Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 155 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Kristína Farkašová, Alexandra Pavelková, Katarína Čavojová, Erich Mistrík a Maroš Hečko.
Hlasovanie sa začína 23. septembra uverejnením piatej finálovej poviedky a trvá tri týždne, do 14. októbra 2016 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 12. novembra 2016 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.
Kosti, kostry, kostlivci
Lebka, krk, kľúčna kosť, rebrá, ramená, panva, nohy, chodidlá. Ondrej Šot, strážnik vysunutej policajnej jednotky v Krivej Oľke, sa prehrabával v škatuli, opatrne triedil suché kosti zatavené do plastových vrecúšok.
Zaplombovaná schránka prišla ranným vlakom a na policajnú stanicu ju priviezol zriadenec na pracovnej drezine. Keď strážnik vošiel do kancelárie, čakala ho už na stole, vedľa nej šálka kávy a tanier s Helinými domácimi koláčikmi. Odstránil plombu federálneho úradu, prečítal si sprievodný list a potom príkaz od nadriadeného z Oľky. Priradiť meno, zistiť príčinu úmrtia, uzavrieť prípad. Rakúsky komisariát posiela posily a očakáva, že sa táto nepríjemnosť urýchlene objasní.
Majiteľom kostí bol podľa obhliadky muž stredného veku, asi stosedemdesiatosem centimetrov vysoký, z dôvodu vyťaženosti laboratórií bez vyplneného genetického profilu. Tašku, v ktorej sa telesné pozostatky našli, zachytil biologický skener na železničnej stanici vo Viedni, no nebolo zložité zistiť, odkiaľ vlak vypravili.
Ondrej prešiel krátky zoznam nezvestných. Dve ženy vylúčil ihneď, starého Maitnera tiež. Za pár dní ho opäť nájdu pohraničníci, ako sa túla po lesoch v okolí. Poznal skryté cestičky lepšie ako ktokoľvek iný a bolo verejným tajomstvom, že dokázal prepašovať takmer čokoľvek. Ostatní dvaja nesedeli do profilu; jedného vyradila telesná výška, druhého amputovaný prst na nohe.
Informácie spláchol poriadnym hltom vlažnej kávy a palcom a ukazovákom si začal trieť koreň nosu – nervový tik, ktorý si priniesol zo služby na južnom fronte, kde bomby dopadali tak blízko, že cítil vibrovanie zeme až v špiku kostí a človek nemohol vedieť, či ďalšia nebude jeho posledná. Zásah, ktorý ho poslal na ročnú rekonvalescenciu, si však nepamätal. Nakoniec ho z rozhodnutia federálneho úradu repatriovali do Oľky, kde z nedostatku lepšej zábavy dostal miesto strážnika.
Vo dverách sa zjavila Hela Klimešová s náručou plnou zložiek a rozpisom príchodov vlakov na dnešný deň. Ondrej po nej skĺzol pohľadom. Vysoké lícne kosti jej lemovali husté čierne vlasy hrajúce vo svetle do tmavomodra. Pery s ľahkým nánosom červeného rúžu, pokožka farby slabého čaju.
„Nie je to nikto, koho máme v databáze,“ bezradne pokrčil plecami.
„Možno ho ešte len nenahlásili.“
„Od jeho smrti ubehlo niekoľko týždňov, niekto by si to hádam všimol.“
Tentokrát plecami pokrčila Hela. „Možno všimol, ale nenahlásil,“ uhla pohľadom a do tváre jej skĺzol prameň vlasov. Jej pozornosť upútali farebné magnetky v tvare písmen na malej chladničke ticho vrčiacej v kúte. A H O J – hlásali červené, modré, zelené a žlté paličky a oblúčiky, ktoré tu zostali ešte z čias, keď do práce so sebou brávala malého Šimona a Ondrej mal pocit, že by mohli byť niečo ako rodina. V tvári jej videl, že dospela k rozhodnutiu. „Gita hovorila, že sa jej muž nevrátil z práce.“
„Gita Zemanová?“ Zemanovo meno na zozname nebolo. „Odkedy je preč?“
Nevedela. Muži za posledné roky odchádzali a mnohí z nich sa nevrátili. Vojnová mašinéria zomlela takmer každého, kto sa dokázal postaviť na nohy a udržať v ruke zbraň, až sa kvôli nedostatku pohonných hmôt zastavila. A tých, ktorí to prežili, pohltili nemocnice a rekonštrukčné kliniky. Štafetu prevzali vzorkovacie laboratóriá, presne podľa nového federálneho poriadku, postaveného na genetickom profilovaní ako jedinej ceste k zastaveniu chaosu na kontinente – aby každému určili jeho miesto a mali ho pod kontrolou. Zemana aj Helinho muža vrátili domov, na územie vtedy už pod správou rakúskeho komisariátu, jedným z posledných transportov. Stačilo pracovať v rafinérii, dodržiavať pravidlá, neopúšťať priestor vymedzený biologickými skenermi a nikto, ani ich ženy, nekládli žiadne otázky.
