Keby vedel, ako jeho román získa na objeme, nikdy by sa Jean-Michel Guenassia do písania nepustil. Francúzsky spisovateľ to priznal pred pár rokmi pri návštevy Prahy. Originál z roku 2009 má viac ako 700 strán, slovenský preklad vydala Premedia.
Napriek rozsahu nejde o veľkú rodinnú ságu alebo literárny obraz storočia. Dej sa odohráva v relatívne krátkom časovom období rokov 1959 - 1964.
Rozprávačom je dvanásťročný chlapec Michel Marini. Výborne hrá stolný futbal, predvádza sa pri ňom v parížskom bistre Balto.
Vďaka vrodenej zvedavosti našiel dvere do zadných priestorov bistra, kde sa stretávajú nenapraviteľní optimisti. Sú nimi emigranti z krajín východnej Európy - Rusi, Čech, východný Nemec, Maďari...
„Klub“ je ich jedinou rodinou. Pri šachu rozprávajú neuveriteľné príbehy svojich minulých životov, hádajú sa o komunizme a rozprávajú anekdoty o Stalinovi.
Nie sú to hviezdy, ktoré nanovo zažiarili v slobodnom svete. Hoci pôvodne lekári, hrdinovia vlasti, herci a intelektuáli, teraz živoria.
Žijú samotársky. Trápia sa s prízvukmi, pracujú na podradných miestach a tešia sa, keď im rundu zaplatí alebo inak pomôže Sartre či Kassel, ktorí sa občas v klube objavia.
Veľký literárny opus napísal Jean-Michel Guenassia až na prahu seniorského veku. (zdroj: ALBIN MICHEL)Optimizmus a pamäť
Román je súčasne obrazom vtedajšieho sveta. Michelov brat narukoval do vojny v Alžírsku. Dospievajúci hrdina registruje eufóriu mladých aj polemiky o nezávislom Alžírsku.
Počúva rockové platne. Vedie súkromnú vojnu s rodičmi, ktorí pochádzajú z rozdielnych spoločenských vrstiev. A popri tom počúva príbehy veľkých priateľov z klubu.
Guenassia napísal román o melanchólii, ktorá sprevádza hľadanie nového domova. Sklamanie však nemôže znamenať rezignáciu.
Vôľa po budúcnosti hýbe ľudskými osudmi. „Najdôležitejšie na zasľúbenej krajine nie je krajina sama, ale jej prísľub.“
Ľudská pamäť je zdrojom trápenia. Dobre sa žije iba v zabúdaní. Pamäť je najhorším nepriateľom šťastia, ale bez nej sa ľudia sami sebe strácajú a menia sa na bezduché formy.
Nejde iba o emigrantské príbehy. Schopnosť nenapraviteľného optimizmu je dôležitá naprieč historickými okolnosťami a politickými podnetmi.
Román zrelého muža
Oceňovaný román (získal Prix Goncourt des Lycéens) je poctou schopnosti písať dobré príbehy. Táto schopnosť je v súčasnej próze vzácna a stráca sa v spleti experimentálnych postupov a koláží.
Guenassia popiera autobiografický charakter tohto románu. Chce potešiť čitateľa a sám sa teší zo slobody písania a z času, ktorý na písanie má.
Sám autor je čestným členom Klubu. Hoci už dávnejšie napísal detektívku, svoj veľký opus venoval čitateľom až na prahu seniorského veku.
Je krásne, že v literatúre sa dejú takéto veci. Nie všetko musí byť postavené na niekoľkých hviezdach, ktoré zažiaria chvíľu po škole a potom povinne (najlepšie každý rok) zásobujú čitateľov dielami so zvyšujúcou sa mierou únavy a klesajúcou krivkou kvality.
