Jej hlas bol taký iný, až sa jej niektorí smiali. „No práve tým si zaručila, že bude originál, nie nejaká napodobenina. Keď počujete jej spev, hneď viete, že je to ona, s nikým si ju nemôžete pomýliť. Čo viac si môže umelec želať?“ spomínal pred rokmi na jednu dávnu súťaž v Jihlave známy hlasový pedagóg František Tugendlieb.
Kto bolo to dievča, ktoré tak znechutilo jihlavské publikum, až ju nakoniec všetci milovali?

V septembri bude oslavovať nielen životné jubileum, ale istým spôsobom aj štyri desaťročia od chvíle, čo vymenila život na dedine pri Stropkove za šoubiznis.
Veľmi rýchlo sa z nej stala víťazka Lýry, majiteľka Bronzového aj Strieborného slávika, víťazka intervíznej súťaže v Sopotách a majiteľka značky, ktorá nie je ničím viac, no ani menej ako menom, s ktorým prišla na svet: Marika Gombitová.
Úsmev, je tu Modus
Jána Lehotského, kapelníka skupiny Modus, na ňu upozornil Marián Bednár, s ktorým spolu hrávali a boli na rovnakej vlne. „Bednár mal ženu z Košíc, zavolal ma pozrieť sa na jednu speváčku. Bola plesová sezóna, Gombitová hrala vtedy s orchestrom Júliusa Olajoša. Spolupracoval som predtým aj s inými speváčkami, ale ona mala celkom iný prejav,“ opisuje Lehotský. Vyskúšal si ju a začal pre ňu skladať pesničky.
Prvé koncerty mali v Dome lodníkov v Bratislave. „Stala sa ďalším členom kapely Modus, nebola len speváčkou, ale hrala aj na bongá, neskôr vedľa mňa aj na syntetizátore.“
Lehotský pripomína, že bola nenapodobiteľná aj pohybovo, jej dynamický tanec z nej išiel prirodzene.
Marika Gombitová
- narodila sa 12. septembra 1956 v Turanoch nad Ondavou,
- študovala hru na klavíri v ĽŠU v Stropkove, vyhrala aj okresnú súťaž gitaristov,
- od roku 1976 pôsobila ako speváčka skupiny Modus, s ktorou začala nahrávať, koncertovať a cestovať. V roku 1977 vyhrali Bratislavskú lýru s piesňou Úsmev. V ďalšom ročníku súťažila Gombitová ako sólistka s piesňou Študentská láska a vyspievala si zlato v domácej i v medzinárodnej súťaži. V roku 1979 prezentovala baladu Vyznanie a získala striebro. Nahráva sólový album Dievča do dažďa. V roku 1980 bola ocenená bronzovou lýrou za dueto s Jankom Lehotským Tajomstvo hier,
- na medzinárodnom piesňovom festivale Intervízie v poľskom Sopote 1980 vyhrala s piesňou Vyznanie Janka Lehotského,
- v roku 1980 si zahrala hlavnú úlohu v dnes už kultovom televíznom muzikáli Neberte nám princeznú, rozbehnutú kariéru však 30. novembra prerušila autonehoda,
- naďalej však nahráva a koncertuje, postupne jej vychádzajú sólové albumy Môj malý príbeh (1981), Slnečný kalendár (1982), Mince na dne fontán (1983), Marika №5 (1984), Voľné miesto v srdci (1986), Ateliér duše (1987), Kam idú ľudia? (1990), Zostaň (1994),
- potom sa umelecky aj spoločensky na dlhšie odmlčala, až v roku 2000 ohlasuje pieseň Prosba, nasledovali dve duetá s Mirom Žbirkom Nespáľme to krásne v nás (2001) a Tajnosľubná (2005) a takisto pieseň z muzikálu Adam Šangala (2007),
- pravidelne bodovala v anketách popularity Zlatý slávik (3x striebro, 2x bronz), Slovenský slávik (2x zlato), Slávik (5x striebro, 2x bronz), OTO (zlato, 2x striebro, bronz, Sieň slávy),
- v roku 2015 naspievala titulnú pieseň Ten príbeh za náš sen stál pre rozprávku Sedem zhavranených bratov,
- v septembri 2016 vystúpi ako hosť na turné Road to Abbey Road Mira Žbirku a v októbri pripravuje svoj narodeninový koncert.
Výrazný vplyv na jej kariéru mal aj textár Kamil Peteraj. „Všimol som si, že bola mimoriadne muzikálna, s hlasom pracovala, ako pracuje huslista s tónom huslí. Mala vynikajúci rytmus, bolo jasné, že na sebe pracuje, chodila aj na hodiny spevu, to u popových speváčok nebývalo obvyklé. Korepetovali sme s ňou takmer každú pesničku,“ spomína.
Ako Janis Joplin
Marika sa videla v Janis Joplin. „V tých časoch bolo módou, aby speváčky spievali čo najvyššie. Jej piesne sú veľmi náročné na interpretáciu. Aj po nej to niektoré skúšajú spievať, ale nejde im to,“ dodáva Peteraj.
„Nehrá sa na žiadnu intelektuálku, nebola speváčka pre snobov, ale pre publikum všetkých vrstiev. Nebola naivná, skôr realistická,“ mieni. Opisuje, ako skúšal, čo za témy unesie. „Zvládla nakoniec všetko až po pieseň Koloseum. Bola ako špongia. Pesničky ňou silno prechádzali, vedela sa im oddať,“ opisuje.
Podľa Peteraja na nej bolo vidno, že sa vymodelovala spievaním v kostole. „Hlasy, ktoré sa vyvíjali v kostoloch, majú v sebe aj duchovnejší rozmer, to bolo cítiť napríklad aj u spevákov skupiny Genesis,“ podotýka.
Špecifický Marikin prejav bol však niekedy aj terčom paródií. Medzi rockermi, ktorí chodili popíjať do Veľkých františkánov v Bratislave, sa výnimočnej obľube tešila jej skladba Muž Nula, ktorú sparodovali na Mušuľu, či skladba Správne dievča s neopakovateľne naťahovanými koncami slov.
Ako cukrík, ako Šumienka
Marika Gombitová bola vždy bola krásne oblečená, volila si šaty vhodne k obsahu pesničky. Podľa Mekyho Žbirku bola vždy o krok vpredu v profesionalite. „Vedela, že keď ideme na Lýru, musíme sa aj nejako obliecť. Keď spievala Vyznanie, bola celá v bielom. My sme nerozmýšľali, v čom budeme spievať,“ smeje sa. V tomto vraj často „s chlapcami“ v kapele bojovala.