Čím žije herečka počas divadelných prázdnin?
Polovicu z neho zvyčajne trávim skúšaním a hraním v Teatro Tatro a v tej druhej som doteraz vždy mala možnosť ísť aj niekam na dovolenku. Teatro Tatro je však pre mňa tiež dovolenka. Skúšame v šapito, takže sme celé dni vonku a aj čas mimo skúšok trávime spolu a veľmi nás to baví. Vďaka tomu, že človek nie je ako zvyčajne zavretý v čiernej diere, ale pracuje na vzduchu, užije si to oveľa viac.
Pod čiernou dierou máte na mysli svoju domovskú scénu v divadle Astorka?
Mám na mysli všeobecne divadlá - priestor bez okien - nielen Astorku v podzemí. My divadelní herci sme trošku ako netopiere. Denného svetla si v práci veľa neužijeme. Preto Teatro Tatro patrí k príjemnej zmene. Tento rok sme inscenovali divadelnú hru Daniila Charmsa v hre Cirkus Charms. Užili sme si to, aj som unavená, ale príjemne.
Čo vás ešte čaká?
Cez leto už asi nestihnem žiadnu dovolenku, pretože som práve začala nakrúcať nový televízny seriál s názvom Hotel Grant. Nemala by som veľa prezrádzať, no toľko asi povedať môžem, že pôjde o romantickú komédiu, v ktorej dievča na poslednú chvíľu pred oltárom zistí, že ju vyvolený podvádza, a tak ujde zo svadby. Príbeh sa točí okolo tejto nešťastnice - ktorú hrám ja - a ktorá by síce rada konala dobro, no nič, čoho sa chytí, jej nevyjde. Myslím, že z toho bude veľmi milý pôvodný televízny projekt.
Ako si vytvárate postavu, ktorú hráte, ako sa s ňou zžívate?
Konkrétne táto postava mi je veľmi blízka, pretože mám zažité podobné osobné skúsenosti s tým, keď chce človek urobiť niečo dobre, no napokon je všetko inak a skôr všetko pokazí alebo skomplikuje. Nemusela som teda veľa analyzovať. V iných postavách je to rôzne, väčšinou sa snažím objaviť ich v sebe, predstavujem si podobné situácie z vlastného života ale veľakrát čerpám aj z iných ľudí. No aj keď sa človek inšpiruje niekým iným, napokon aj tak smeruje k sebe. Veď aj názor na postavu vychádza z neho.
Jedno z vyhľadávaných predstavení Teatro Tatro Majster a Margarétka rieši veľké ľudské témy – lásku, politiku aj diabla. (zdroj: Teatro Tatro)Televízni diváci vás mohli naposledy vidieť v seriáli Odsúdené pred piatimi rokmi.
Čo je dosť dlhý čas, no seriálový svet mi pravdu povediac vôbec nechýbal. Venovať sa iba divadlu je veľmi príjemné, i keď finančne to nie je žiadna výhra. Nakrúcať seriály je však oveľa väčší stres, človek je od rána do večera zavretý v štúdiu, snaží sa splniť plán a na hranie už veľa času neostáva. Preto mám teraz radosť z toho, že nový seriál sa nakrúca v exteriéroch a reálnych kulisách Budmerického kaštieľa s filmovými kamerami a aj režisér pristupuje k nakrúcaniu dôsledne a tvorí krásne zábery.
“Je príjemnejšie stratiť sa vo veľkých témach na javisku ako vo vlastnom živote.
„
V Odsúdených diktovala uzavreté prostredie samotná téma. Bežne divák nemá skúsenosť s väzenským svetom, nevie, ako to za mrežami chodí. Vám sa ako s témou pracovalo?
Väzenská téma je veľmi atraktívna nielen pre divákov, ale aj pre hercov. Práca na Odsúdených bola zaujímavá. Vo väzení platia úplne iné pravidlá ako vonku, to si človek ťažko predstaví, keď to nezažil.
V novom filme Učiteľka hráte matku šikanovanej školáčky. Ako sa vám hralo pred kamerami pod vedením Jana Hřebejka?
Bola to vynikajúca skúsenosť a veľká škola. Honza Hřebejk nás napríklad po každej klapke nútil chodiť pozerať sa na seba, a hoci sa nerada vidím na kamere, musím povedať, že to malo zmysel. Človek sa naučí pracovať s prejavom oveľa jemnejšie a zistí, že na kamere všetko z hereckého prejavu vyznieva ako premrštené. Honza nám stále hovoril: „Nič nehrajte!“ Mala som pocit, že veď už nič nehrám, ale na kamere to ešte stále bolo príliš. Pomohlo mi to pochopiť, že musím začať celkom odinakiaľ. Človek musí veľmi presne vedieť, kedy čo urobí. Stačí jeden presný pohľad v správnu chvíľu a nemusíte hrať nič iné.
