Vedieť oceniť divadlo, to chce spoločenskú úroveň, za ktorou sa skrýva nielen ekonomická sila, ale aj rozhľadenosť, jasná myseľ, vzťah k umeniu a živá tradícia. Také niečo sa buduje stovky rokov. Vedia to napríklad Francúzi či Briti, ich divadelná scéna je široká, publikum skúsené.
Súkromné divadlá sa pritom viac orientujú na bohatú klientelu, žijú zo vstupeniek, ich ceny sú vysoké. Napriek tomu je dostatok verejných zdrojov, aby ich štát podporil.
„Ich typ dramatiky je overenejší, menej experimentálny. Aj ona však môže byť inovovaná aktuálnymi témami a vynikať kvalitou textov. Keďže v nich dostávajú miesto herecké hviezdy, divákov priťahujú,“ tvrdí teoretička divadla Soňa Šimková.
Ján Ďurovčík chce slovenskú Broadway. Zatiaľ čelí problémom (rozhovor) Čítajte Klientela, ktorá by väčšie súkromné divadlá naplnila, je však u nás obmedzená. Keďže sa pod ne zahrnujú aj tie, čo fungujú popri občianskych združeniach, v jednom balíku sa popri Teatro Wustenrot objavuje aj alternatívne Divadlo z Pasáže. V boji o diváka sa pritom komerčne správajú aj štátne či samosprávami dotované divadlá.
Podporovať súkromné divadlá je prirodzené, keď dokážu byť súčasťou života dobre situovaných divákov. Ľudí, ktorí by si ho mohli u nás dovoliť, je síce čoraz viac, no nemožno povedať, že by divadlom žili.
V tejto chvíli je šanca postaviť jedno nové divadlo. Je to dobrý úmysel, bratislavská Petržalka by si ho zaslúžila.
Môže však priniesť problém, či svojím muzikálovým zameraním vyhovie toľkým vrstvám divákov, aby jeho fungovanie dávalo zmysel.
Päť príkladov súkromných divadiel, ktoré prežili Čítajte
