Belmondo je spokojný, vo svojej kariére sa mu podarilo urobiť všetko, čo chcel. A už ani nevie, čo by k tomu dodal, možno len: „Mám rád slnko. Mám rád more.“ Vravel na festivale v Benátkach, kam si prišiel po cenu za celoživotné dielo.
Filmový svet ho oceňuje za to, že kinematografiu obohatil o srdce a veselý smiech, a tiež za to, že bol pri tom, keď sa menila a nanovo definovala. Keď ho Jean-Luc Godard obsadil do filmu na Konci s dychom, odštartovali francúzsku novú vlnu. Nový trend, ktorý spôsobil zemetrasenie a ešte dodnes sa chveje.
Bébel, muž z raja
Jean-Paul Belmondo teda dostával postavy v ľudových komédiách aj vo vážnych autorských dielach a jedny i druhé prijímal s rovnakou samozrejmosťou.
V Benátkach povedal: „Mal som rád oba typy,“ cituje ho agentúra Reuters. „Jeden deň sa smeješ, na druhý deň plačeš. Tak to proste v živote je.“
Doma vo Francúzsku ho volali Bébel – znelo to tak rajsky – a stalo sa menšou tragédiou, keď pred pätnástimi rokmi dostal mozgovú porážku. Režiséri a scenáristi museli veľmi prispôsobovať svoje projekty na to, aby do nich Belmonda mohli začleniť, pretože takmer nechodil, nehýbal sa a nerozprával. Cvičil, zlepšoval svoj zdravotný vzťah, ale k pôvodnému Bébelovi sa už nikdy nevrátil. Pred rokom dokonca povedal, že s filmovaním končí.
Bébel. (zdroj: IMDB)Kaskadér bez pudu sebazáchovy
Ešte však chodí na festivaly a prijíma ceny aj prejavy obdivu. A na pamiatku vznikol aj dokumentárny film Jean-Paul Belmondo: Cesta, kde je zhrnuté, čo všetko bláznivé vykonal. Jeho rodičia vždy tŕpli, keď sa na plátne pozerali na plátne jeho akrobatické kúsky a mylne dúfali, že používal kaskadéra. Aj Zinedine Zidane, keď videl, ako sa raz zhostil úlohy futbalového brankára, vyskakoval do vzduchu a trieskal sa pri dopade o zem, krútil hlavou: „Keby ho mali Brazílčania v bráne, nestaneme sa majstrami sveta. To je neuveriteľné, do akých nebezpečných akcií sa vrhá.“
Aj Belmonda sa vtedy smial. Vo filme si prezeral staré fotky a skonštatoval: Panebože, ale sme narobili somarín!“
