Do roku 2050 bude na svete viac ako deväť miliárd hladných ľudí a poľnohospodárskej pôdy bude menej ako kedykoľvek predtým. Riešili to už vrcholové stretnutia v minulosti. A ešte aj budú. Pravda však je, že ani na summite, kde beží zanietená debata o probléme hladu v krajinách tretieho sveta, nechýbajú rauty, na ktorých sa prehýbajú stoly plné luxusných dobrôt od výmyslu sveta.
Túto absurditu si všimli umelci z uznávaného poľského divadla Teatr Ósmego Dnia. Práve hlad sa stal pre nich témou, ktorú využili v divadelnej inscenácii s názvom Summit_2.0. V stredu s ním vystúpia aj v Bratislave. K spolupráci si prizývajú divadlo Skrat.
Vstup do priestoru
„Je to paradox, riešia problém hladu, a pritom sa napchávajú,“ hovorí člen divadla Skrat a jeden z koordinátorov projektu na Slovensku Ľubo Burgr. „Snažíme sa túto tému zároveň spoločne posunúť k problematike Európy a jej fungovania, k úvahám o tom, či prežije.“
Posolstvo inscenácie v týchto dňoch rozoberali na skúškach. Vymýšľali spôsob, ako obsahovo aj technicky vstúpiť do priestoru vizuálneho divadla. Dôležitou súčasťou sú veľké pohyblivé objekty – vozíky, bicykle, sošné tvary, veľké kolosy na kolesách. A to monumentálne, predstavenie sa totiž odohráva na otvorenom priestranstve. V Bratislave ním bude Tyršovo nábrežie.

Lesk a bieda dekadencie
Príbeh zobrazuje vládcov sveta a nablýskané celebrity, ktoré sa obklopujú honosnými predmetmi, stratili zmysel pre realitu a bavia sa práve na účet tých ľudí, o ktorých osude rozhodujú. V istom momente skepticky púšťajú medzi seba cudzinca spoza železnej opony a pozývajú ho na veľkú hostinu. Jej hlavným chodom je však naporciovaný živý človek.
Možno si spomeniete – taký býva diskrétny pôvab buržoázie, ktorá nevie, čo od dobroty. Práve na scény zo známeho filmu Luisa Buñuela nadväzujú divadelníci, keď ich hrdinovia, ukojení perverznou zábavou vo svojom farebnom svete, prepadajú dekadentnej únave a v lživom pocite nasýtenia sa veselá nálada zvrháva na otvorenú agresivitu.

Vlastné prospechy
„Netrúfam si odhadnúť, ako budú predstavenie ľudia na Slovensku vnímať,“ hovorí Burgr, keď uvažuje o probléme sociálnej nerovnosti, na ktorý inscenácia upozorňuje. Uvedomuje si, že práve Bratislava nie je ten priestor, podľa ktorého by sme mali tento problém u nás posudzovať. V hlavnom meste sa podľa neho ľuďom žije v porovnaní s ostatnými regiónmi veľmi dobre. A v porovnaní s miestami, kde zúri vojna a ľudia musia pre hlad a iné neistoty opúšťať svoje domovy, sa máme dobre v celej našej krajine. „Na druhej strane sa však nedá nevidieť, že politický systém sa veselo zneužíva a niektorí ľudia ho veľmi sofistikovane využívajú vo svoj prospech na úkor ostatných ľudí.“