Kedysi im k tomu hrávali organy, lebo satanské rituály sa konali zväčša v kostoloch, aby boli účinnejšie, dnes vie ešte príšernejší zvuk vyčarovať kdejaká nórska metalová skupina. A ak si k tomu dáte napríklad heroín, tak sa vám zdá ten zážitok statočne intenzívnejší.
V okovách satana
Vzývanie temných síl má stáročnú literárnu tradíciu, kniha Malleus maleficarum čiže Kladivo na čarodejnice inkvizítorov Heinricha Krammera a Jakoba Sprengera vyšla v roku 1487 a svojho času bola druhou najpredávanejšou knihou po Biblii. Opisy satanských rituálov, sexuálnych praktík bosoriek či správneho mučenia s cieľom priznania sa stali súčasťou euro-amerického kultúrneho kánonu a ovplyvnili celú satanistickú mytológiu.
Okultizmus sa s literatúrou spriatelil už v časoch gotického románu a v našich luhoch a hájoch svoj vrchol zažil v druhej polovici 19. storočia s jeho romantizujúcou podobou fin de siecle a secesnej Viedne so špiritistickými seansami.
Slovenská literárna okultistická tradícia nie je taká bohatá ako tá česká, tri najvýznamnejšie diela vznikli v šesťdesiatych rokoch – text Pavla Hrúza Okultizmus a novely Jána Johanidesa Podstata kameňolomu a Nie využívajú okultistické symboly, obrady a praktiky na zneistenie, znepokojivú intenzívnu víziu pochmúrneho sveta.
Omnoho černejšiu víziu satanistického sveta však prijala za svoje hororová a dark fantasy literatúra, vedľa ktorej je Mordor J. R. R. Tolkiena temer prechádzkou ružovým sadom. Temné rituály a ovládnutie sveta sprevádzalo túto scénu v rôznych podobách, vrátane okultistických seáns, ktoré majú svoju vlastnú mytológiu, pravidlá a podobu.
Azda najznámejším a dodnes stále temným knižným a filmovým hororom je Rosemary má dieťatko, ktorý vznikol v roku 1968 na motívy románu Iru Levina. Dnes je okultizmus súčasťou popliteratúry ako bežné klišé a knihy ako Da Vinciho kód si už bez tejto karnevalovej kulisy ani nevieme predstaviť.
Zmeny vedomia
Psychotropné látky sprevádzajú ľudstvo rovnako dlho ako predstava, že v pivnici máme satana. Používanie psychotropných látok spomína aj Biblia, ako tvrdia pravoverní rastafariáni, niektoré odkazy v Knihe Mojžišovej (napr. Exodus) sa viažu na používanie kanabisu.
Zlatý vek drogovej literatúry začal písať Thomas de Quincy, ktorý svojou Spoveďou anglického používateľa ópia podrobne rozobral život závislého, jeho očarenie, snové vízie i pády. Desivou halucinogénnou víziou sveta je Nahý obed Williama Burroughsa, ktorý si vyskúšal všetky vtedy dostupné drogy sveta.
Reportážne peklo Christine F.: Deti zo stanice Zoo, berlínskej drogovej scény, zachytili Kai Hermann a Horst Rieck, bezvýchodiskovosť generácie deväťdesiatych rokov zasa Irwin Welsh a jeho Trainspotting. Iste, dalo by sa pokračovať Carlosom Castanedom a jeho sprievodcami do halucinogénnych svetov, Kyselinovým testom Thomasa Wolfa o LSD generácii atď.
Slovenská literatúra berie drogy len tak okrajovo, na rozdiel od legálnej drogy nazývanej alkohol, tu nemáme až tak veľa narkotík v literatúre. Zväčša sa drogy nájdu v mafiánskych či detektívnych príbehoch ako čosi, čo sa týka kriminálneho či sexuálneho prostredia.
Heavy mental
Alternatívna, rocková či metalová hudba nie sú pre literárny svet ostatných desaťročí neznámou scénou. Aj medzi muzikantmi sa nájdu spisovatelia, nech za všetkých slúži ako príklad Nick Cave. Práve rocková hudba sa ujala satanizmu s chuťou vlastnou mladým rebelom v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Temná stránka, klišé čiernych habitov, moci, pekelníkov, sprevádzala rock preto, že to všetko pekne priťahovalo mladých rebelov.
Kultovou knihou v tomto prostredí sa stala Satanská Biblia maďarského Američana Antona Szándora LaVey, ktorá spojila ingrediencie rockového rebelstva – sloboda, voľnosť, radosť zo života tu a teraz – s ingredienciami vzbury proti autorite, Bohu, štátu.
A to všetko s rituálmi, pri ktorých sa dobre vyníma hardrocková hudba. Z obvinení z koketovania s temnými rituálmi sa nevyhli ani Led Zeppelin či Black Sabbath, dnes už „klasika“, avšak inšpirovali celú temnú odnož klubovej „pekelníckej“ hudby, vrátane ktorej sa objavili aj ľudkovia, ktorí to mysleli vážne či už so sebapoškodzovaním, satanskými rituálmi plnými násilia či smrťou.
Rocková hudba sa občas zjaví aj v slovenskej literatúre, Jaroslav Rumpli svojmu románu Kruhy v obilí prifaril podtitul Krátke dejiny death metalu, ale v rockovom prostredí sa pohybuje občas aj Jozef Hirax Baričák či iní autori.
Temný román
Rockové prostredie, drogová scéna i okultistické seanse majú svoju mytológiu, pravidlá, nespútanosť a povinnú nekonvenčnosť, nepochybne pach zhýralosti, vôňu dobrodružstva a šaty vypožičané z kostymérne okázalého divadla Rocky Horor Show. V literárnom svete okultné praktiky sú skôr príznakom žánrovej literatúry hororu a napätia, rocková kultúra a drogy zasa alternatívneho sveta a „kultovej“ literatúry. Občas sa tieto klišé prepletú a môžu provokovať vďaka svojej rétorike posadnutosti „silami temna“.
