Salman Rushdie je nositeľ vyznamenaní a ocenení, ktorých súpis je isto veľavážený, ale nudný. Nie ako jeho príbehy. Pestré, zamotané ohňostroje fantázie, polemické a ironické, neraz popretkávané vtipnými glosami o súčasnosti. Je rozprávačom, ktorý v sebe spojil indicko-arabské presvedčenie, že lietajúci koberec je fajn prostriedok s britským humorom a názorom, že sloboda myslenia je hodnota najvzácnejšia.
Váš najnovší román Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem nocí odkazuje na príbehy Tisíc a jednej noci. V nich rozprávačstvo zachráni princeznej Šeherezáde život. V čom sa skrýva tajomstvo a sila rozprávania, sila príbehov, ktoré dokážu spasiť život?
„Ak máte radi príbehy, fikciu, romány, tak moc, ktorú majú nad vami, je mocou, ktorú vám udeľuje láska. Očarenie, zábava a schopnosť ponúknuť čitateľom vízie reality a spôsoby, ako vidieť a vnímať tieto vízie: to sú dary, ktoré nám dáva literatúra. Knihy sú tiež schopné podrobovať skúškam všeobecne akceptované či prichádzajúce idey. Predovšetkým však literatúra existuje preto, aby osvetlila ľudskú prirodzenosť a skúmala náš spôsob bytia vo svete.“
Román sa odohráva v postkatastrofických časoch. Niekedy však nepôsobí ako fikcia, ale ako realita. Koniec sveta už bol, nejako sme si to nevšimli a žijeme ďalej. Pripadá vám dnešná súčasnosť ako dystopia, v ktorej sme uviazli?
„Kniha je, samozrejme, rozprávanie, príbeh. Ale je to príbeh, ktorý, dúfam, má svoje korene v realite. Román z ‚časov čudesností‘ je metaforou nášho vlastného sveta, v ktorom sa veci - technológie, sociálne štruktúry atď. - transformujú veľmi radikálne a vysokou rýchlosťou, takže mnohí z nás sú zmätení extrémnosťou, tak aj rýchlosťou týchto zmien. Ale nenazval by som môj román dystopiou, to nie. V dystopii sa nevyhnutne stane to najhoršie, čo sa môže stať. V tomto príbehu ľudské spoločenstvo v rámci svojich schopností chce odolávať tomu najhoršiemu.“
Čo znamená prežiť? Ako je možné, že princezná Dunja dokáže aj dnes vyčarovať príbehy, ktoré zachraňujú?
„Nie som si istý, či príbehy ľudí dokážu zachrániť. Domnievam sa, že to, čo sa deje v románe, je, že jednotliví hrdinovia zisťujú, že majú netušené sily, ktoré im umožňujú prekonať prekážky, brániť sa, a preto prežiť. ‚Malý kúsok džinov‘ v génoch potomkov džinky Dunja je metaforou pre tieto skryté silné stránky, vnútorné hrdinstvo. Mnohí ľudia ho majú, ale jeho existencia sa prejaví až v dobách extrémnej núdze.“
Vo vašich začiatkoch, kedysi na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, sme boli ako ľudstvo podstatne optimistickejší ako dnes. Točité schodisko viedlo hore aj cez občasné zakopnutia. Dnes tento pocit smerovania, evolúcie nahrádza úporná snaha nespadnúť z útesu, na ktorom stojíme. Alebo sa mýlim a smerujeme stále nahor?
