Roman Kaliský[br][/br](1922 – 2015)
Slovenský novinár, publicista a dramaturg. Študoval chémiu, po vypuknutí SNP sa zapojil do Povstania a bojoval v partizánskej brigáde Jánošík. Po vojne pracoval ako redaktor, popritom bol poslancom Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia. V rokoch 1956 – 1967 bol redaktorom Kultúrneho života, potom dramaturgom v Slovenskej televízii. V rokoch 1970 – 1989 nesmel publikovať a pracoval ako murár. Po roku 1989 bol krátko riaditeľom Slovenskej televízie, potom sa opäť venoval publicistike.
Knihy:
Dlhá cesta (reportáže, 1961)
Obžalovaný, vstaňte! (1963)
Konfrontácia (spoluautor, esej Rok narodenia: 1944, 1969)
Na poslednom úseku (výber z publicistického diela, 1997)
„Ležal na chrbte na kockovanej dlážke pri mrežiach uzatvárajúcich vestibul kina. Nohy mal rozhodené, hlavu vyvrátenú, na hrdle obtočený a tuho utiahnutý kašmírový šál, ľavú ruku skrútenú pod chrbtom, pravá mu bezvládne visela, prestrčená cez mreže až po lakeť. A tá tvár! Dobitá, poroztínaná ranami, opúchajúca, zaliata zaschýnajúcou krvou. Ľudská tvár, čo stratila svoju podobu, len veľké meravé oči sa na nej neprirodzene ligotali v studenom zelenkavom svetle neónu.“
Za tento naturalistický opis by sa nemusel hanbiť ani najlepší autor detektívok a čiastočne nám naznačuje, prečo sa kniha Obžalovaný, vstaňte! (1963) stala bestsellerom: bola to atraktívna téma zločinu, ktorá priťahovala čitateľov, navyše zločinu autentického, pretože išlo o skutočné prípady.
Dôležité bolo aj meno autora: bol ním Roman Kaliský (1922 – 2015), jeden z najlepších reportérov týždenníka Kultúrny život, novinár, ktorého články vyvolávali pozornosť, diskusie a často aj cenzúrne zásahy, pretože sa nebál písať o témach, ktoré komunisti nechceli príliš zviditeľňovať.
Nežiaduci zločin
Dnes, keď sme detektívkami a literárnymi vraždami presýtení a zločinu sú plné aj niektoré médiá, si len ťažko dokážeme predstaviť časy, keď sa o zločine nepísalo, zmizol z novín aj zo správ a dokonca aj detektívkam, ak nejaké vôbec vyšli, bol znížený náklad.
Po komunistickom prevrate v roku 1948 zločin prestal byť žiaduci. V socialistickej spoločnosti, kde sú si všetci ľudia rovní, predsa nikto nebude kradnúť a vraždiť, také niečo je predsa typické pre kapitalizmus, nádejali sa mnohí.
