Jeho diela sa dnes dražia za mimoriadne zaujímavé sumy. Niektoré skice a akvarely môžete mať už za pár tisíc, maľby sa šplhajú k šesťciferným číslam. Nie je to Benka ani Fulla, nevieme o ňom takmer nič, hoci naše hrady a zámky poznal lepšie ako Slováci.
Obrazy Strečna, Beckova či Vysokých Tatier, ktoré namaľoval, by takisto na aukcii nikdy neprepadli.
A bol to práve on, kto umelecky usmernil aj jedného z našich najvýznamnejších maliarov Ladislava Mednyánszkeho.
Po exotike v Brazílii, na Madeire či na gréckych ostrovoch našiel Viedenčan Thomas Ender, svetobežník a v tom čase už vážený penzionovaný profesor výtvarných umení a bývalý dvorný maliar rakúskeho arcikniežaťa, krásu aj na Zemplíne, Horehroní či v Liptove.
Začiatkom šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia sa často potuloval s vodovkami v rukách aj po Hornom Uhorsku a nadchýnal sa krajinnými výhľadmi. Vytvoril tu početné veduty - obľúbený žáner topograficky verných obrazov krajiny a miest, ešte kým ich nekompromisne vytlačila fotografia. Aj vďaka Enderovi dnes poznáme dobovú podobu mnohých našich hradov a zrúcanín.
Ruiny Beckovského hradu zo severu, strmá skala a baroková veža kostola. (zdroj: zdroj - Knižnica Maďarskej akadémie vied/reprofoto © MTA Könyvtára, Kézirattár)Predtým, ako objavili fotografiu
“Ender bol mojim prvým učiteľom kreslenia. Vážil som si ho a mal som ho rád.
„
Svet vtedy ešte zďaleka nebol vizuálne presýtený, ako je dnes. Ľudí pred vynálezom fotografie uchvacovala poctivá maľba odpozeraných detailov a kompozične vhodných pohľadov.
Pekné obrázky prírodnej scenérie boli v kurze, ľudia ich mali radi a obdivovali na nich aj schopnosť namaľovať povedzme verný výhľad na krajinu plnú svetla a sviežosti s hradom týčiacim sa nad divokou riekou.
Kto mal talent, mohol získať veľa. Mecénov, uznanie i slávu. Podarilo sa to aj Thomasovi Enderovi.
Každý ťah jeho štetca potvrdzuje, že aj pred dvesto rokmi sa dalo prežiť to, čomu dnes hovoríme „success story". Mladík z biednych pomerov sa šikovne vyšvihol. Kým sa však stal obľúbencom a chránencom kniežaťa Metternicha, na štúdium si musel zarábať hoci lopatovaním uhlia či doručovaním pošty.