Keď sa Hela vrátila k svojej práci, Ondrej odsunul jedno z kresiel nabok a na zem medzi stôl a skriňu začal rozkladať kosti. Mŕtvemu chýbala časť ľavej ruky, ktosi mu ju odpílil nad lakťovým kĺbom. Podľa papierov išlo o ostrý nástroj, okraje neboli rozdrvené, rez bol priam chirurgicky presný. Okrem toho na pravej kľúčnej a stehennej kosti a kúsok nad chýbajúcim lakťovým zhybom našiel obhliadač drobné jamky po vpichu hrotov hrubých ani nie pol centimetra. Zamyslene sa vrátil za stôl; mohol len dúfať, že nech sa dotyčnému stalo čokoľvek, stalo sa mu to až po smrti.
Cez zatvorené okno k nemu doľahlo škrípanie bŕzd a dnes už po druhýkrát zastala na slepej koľaji pracovná drezina. Na opustenom peróne zanechala jedného prišelca. Ondrej o chvíľu začul, ako sa Hela s niekým zhovára a potom kroky zamierili po chodbe ku kancelárii. Vo dverách zastal muž strednej postavy, čierny oblek, biela košeľa bez kravaty, cez ruku, v ktorej držal cestovnú tašku, prehodený tmavý kabát. Tvár mal takmer rovnako bledú ako košeľu, akoby po celé leto ani raz nevyšiel na slnko. Voľnou rukou vytiahol zo saka preukaz a vstúpil do miestnosti. Pohyboval sa s elegantnou efektívnosťou dravca.
„Viktor Bader, inšpektor SiPo,“ jeho hlas znel ako oceľová struna.
Sicherheitspolizei. Bezpečák. Najskôr kosti, za nimi psy.
Šot kývol hlavou, no zostal sedieť. „Kde máte...,“ zasekol sa, takmer povedal – svorku, „posily.“
„Som tu na vlastnú žiadosť,“ v jeho slovenčine bolo počuť niečo exotické, možno rakúsky nádych. Pohľadom skĺzol po kostiach rozložených na zemi a mlčky si sadol na voľnú stoličku. Opäť siahol do vrecka a tentokrát odtiaľ vytiahol lesklé puzdro s tenkými cigaretami. Bez opýtania si jednu zapálil. Miestnosť zaplnil sladkastý zápach zhoreného lístia.
Ondrej sa postavil a otvoril okno za sebou. Z diaľky k nim doliehalo tlmené hučanie frakovacích veží, ktoré zmesou vody, piesku a chemikálií pod vysokým tlakom rozbíjali bridlicu a z jej pórov vyťahovali na zemský povrch plyn. Raz sa mu Klimeš pokúšal vysvetliť princíp hydraulického štiepenia ako víťazstvo ľudského umu nad kameňom. Stačí len vyvinúť tlak na jedno miesto, žiadny hrubý zásah, ktorému by sa do cesty postavila pevná hornina a kinetická energia by sa rozložila na väčšiu plochu. Čím užší vodný lúč vo vertikálnom vrte, tým ľahšie prebodnutie a vlákna zeme sa odtlačia nabok. Všetko tam vrie, buble, syčí. Šot si to vždy predstavoval ako žriedlo priamo v útrobách pekla. Obrátil sa k Baderovi.
„A ktoré právomoci máte?“ zbytočnosť otázky si uvedomil v rovnakom okamihu, ako sa mu odlepila od jazyka.
