Ak by sa udeľovala cena pre najlepšieho rozprávača detských príbehov 20. storočia, takmer iste by o ňu súťažil britský spisovateľ Roald Dahl. Vlastne, súťažiť by ani nemusel. Víťazstvo by mal celkom isté. Jeho príbehy sú dnes už klasikou a navyše neostávajú ukryté iba v knihách. Majú vlastnú logiku, poháňa ich svojrázna sila, originálny jazyk aj slastná absurdita. Radi sa ich chopia aj filmoví režiséri.
Desiata filmová adaptácia jedného z jeho najobľúbenejších výletov do fantázie mala premiéru len nedávno, pri príležitosti stých narodenín, ktoré by Dahl oslavoval 13. septembra. V kinách je príbeh malej siroty Sophie a obra z čarovného sveta s názvom Kamoš obor (2016), v origináli známy ako The BFG (1982).
Aké by to asi bolo vyrastať v podobnom rozprávkovom svete? Dieťaťom, ktoré si to nikdy nemuselo predstavovať, lebo bolo odmalička jeho súčasťou, bola Dahlova dcéra Lucy, ktorá mala vždy, keď otec tvoril, sedadlo v prvom rade. „Obor bol jedným z nás, žil v sade za našou záhradou,“ spomínala pre televíziu CBS.
Na fotografii z mája 1966 so svojou ženou, americkou herečkou Patriciou Neal a deväťmesačnou dcérou Lucy doma v anglickom Buckinghamshire. (zdroj: SITA/ AP)Za všetko mohla matka
Roald Dahl bol zaujímavý samorast (nehovoriac o tom, že bez dvoch centimetrov meral dva metre). Hoci vždy túžil po uznaní vo svete vážnej literatúry, svojimi príbehmi sa zapísal najmä do detských sŕdc po celom svete. Ešte predtým však stihol pracovať v Afrike pre veľkú ropnú spoločnosť a pilotovať lietadlá britského letectva v druhej svetovej vojne, bol diplomatom aj špiónom.
Neskôr zamieril do Hollywoodu, aby sa stal priateľom Walta Disneyho a manželom slávnej americkej herečky Patricie Nealovej, s ktorou mal päť detí. Jeho život pripomínal skôr dobrodružný triler než rozprávky, ktoré tak rád vymýšľal.
Knihy Roalda Dahla. (zdroj: Content Injections.)Vždy písal zásadne iba ceruzkou na žltý papier a doslova na kolene - na špeciálne navrhnutej písacej doske, ktorú si položil do lona, zatiaľ čo sedel v starom otlčenom kresle v záhradnom domčeku na konci svojej záhrady. Nemal však vo zvyku svoje tvorivé chvíle nasilu naťahovať, na písanie mu stačili štyri hodiny denne - dve doobeda a dve poobede.
No zrejme by sa nestal tým, čím bol, nebyť jeho nórskej matky Sofie Magdalene. Ona vraj bola jeho primárnou inšpiráciou. Počas života si vymenili okolo šesťsto listov, na písanie ho naviedla jej intenzívna citlivosť, bola to ona, ktorá ho povzbudzovala, aby rozprával príbehy a živil svoju túžbu vymýšľať, preháňať a zabávať.
Nebyť jej, pokojne sa mohlo stať, že sa po vojne vráti do práce v ropnej spoločnosti a po rokoch odíde na zaslúžený dôchodok z pozície vedúceho pracovníka, aby mohol celé dni hrávať golf, popíjať whisky a vtipkovať.
Príbehmi liečil nudu
Vnímať svet z pohľadu dieťaťa, ktoré sa díva dohora na hrozivo sa týčiacich a rozkazujúcich dospelákov, to dokázal Roald Dahl najlepšie. Prvýkrát zaujal v roku 1943 príbehom o škriatkoch gremlinoch, ktorí škodia britským pilotom a lietadlám, no detské príbehy načas prerušil poviedkami pre dospelých a scenáristickými pokusmi.
Vrátil sa k nim až začiatkom šesťdesiatych rokov, posmelený fantazijným svetom vlastných detí.
