa radšej starajú o deti, než aby robili hudbu. Pýtali sme sa ich, ako to prežívajú.
Jana Kirschnerová: Byť drzým je u nás súčasťou šarmu
Jana Kirschner. (zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)Na začiatku z nej chceli novú Luciu Bílú, potom novú Mariku Gombitovú, novú Janis Joplin alebo Norah Jones. S tým všetkým mala Jana Kirschner skúsenosti. „Trpela som aj tým, že som sa zúčastnila na súťaži krásy. Každý čakal len niečo pekné,“ hovorí.