„Všetky.“
„Načo to posielate sem? Nemáte nás snáď všetkých v databáze?“
„Laboratóriá majú plné ruky práce, ešte nejaký čas potrvá, kým dostaneme genetický profil a meno. Kdekoľvek zakopnete, nájdete nejaké kosti, Európa je nimi posiata. Všetkých je potrebné identifikovať a priradiť. Myslia si, že toto nemá prioritu.“
„Kto sú to tí oni?“
Inšpektorova tvár sa dala do pohybu. Ondrej bol presvedčený, že ak by sa započúval pozornejšie, začul by vŕzganie ozubených kolies, či škrípanie zhrdzavených pántov. Pomaly, ako dlho nepoužívaný stroj, sa mužove kútiky úst vysunuli dohora a pery v strnulom úškľabku, čo by sa s prižmúrením oka dal nazvať pokusom o úsmev, odhalili dva rady bezchybných zubov. Univerzálna odpoveď – čo sa pýtaš, somár.
„Ja si myslím opak,“ nadviazal na svoju myšlienku a na jazyku chvíľu premieľal dym z cigarety. „I keď sa to v papieroch priamo nespomína, ten človek nezomrel prirodzenou smrťou. Niekto ho zabil, vypreparoval a naložil na vlak. Prečo by si to komplikoval a jednoducho ho kdesi nezakopal?“ odmlčal sa, no nezdalo sa, že by sa Šot chystal zapojiť. „Boja sa použiť slovo vražda. Sever prestal tlakovať plynovod a blíži sa zima. Sedíme na sude s pušným prachom, stačí škrtnúť zápalkou a nepokoje sa znova rozhoria. Ak ľuďom niečím nezapcháte ústa, začnú klásť otázky, a nie všetkým vyhovuje federálny poriadok. Tunajšia rafinéria bude na dlhý čas jedným z najdôležitejších zdrojov a nič nesmie ohroziť jej chod.
Vrah nechcel, aby sa kostra našla v okolí Oľky, tu neprebiehali boje a nález mŕtvoly by okamžite spustil poplach. Inde by stačilo len zopár ďalších kostí vhodiť do masového hrobu a potrvá roky, kým všetky identifikujú. To znamená, že v tom má prsty i niekto zvonku. Chcú niečo zakryť a dali sa do pohybu. Nemôžeme čakať na genetický profil, musíme konať ihneď.“
Strážnik pripustil, že v niečom môže mať pravdu. No bude ťažké zistiť niečo tam, kde sa prestali klásť otázky a odpovede nikto počuť nechce. Navyše nie, ak otázky šteká federálny pes na území pod nútenou správou, kde sú ľudia chytení dedičným hriechom.
„Zajtra mám poslať správu na komisariát a podľa toho sa rozhodne o ďalšom postupe. Ale keďže vraj nikto nemá čas sa tým zapodievať, pridelili mi vás. Vy sa zrejme od práce nepretrhnete.“
Strážnik čakal ironický úškľabok, na Baderovej tvári sa však nepohol ani sval.
Brechať je jedna vec, hrýzť druhá
„Kde chcete zostať na noc?“
Inšpektorov pohľad prebehol po miestnosti a zastavil sa na pohovke v kúte, zahádzanej fasciklami a starými novinami.
„Žartujete,“ odtušil Ondrej. Načiahol sa za zväzkom kľúčov, pokynul Baderovi, aby ho nasledoval a obaja vyšli z kancelárie.
Keď prechádzali okolo archívu, zo dverí sa vyklonila Hela a chytila ho za rameno. Cítil, ako ho zaliala horúčava, úkosom pozrel na sipáka v čiernom s obavou, že by v ňom teraz mohol čítať ako v otvorenej knihe. „Keď stretneš Šimona, pripomeň mu, nech je doma na večeru,“ požiadala ho a dodala. „Povedz mu, že otec bude po rannej zmene, takže sa najeme spolu.“
*
Železničná stanica v Krivej Oľke si pamätala i lepšie časy. Prízemná budova stála na konci manipulačnej trate. Nebyť vysunutej policajnej kancelárie, dozerajúcej na posledných pár domov v osade a vlakový terminál na vstupe do rafinérie, boli by ju už dávno zrovnali zo zemou.
Strážnik odomkol dvere malého služobného bytu a nechal inšpektora vojsť dnu.
Naposledy tu bol, keď mu Hela oznámila, že Klimeša spolu s ďalšími repatriovali. Živo si pamätal, ako ležali na úzkom lôžku v kúte pod oknom. Rukou ju objímal pod prsiami, tak, aby pociťoval ich prítomnosť, pritlačený bruchom k jej chrbtu, tvárou ponorený do vlasov na šiji. Nič na to nepovedal.
Teraz z celej miestnosti dýchala zatuchlina, ticho a osamelosť. Hela sem-tam prišla poutierať prach, vyvetrať, za skriňou by sa možno ešte našli zabudnuté hračky po malom Šimonovi.
