Olympijské hry sa po prvý raz konajú v Južnej Amerike. O tom, že je to veľmi perspektívny kontinent, svedčí aj podmanivý duch prebiehajúceho Bienále architektúry v Benátkach. Ako naň reaguje slovenská expozícia?
Hlavným kurátorom Bienále architektúry v Benátkach sa tento rok stal medzinárodne oceňovaný čilský architekt Alejandro Aravena. V jeho osobe vstúpil medzi kurátorskú elitu predstaviteľ doteraz menej známeho priestoru.
Vychádzajúc zo svojej tvorby však udal výstave tému, ktorou naznačil, že súčasná architektúra sa uberá netradičným smerom, kde sa zásadné obraty dejú v treťom svete. Svojou expozíciou sa k téme Správy z frontu (Reporting from the Front) pridalo aj Slovensko.
Paraguajský architekt Benitez získal Zlatého leva za túto konštrukciu z tehál a dreva (zdroj: ARCHÍV J.B.)
Škandinávci vo svojom elegantnom pavilóne Svere Fehna prezentovali Freudovu terapiu (zdroj: FOTO - ARCHÍV J.B.)Náš pavilón spí
„Bienále pružne reaguje na aktuálne tendencie vo svetovej architektúre. Tohtoročný výber jeho hlavného kurátora bol odvážny a riskantný, ale práve v tom je podstata a dobrodružstvo,“ hovorí architekt Ján Bahna. Mrzí ho, že náš pavilón, podobne ako v minulých rokoch, opäť nedokázal vôbec osloviť.
Popri Bienále umenia, ktoré sa koná už od roku 1885, vzniklo v 80. rokoch Bienále architektúry. Bolo to v období nastupujúcej postmoderny, ktorá architektúru priniesla do galérii, architekti začali viac kresliť, modelovať a experimentovať s víziami aj históriou.
Československo sa na ňom oficiálne prvýkrát predstavilo v roku 1991. Pred rokom 1989 ho východný blok bojkotoval, lebo si založil vlastné v Sofii, po rozdelení republiky sa v Benátkach striedavo pripravuje slovenská a česká inštalácia.
Slovenská expozícia, podobne ako pri výstave umenia, využíva spoločný Československý pavilón z roku 1925.
Jediný Zlatý lev pre Európu, španielska inštalácia Unfinished (zdroj: FOTO - ARCHÍV J.B.)Slepé monitory
„Je až neuveriteľné, že po toľkých rokoch inštalovania expozícií v Benátkach nedokáže Slovenská národná galéria zrealizovať nejakú ideu, ktorá zaujme návštevníkov. Obzvlášť, keď si akoby náhodou vybrala svoju tému – rekonštrukciu objektu SNG,“ hovorí Bahna, ktorý Bienále roky pravidelne navštevuje.
Ako opisuje, aj tento rok nájdeme prázdny vyprahnutý pavilón bez návštevníkov s jedným unudeným strážcom.
Uprostred stojí sieťová drôtená červená plastika, potiahnutá červenými pásmi so zákazom vstupu. Nedočítame sa však, čo je zač. „Sľubované symbolické nahliadnutie do nádvoria sa nekoná, informácie na bočných malých monitoroch sú v záplave slnečného svitu v štyridsaťstupňovej teplote nečitateľné,“ vraví.
Potvrdzuje, že aj minule skrachovala naša expozícia na oslnených a poruchových tabletoch.
Švajčiarska amorfná štruktúra do ktorej sa dalo vojsť evokovala otázky o tvorbe a vnímaní architektonického priestoru. (zdroj: FOTO - ARCHÍV J.B.)Tanec nad plačom
„Centrálny svetlík je pre digitálne expozície nevhodný. Jej autorom asi stačí – ako sa jeden z nich vyjadril – že budú mať aspoň model. Tento model má však zavádzajúcu mierku a vôbec nevyjadruje podstatu pôvodnej architektúry. Namiesto pozvania do tanca, ako nazvali expozíciu autori, je to skôr tanec nad plačom.“
Priestor, v ktorom sa Slovensko predstavuje, si vyžaduje citlivý spôsob inštalácie. Bahna nechápe, že si to manažéri SNG nedokážu uvedomiť a za roky neprišli na to, ako ho vhodne využiť, a že digitálne prostriedky sú na to nevhodné.
Bola tu síce snaha zareagovať na priestor aj v duchu plagátu Bienále so symbolom schodíkov, lenže idea bola nepoužiteľná. „Výstavársky sa projekt nepodaril. Aj to málo, čo máme, dobabreme,“ prízvukuje architekt.
„Bienále je výstava, na ktorej si treba ľudí získať, ale to si vyžaduje vysokú tvorivú profesionalitu.“
Art deco aj brutalizmus
Vo svete existujú už viaceré známe bienále, ale to v Benátkach je stále svetovou jednotkou. Bahna vníma, že zvlášť v posledných ročníkoch tu ide o témy, ktoré neobhajujú súčasnú architektúru, skôr hľadajú impulzy a námety na jej posun.
Tohtoročná téma už teraz nesie v sebe myšlienku budúceho vývoja architektúry po imigrantských krízach. Práve v Čile, ktoré tento rok udalo tón, sa jej dynamika plne prejavuje.
,,Je to krajina s rozvinutou kultúrou, žijú tam potomkovia Európanov, najmä nemeckých, španielskych či chorvátskych prisťahovalcov. Obyvateľstvo tvorí osemdesiat percent miešancov, preto sa tam rieši aj problém sociálneho bývania a využívanie miestnych zdrojov,“ hovorí Bahna.
Upozorňuje na tamojšiu čistú medzivojnovú modernu, americké art deco, brutalizmus aj špičkovú súčasnú architektúru – práve v Čile stojí najvyšší mrakodrap Južnej Ameriky a nové štvrte pripomínajú Atlantu.
„Okrem Španielska tento rok žiadna cena Bienále neputovala do Európy,“ dodáva. „Aj to svedčí o zmene myslenia v architektúre. Tón jej udáva tretí svet.“
