Frank Ocean je zrejme mimoriadne spontánny a ležérny človek. Nemecký fotograf Wolfgang Tillmans raz pre portál Pitchfork opisoval ich prvé stretnutie. Mal Oceana nafotiť do špeciálneho vydania módneho magazínu, no keďže on všetky schôdzky zrušil, už nečakal, že sa to niekedy podarí. Až Tilmansovi praskli nervy a spevákovi oznámil, že v Londýne už naňho dlhšie čakať nemôže a vracia sa do Berlína.
O to viac ho potom prekvapilo, keď sa Ocean čoskoro neohlásene objavil v jeho ateliéri po dvanásťhodinovej nočnej ceste autom.
Rovnako živelne pôsobí aj uvedenie jeho nového albumu. Čakalo sa naň dlho, no málokto možno čakal, že Ocean zverejní naraz dva. Cez víkend sa najprv v internetových obchodoch objavil vizuálny album Endless a o deň na to sedemnásť ďalších skladieb na nahrávke Blond. V populárnej hudbe je taký postup raritou.
Obal nahrávky Blond. Počúvajte, pospíte si
Frank Ocean ich zrejme tvoril uvoľnene, vložil do nich jednoducho všetko, čo považoval za inšpiratívne. Vo vizuálnom albume Endless ho môžete sledovať, ako buduje schodisko v prázdnom sklade a k tomu znie pomerne nerušivá, meditatívna hudba. Dopozerať celý čiernobiely videoklip síce pôsobí upokojujúco, ale tiež uspávajúco napriek tomu, že s Oceanom spolupracovalo množstvo známych mien. Medzi nimi je napríklad gitarista RadioHead Johnny Greenwood, ktorý pripravoval sláčikové aranžmány. Alebo James Blake, ktorého hlas možno počuť v pozadí. Na jednej strane to môže pôsobiť veľmi bohato, na strane druhej však aj neuhladene a chaoticky.
Zvukovo zaujímavejší a pestrejší je druhý album Blond. V ňom sa stretávajú gitarové balady, kostolný spev, rapovanie, hovorené slovo, zasnené syntetizátorvé melódie či poetika podzemných klubov. Do kontrastu sa tu dostáva aj viacero tém, okrem facebooku a dospievania napríklad aj sexualita: v piesni Good Guy sa humorne stretáva Oceanov hlas, ktorý vyvoláva spomienku na stretnutie s cudzincom v gay bare, s rozhovorovom dvoch mužov nahnevane sa sťažujúcich na vzťahy so ženami.
Beyoncé nedobehol
Je zrejmé, že Oceana viedli veľké ambície: vytvoriť podobne mnohovrstevnatú fresku v populárnej hudbe, ako sa to nedávno podarilo Beyoncé na jej Lemonade. Ocean však celkom neuspel. Aj Endless, aj Bond by potrebovali premyslenejší koncept, chýba im úderná sila, ktorú mala pri nahrávaní svojho albumu Beyoncé. Možno, že len potrebovali zásah osvieteného človeka, ktorý by dal zaujímavým nápadom jasnejší koncept a zjednotil ich.
Ak chcel Frank Ocean napodobniť literárny štýl postavený na prúde vedomia (preslávil Jamesa Joyca alebo Virginiu Woolfovú), bol to pozoruhodný zámer. Oba albumy naozaj pôsobia ako plavba neusporiadanými myšlienkami. Kým by jedna doznela, už sa z inej strany valí druhá. No sa keď sa nahrávky skončia, zostane z nich rovnako neusporiadaný sled dojmov. Neohromili, ale po nich nebudete plakať za strateným časom.