Náhle žuchnutie mu spretŕhalo myšlienky – na posteli pristála Baderova taška.
„Kde začneme?“
Šot sa pozrel na nástenné hodiny, ktoré zastali kedysi v minulom živote tesne pred pol šiestou. Odhadoval, že v skutočnosti je niečo po druhej. Zanedlho končí ranná zmena.
„Ak máte mobil, nechajte ho tu. V areáli rafinérie ho nesmiete používať. Ak si budete potrebovať zavolať, použite telefón v kancelárii.“
Inšpektor po krátkom zaváhaní vytiahol z vrecka mobil a mlčky ho položil vedľa tašky.
„Pozývam vás na obed,“ pokračoval Šot.
Bader sa nadýchol, aby niečo namietol. Strážnik mu však nedal šancu.
„Pracovne. Mám tip, ktorý si musím overiť.“
*
Železničné koľaje sa tiahli do diaľky ako struny. Hlavná trať vo veľkom oblúku prichádzala od budovy dispečingu, letmo sa odklonila od manipulačnej trate, aby sa v ďalšom úseku rozdvojila. Jedno rameno sa stáčalo do mesta v kotline, druhé priamo do zóny rafinérie. Pupočná šnúra spájajúca územie s okolitým svetom. Ako štence v koterci kŕmila Oľku z federálnych zdrojov všetkým, čo ľudia potrebovali, výmenou za drahocenný plyn. Výmenou za záchvevy zeme, za neúrodnú pôdu, za stále sa zmenšujúce zdroje pitnej vody. Nákladné vlaky pendlovali každý deň, osobných bolo pomenej, málokto mal genetický profil s povolením opustiť pridelené územie.
Budova administratívy stála prilepená k osobnej stanici, kam sa po skončení zmeny vyrojili húfy čakajúce na odvoz do mesta. Keď zbadali prichádzať Šota so sprievodom, bez vyzvania sa rozostúpili a nechali ich prejsť dovnútra.
Jedáleň bola nevysoká, jasne osvetlená miestnosť so stoličkami z lisovanej preglejky a jednoduchými stolmi. Pozdĺž jednej strany sa tiahol pult. Čakalo pri ňom zopár zamestnancov s táckami v rukách. Za pultom spolu s ďalšími dvoma kuchármi Gita Zemanová v pracovnej uniforme.
Ondrej si vzal príbor a servítku a rozhliadol sa po prázdnom stole. Pre seba objednal menu číslo tri a Baderovi vzal tanier polievky. Neušlo mu, že vrava v miestnosti po ich príchode stíchla a okrem cinkania lyžíc o taniere k nemu doliehal len tlmený šepot. Zlé správy sa šíria rýchlo a sipák v Oľke nemohol znamenať nič dobré.
Keď sa usadili v kúte oproti vchodu, Bader siahol po puzdre s cigaretami. Ondrej ukázal na stenu s tabuľou ZÁKAZ FAJČIŤ. Inšpektor nechal klesnúť ruku vedľa nedotknutej polievky a uprene sa zahľadel kamsi ponad jeho plece.
Šot sa už chcel otočiť, keď pred ním na stole pristál tanier so škvrčiacim vyprážaným syrom a hranolčekmi.
Gita im stroho zapriala dobrú chuť a chystala sa odísť, no Ondrej ju náhle chytil za zápästie a pritiahol k sebe.
„Dávno som nevidel tvojho muža.“
Žena vzdychla a odovzdane sa zosunula na vedľajšiu stoličku.
„Nie je doma.“
„A kam šiel?“
„Neviem.“
„Ako dlho je už preč?“
Kuchárka sa na chvíľu odmlčala, hľadiac na svoje ruky nehybne ležiace na stole. „Neviem... možno tri týždne, mesiac.“
Šot sa významne pozrel na Badera. Pohľady sa im stretli a ten nepatrne prikývol.
„Nehlásila si to.“
Opäť vzdych. „Načo. Vráti sa, keď bude chcieť.“
Pri predstave morbídnej skladačky, ktorú zanechal na zemi vo svojej kancelárii, si o tom strážnik dovolil zapochybovať. Nahlas však nepovedal nič.
