V marci 1957 si Věra Čáslavská zapísala do denníka: "Dnes som najšťastnejším stvorením pod slnkom. Mamička ma zaviezla k pani Bosákovej do telocvične. Cvičila som aj na bradlách a za štrnásť dní môžem prísť znovu." Do telocvične sa vracala až do roku 1968 a medzitým sa stala slávnou gymnastkou, majsterskou sveta, olympijskou víťazkou aj najúspešnejšou československou športovkyňou.
Hm. Celkom pokojne sa mohla stať aj novinárkou, reportérkou, spisovateľkou, filmárkou. Svet videla a preciťovala akosi intenzívnejšie ako väčšina z nás, a všetko si aj pamätala o čosi jasnejšie. Zarezávali sa do nej slová, pohľady aj gestá, farby, vône či šumy, ktoré vždy a všade zachytila, pretože jej zmysly fungovali o niekoľko percent viac, ako by možno pri cvičení a súťažení potrebovala.
S medailami v Mexiku. (zdroj: ARCHÍV SME)O Japonsku písala ako skvelá reportérka
A čo je ešte výnimočnejšie, s podobnou intenzitou vedela o tom aj rozprávať. V roku 1972 vyšla jej kniha Cesta na Olymp. Okrem toho, že je dômyslene dramturgicky premyslená (Čáslavská si celý svoj život začne vybavovať vo chvíli, keď zaspáva v lietadle cestou na olympijské hry do Mexika - až kým ju zo snívania o zlatých medailách nevyruší hlas letušky, že sa bude pristávať), je aj nesmierne emočne bohatá. Akoby sa to všetko dialo teraz - a ten športový strach, tréma a napätie sa ešte neskončilo.
Najmä pasáž o Japonsku je ako vzácny, vydarený cestopis. So šarmom písala o tom, ako sa trápila s miestnym bontónom a kuchyňou, potom zasa s humorom opisovala, ako si omylom navliekla kimono - pyžamo a hrdo si v ňom vyšla do spoločnosti.
Keď bola v Hirošime a prišla k pamätníku obetiam atómovej bomby, zmenila tón a vysvetlila vieru Japoncov, že smrteľne chorý človek sa zachráni, ak sa mu podarí zložiť tisíc papierových žeriavov. "Je mi smutno. Už dlho tu stojím, v ruke niekoľko papierových žeriavov... Niektoré sú poctivo zložené, úhľadne, až neuveriteľne rovnomerne, iné zas len tak-tak, sotva že držia pokope, akoby sa ich tvorca strašne ponáhľal, aby to ešte stihol.... Kto to asi bol?"
Věra Čáslavská v roku 2013 v Bratislave. (zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)Doteraz ručne opravuje knihu
Boli teda chvíle, keď Věra Čáslavská zabúdala na svoje vlastné športové ambície a vžívala sa do tisícok neznámych ľudí. Na olympiáde v Mexiku pri sovietskej hymne sklonila a odvrátila hlavu, na protest proti invázii. To, čo ju čakalo po návrate domov, bolo tiež zúfalým zápasom o život, minimálne o jeho dôstojnosť. To už v knihe z roku 1972 napísať nemohla, preto sa pri nej aj sama trochu cenzurovala. To, čo skúsila ponechať, jej scenzurovali komunisti.
Preto keď sme za ňou prišli aj s knihou, nalistovala stranu 148 a upozornila na jednu pasáž z Mexika:
