Čím bol starší, tým bol lepší, zhodli by sa asi tí, čo s hercom Jurajom Slezáčkom pracovali a tvorili. Vravel, že herectvo bolo preňho stavom núdze, pretože na právo by ho nezobrali a na medicínu si netrúfol. Žiadne veľké úlohy ho najprv ani nečakali, režiséri si ho vyberali skôr do úloh úradníkov.
Teda, takto by sme to povedali my, on to však charakterizoval trochu inak: "Myslím, že som do dokonalosti doviedol typ jemne mentálne zaostalého človeka. Ako inak mám hodnotiť to, že moja prvá posteľná scéna bola s Turzonovovou až teraz v Paneláku, aj to bol medzi nami pes."
V rozhovore pre SME sa vtedy pri tomto zhrnutí kariéry smial a vravel, že herectvo je otázkou príležitostí. "Keď zomrel Jozef Budský, stratil som režiséra, ktorý ma mal rád," povedal.
Sám sebe písal listy
Roky najväčšej popularity ho však práve vtedy len čakali. Vstúpil do Paneláku aj so svojím psíkom Clorkom a s Božidarou Turzonovovou vytvoril dvojicu, v ktorej sa vzhliadli mnohí dôchodcovia. Ešte lepšie, získal si vtedy fanúšikov aj u mladého publika.
Keď bol dekanom Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU, študenti ho poznali ako uvoľneného pedagóga, s ktorým sa viac stretávali v kaviarni ako na formálnejšej akademickej pôde. Od roku 1997 bol súčasne aj šéfom činohry v Slovenskom národnom divadle, čo vytváralo pomerne kuriózne situácie. Sám sebe písal listy - ako predstaviteľ jednej funkcie predstaviteľovi tej druhej - a žiadal napríklad, aby jeden z jeho študentov dostal povolenie hrať v divadle.
Rád zhadzoval vážnosť situácie a zjemňoval formality, ako sa len dalo. Kto chodil na divadelný festival Istropolitana, dopredu sa tešil na jeho príhovor, v ktorom musel demaskovať aj svoj vlastný smoking. Aj zahraniční hostia už vedeli, že tam nie je miesto na oficiality, len na humor. "V zásade sa snažím hovoriť pravdu cez bonmoty. Ako hercovi sa mi všeličo prepieklo," hovoril.
Za členstvo v strane sa nehanbil
Kolegovia si vážili, že bol jeden z mála prajných ľudí - vo svete divadla to nie je vždy samozrejmé. Akceptovali ho aj vo vysokých funkciách a on bol hrdý na to, že ho nikdy nemuseli odvolať. Napríklad katedru viedol aj desať rokov pred revolúciou a v roku 1997 si ho sami zavolali späť. "Vždy viem, kedy treba prestať," hovoril pre SME. "Bol som aj komunista, dokonca predseda strany a ani sa za to nehanbím. Do strany ma dostal Milan Šimečka, ktorý bol mojím ručiteľom. Šimečku sme mali radi, vážili sme si ho."
Mladých hercov učil, pokiaľ vládal, a keď už vedenie hereckého ročníka nezvládal, zostal aspoň prednášať študentom manažmentu riadenie divadla. Či sa dá herectvo naučiť, o tom pochyboval. Hovoril: "Mladým môžeme len odovzdať svoju skúsenosť. Obdobie je iné, sú iné príležitosti. My starší by sme nemali opakovať donekonečna mladým to svoje poznanie, ale rešpektovať aj to ich. Aj mne išlo na nervy, keď mi otec rozprával, aké to bolo kedysi."
Juraj Slezáček zomrel v piatok večer vo veku 73 rokov, liečil sa na rakovinu ústnej dutiny, ktorú mu diagnostikovali v roku 2015.