„Meno by sme mali,“ prevravel Ondrej, keď sa Gita opäť vrátila za pult. „Tibor Zeman. Genetický profil z laboratória vám to len potvrdí.“
„Poznali ste ho?“
Nevýrazný, málovravný muž. Nikto, kto po vojne strávil rok na rekonštrukčnej klinike a potom si ďalšie dva odkrútil v nápravnom tábore, toho veľa nenarozprával. Po genetickom vzorkovaní ho spolu s ostatnými vrátili k rodine do Oľky a zamestnali v rafinérii. Príbeh ako tisíce ďalších. Ondrej si utrel ústa do servítky. „Zbežne,“ vstal. „Ideme.“
*
Vonku ich oslepilo jesenné slnko a chvíľu museli žmúriť, kým si privykli na jasné svetlo. Vyšli na spojovaciu ulicu smerujúcu k starému terminálu rafinérie. V diaľke sa týčila nová veža, ktorú ešte nespojazdnili. Vyššia kapacita, rýchlejší výnos, viac vývozu. Európa bola hladná.
Ľudia, idúci opačným smerom, sa im vyhýbali. Udržovali si odstup a niektorí radšej prešli na druhý chodník. Robili to tak okato, až Ondrej nadobudol presvedčenie, že niekto nebezpečný je im v pätách. Potom si uvedomil, že to nie je pravda. Oni sa boja ich. Boja sa toho čierneho sipáka, tá bledá smrtka vedľa neho im naháňa strach.
„Hej!“
Skupinu štyroch chlapcov si všimol, až keď sa odlepili od múru jedálne. Na čele mladý Zeman, za ním ďalší dvaja z Oľky, v tesnom závese Helin Šimon s kapucňou stiahnutou do tváre. Vyrástol, už ho nevídal tak často. Keď sa Klimeš objavil medzi živými, Hela sa s nemou samozrejmosťou vrátila k mužovi a o tom, čo medzi nimi bolo, už nikdy neprehodili ani slovko. Len raz sa mu posťažovala, že si od starého Maitnera nechal prepašovať pištoľ a brával Šimona zastrieľať si do lesov. Na nič sa nepýtal, nechcel počuť žiadne odpovede.
„Kto ti dovolil sem liezť?“ mladík pristúpil bližšie, hlas mu poskočil do výšky. Ešte jeden krok a prekročí bezpečnú hranicu.
Baderovi vedľa neho sa v ruke zaleskla strieborná tabatierka a bez slova si zapálil tenkú cigaretu.
„Hej! Federálny pes! Bavím sa s tebou!“
Predstava, ako banda pubertiakov rozmláti pysk sipákovi, nebola na zahodenie. Decká si niesli genetické profily po svojich rodičoch. Nikdy nebudú môcť opustiť toto územie, nečaká ich žiadna iná budúcnosť ako tá, ktorú pre nich naplánovala federácia v tomto pekelnom žriedle. Až do smrti tu budú z hlbín zeme ťažiť plyn a plodiť deti, lapené rovnako ako oni dedičným hriechom.
Ďalšiu mŕtvolu, navyše mŕtvolu inšpektora rakúskeho komisariátu, však nepotreboval. Skôr, ako stihol zasiahnuť, mladý Zeman spravil posledný krok.
Bader sa uhol a ako sa mladík napriahol naprázdno okolo neho, otočil sa a prudko ho zasiahol rukou. Bol to len jeden úder, krátky direkt do tela. Rýchlo a čisto.
Chlapec sa zakolísal a chytil sa za žalúdok. Zlomený v páse začal ustupovať, tvár znetvorená bolesťou.
„Dočerta, sú to len deti!“ vyštekol Ondrej. „Tu nie ste na fronte. Na to nemáte právo. Neučia vás snáď ako zlomiť kosť jedným úderom? Ako vytrhnúť človeku hrtan? Neučia vás ako zmrzačiť a zabiť?“
„Preháňate,“ ohradil sa pokojne Bader, no cigareta v druhej ruke sa zachvela.
„Nakráčate sem so svojimi povereniami a bezchybným genetickým profilom. Čo si o sebe myslíte? Že máte neobmedzenú moc?“
„Prestaňte. Namiesto mňa mohol prísť niekto omnoho horší. V túto chvíľu som váš najlepší kamarát. Jasné?“
Šot sa prudko otočil, no chlapci už boli preč. Až na jedného. Na vyľudnenom chodníku postával Šimon, akoby sa nevedel rozhodnúť, čo ďalej. Možno boli za Gitou, aby im dala niečo na obed a videli, ako sa jej vypytovali. Spomenul si, ako mu raz Klimeš vykladal – z plynu sa nenažerieš. Nie, to veru nie.
