Tušil, že to nedopadne dobre, keď povie pravdu o svojom otcovi. Že sa jeho rodina nahnevá, keď napíše, akým vedel byť niekedy despotom, že deťom neprejavoval city, vysmieval sa im a že keď dospievali, opustil ich a skončil ako alkoholik na smetisku. Vedel tiež, že niektorých aj rozzúri, ak použije skutočné mená členov rodiny a že ho budú obviňovať, že otca zneužil, len aby dosiahol literárny úspech.
Karl Ove Knausgård si však nevedel pomôcť. Mal dojem, že napísal neobyčajný román a chcel ho aj vydať. Otec bol predsa súčasťou jeho života - nemá teda naň právo?
V jeho rodnom Nórsku bola táto otázka dlho živá. Hoci Knausgård písal o sebe, jeho šesťdielny román Môj boj sa stal spoločenskou udalosťou a výrazne presiahol hranice kníhkupectiev. Noviny striehli, kedy ho kto z rodiny zažaloval alebo či sa neozvali jeho dávni známi, ktorí by k románu chceli čosi dopovedať. Písali dokonca aj o tom, že sa ostrihal alebo predáva dom.
Bola by to možno aj spisovateľská obdoba televíznej reality šou, keby to nebola literatúra nezvyčajnej kvality. Málokedy je život tak detailne premeditovaný, vzťahy obnažené, tabu nalomené a súkromné boje jedného človeka tak úprimne vypovedané ako v Knausgaardovom románe. V češtine práve vychádza jeho prvý diel, má podtitul Smrť v rodine. Vydal ho Odeon.