„Mama ti odkazuje, aby si bol doma včas na večeru,“ povedal priškrteným hlasom a pokúsil sa ovládnuť. Chlapec ho spod kapucne prebodol pohľadom, prázdnymi očami skĺzol po Baderovi, akoby bol zo skla a ešte chvíľu váhal. Potom sa bez slova rozbehol preč.
*
Kým našli vedúceho zmeny v hlavnom termináli, Šot stihol vychladnúť. Bader mlčky kráčal za ním. Dozvedeli sa, že Zeman skutočne jedného dňa jednoducho neprišiel do práce. Nikto nič nehlásil, na nič sa nepýtal. Ako inak. Radšej nič nevedieť. Podľa papierov naposledy pracoval na novej veži; strážnik si všimol, že v jednom tíme s Klimešom.
„Pôjdeme sa tam pozrieť,“ rozhodol napriek protestom vedúceho, ktorému sa vôbec nepozdávala ich prítomnosť. Bader ho však niekoľkými slovami o svojich právomociach uzemnil, a tak sa už o chvíľu viezli požičaným elektromobilom po prázdnej ceste so zapadajúcim slnkom za chrbtom. Ondrej sa nemohol zbaviť pocitu, že pri ich odchode z kancelárie niekoľko rúk príliš snaživo siahalo po telefóne.
*
Vstup do terminálu ich privítal ako otvorené ústa. Paralelne k nemu sa stáčala železničná trať v očakávaní budúcich zásielok. Do výšky čnela frakovacia veža a nebyť náhlych záchvevov z vedľajšej zóny, miesto by vyzeralo ako výrez z vyľudnenej planéty.
Vo vnútri panovalo chladné prítmie. Našli spínač a za chvejivého zunenia neónov zalialo priestor biele svetlo. Po ľavej strane sa tiahol rad priemyselných ventilátorov, na ovládacom paneli blikali červené číslice oznamujúce naplánované spustenie.
„Čo je to?“ inšpektor pristúpil bližšie. „Terminál predsa ešte nie je v prevádzke.“
Dátum a čas. Dnešný dátum, dnešná noc.
Stena za ventilátormi pokračovala až do zadnej časti so zostavou zariadení. Nebola však prázdna, ktosi tu po sebe zanechal stopy.
Ondrejove oči skenovali čmáranice po stenách. Medzi sprostými nápismi sa obzvlášť vynímal jeden: Sú to všetko skurvení vrahovia! Kúsok nad týmto výlevom bola hnedastá škvrna – pokojne mohla pochádzať od krvi.
„Poďte sem,“ zavolal naňho Bader, ktorý sa už skláňal k jednému zo strojov. „Čo vidíte?“
Cez stojanovú pílu nalakovanú na modro ktosi prehodil igelit. Na rozdiel od ostatných zariadení však bola zakrytá nedbalo. Nedávno ju použili, na povrchu sa nestihlo usadiť veľa prachu. Strážnik strhol kryt a obaja sa zahľadeli na pozdĺžny pílový list zasadený do pravouhlej konštrukcie so štyrmi hrotmi; pod tri z nich by sa akurát zmestilo telo dospelého človeka. Ozubený list bol zanesený hrdzou.
„To nie je hrdza,“ prehodil inšpektor, akoby Šotovi čítal myšlienky. „Pozrite. Zaschnutá krv.“ Škrabol po oceli a za nechtom mu zostali hnedasté šupinky.
Narovnal sa, prstom vystrčeným ako dôkaz namieril na sudy s nápisom HYDROXID SODNÝ. „Miesto a nástroj by sme mali. Čo viete o Zemanovi? S kým sa stýkal? Do niečoho sa musel zapliesť.“
Bader prešiel k mriežke v dlážke, vedľa ktorej ležala pohodená hadica. „No tak, rozmýšľajte, to je befél! Odpílili mu ruku. Rozpustili ho v chemikálii na organické usadeniny, v rafinérii mali prístup ku všetkému, čo potrebovali. Miesto opláchli vodou, na pílu možno zabudli. Potom sa pokúsili dostať kosti mimo strážené územie. Ruka však podľa všetkého zostala tu.“
Ondrej nevydal ani hláska. Snažil sa z hlavy vypudiť obraz Zemanovho tela, rozkladajúceho sa v žieravine. Keď pred rokmi zásah rozmetal jeho jednotku a jeho samého poslal do nemocnice, prvé mesiace si želal, aby sa v ďalšie ráno už neprebudil. Vedel, že ho všetky tie obrazy budú prenasledovať už navždy. V tej vojne nemohlo byť víťaza. Nemôžete vyhrať, lebo ani ten druhý nemá kam ísť. Neodvážite sa použiť ničivejšie zbrane, pretože oni by spravili to isté a svet by vyletel do vzduchu. A tak tam pošlete pešiakov, dáte im do rúk pušky, aby dobýjali každé územie až do poslednej kvapky krvi. Za sebou necháte koberce kostí a prikryjete ich tenkou škrupinou zeminy. Aby si zem s nimi poradila sama. Lebo vy ste už dávno zabudli, prečo vlastne bojujete a aké ľahké je pošmyknúť sa na stope preliatej krvi. Nepočítate straty. Veď keď hodíte granát do krovia, ako máte vedieť, koľkých to zabilo?
Šot si nevšimol, kedy inšpektor obišiel stroje a zmizol kdesi vo vnútri terminálu. Náhle sa priestor bez varovania ponoril do tmy, len vzdialené kúty ohraničovalo núdzové osvetlenie.
„Bader?“
Žiadna odpoveď.
Zažmúril do temnoty. V diaľke sa vynorili dve nejasné postavy. Čierno sa rysovali na pozadí sliepňajúcich žiaroviek. Takmer nepatrne pootočili hlavami, pozreli sa naňho, potom na seba a bok po boku vykročili.
„Kto ste?“
Tí dvaja sa nečujne blížili. Boli približne rovnako vysokí, jeden sa pohyboval s väčšou istotou, rozhodne, druhý akoby napodobňoval každý jeho pohyb. Znepokojene si všimol, že obrys predmetu, ktorý držal jeden z nich v ruke, sa až nápadne podobá na pištoľ.
„Čo tu robíte?“
Zaváhal, či by sa predsa len nemal dať na ústup. V šere nevedel dobre odhadnúť vzdialenosť a do tváre im stále nebolo vidno. Neskoro si uvedomil, že ich nechal prísť príliš blízko.
Ten zavalitejší ho tresol päsťou priamo do bránice. Úder kladivom by nebol o nič horší. Šot sa schúlil a padol na zem ako vrece piesku. Prudko zalapal po dychu, no vzduch sa zastavil pri koreni jazyka a nechcel sa predrať ani o milimeter ďalej. Pred očami sa mu mihali čierne a červené škvrny, bál sa, že stratí vedomie a zároveň si to želal.
Do hrude sa mu zaborilo koleno a priklincovalo ho k betónovej dlážke.
„Streľ ho do nohy!“ zasyčal jeden.
„Ježišikriste!“ zaúpel Šot.
„Nech prestane čmuchať!“
Na ľavom kolene ucítil tlak. Nemotorne nadvihol hlavu. Ten druhý mu k nohe tlačil hlaveň pištole. Chvíľu akoby váhal, potom presunul ruku so zbraňou a ústie mu pritisol k lýtku druhej nohy.
Vtom sa napravo od nich mihol tieň.
„Odhoď...!“
Zbraň treskla. Všetko sa na okamih spomalilo, akoby sa čas zmenil na tekutý krištáľ. Šotovým telom prebehol mrazivý elektrický výboj. Zjačal viac od prekvapenia ako bolesti.
Skôr ucítil, ako uvidel pohyb zbrane, ako opísala oblúk ponad jeho hruď a pozrela sa na vnútornosti človeka stojaceho v tme. PRÁSK! A ešte raz – PRÁSK! PRÁSK!
Tí dvaja zmizli rovnako rýchlo ako sa zjavili. Ohlušený a rozochvený sa napriek uboleným rebrám posadil a rukou si pritiahol nohu. Cez prederavenú nohavicu mokval biosyntetický gél a pri kontakte so vzduchom rýchlo usychal. Guľka nezasiahla nič z vnútorného ústrojenstva, hladko prešla cez výplňové tkanivo protézy a rozpleštila sa na dlážke.
Po štvornožky sa presúkal doprava a po chvíli narazil na nohu v topánke. Rukou sa posúval vyššie, až nahmatal hruď a o pár centimetrov krk. Pod prstami ucítil premočenú látku.
„Bader!“ zasyčal, no nedostal žiadnu odpoveď. Našmátral v jeho vrecku zapaľovač a napriek zdravému rozumu škrtol kamienkom. Plamienok odhalil tmavú škvrnu na bielej košeli. Nie, mŕtvy sipák je to posledné, čo v Oľke teraz potrebujú.
Oboma rukami roztrhol košeľu, až gombíky odleteli kamsi do tmy. Nahmatal dve miesta, kam ho zasiahli guľky. Pod bruškami prstov však zacítil len dve priehlbiny, žiadny otvor, kadiaľ by náboj vnikol do tela.
„Čo do...,“ prekvapene sa stiahol.
Vtom sa Bader sípavo nadýchol a ruka mu vystrelila k ľavému lícu. Stočil sa na bok a trhane sa rozkašľal. Aj keď Šot nechápal, ako je to možné, s úľavou si uvedomil, že na zoznam nepribudne ďalší kostlivec.
*
Podopierajúc sa navzájom vyšli pomaly na nočný vzduch. Auto bolo preč, a tak im nič iné nezostávalo, len ísť po vlastných.
Ondrej mal pocit, akoby kráčali po zamínovanom území. Za každým rohom videl niekoho číhať, strhol sa na každý nečakaný zvuk. Zamierili najskôr k nemu domov, do osady na polceste medzi policajnou stanicou v Starej Oľke a vlakovým dispečingom. Tam sa rozhodnú, čo ďalej.
Ako zistil, Baderovi škrabla tretia guľka líce a roztrhla ušný lalôčik. Odtiaľ aj pochádzala krv, ktorá mu zmáčala košeľu. Teraz sedel v jeho kuchyni zrútený na stoličke, oblečený v jeho priveľkej teplákovej bunde a neprítomne hľadel kamsi poza neho. Prstami, akoby čítal slepecké písmo, si nahmatal dve priehlbiny na hrudi.
„Biokompatibilné polyetylénové vlákno vyrobené gélovým zvlákňovaním,“ prevravel chripľavo. „Pätnásťkrát pevnejšie ako oceľ a zároveň pružné ako ľudská koža. Keď sa im upíšete, môžu si s vami robiť, čo sa im zachce. Nenechajú vás zomrieť, to nie. Mal som popáleniny asi na sedemdesiatich percentách, ale dali ma dokopy, tak ako vás, len mne nahradili väčšinu kože týmto pancierom.“
Ondrej sa opieral o kuchynskú linku. Dieru v protéze prelepil izolačnou páskou, musel si vystačiť s tým, čo mal doma.
„Bežná strela sa pri zásahu zdeformuje, sploští a rotuje,“ pokračoval Bader. „Zachytáva sa o vlákna a snaží sa ich pri prestupe natiahnuť, čomu však bráni ich extrémna pevnosť. Takže vás už ani nemajú ako zabiť. Možno ešte tak nožom. Čím je užšia čepeľ, tým tkanivo ľahšie prebodne, lebo vlákna odtláča nabok a nenamotáva sa.“
Oprel sa dozadu a prstami si pošúchal oči. Zrazu vyzeral veľmi unavený. Hlavou mykol smerom k Ondrejovej dokaličenej nohe.
„Kto o tom vie?“
Šot neodpovedal hneď. Odpoveď na otázku bola rovnako jednoduchá ako aj zložitá. Množina ľudí, ktorí tu v Oľke vedeli o jeho protéze, sa rovnala číslu dva.
„Hela Klimešová.“
„Nebuďte smiešny. Kto ešte.“
„Mladý Šimon Klimeš,“ nasucho prehltol, „Helin syn,“ dodal. Vzápätí sa vzchopil. „Ale snáď si nemyslíte, že by chlapec...“
Inšpektor jeho slová uťal mávnutím ruky. „Rozmýšľajte. Ten so zbraňou vedel, kam má streliť, aby vám neublížil. Nechcel vám ublížiť.“ Ukázal na telefón na stene. „Zavolajte tam a zistite, kde je. Dokážte mi, že to nebol on. Že v tom čase sedel doma za stolom pri večeri.“
Strážnik stále váhal. Chytiť do ruky slúchadlo, vytočiť známe číslo a dostať odpoveď bolo príliš definitívne.
„Volajte,“ vyzval ho Bader. „Ak majú Klimešoví Leiche im Keller...,“ zalovil v pamäti správny výraz, „kostlivca v skrini, musíme to zistiť.“
*
„Ondrej?“ Hela zdvihla po treťom zazvonení. Z hlasu jej bolo cítiť napätie, ani nemusel nič hovoriť. „Vtrhol domov ako šialený. Niečo mal ukryté v spálni, bála som sa na to pozrieť.“ Prešla do šepotu. „Ondrej, bojím sa, zobral si aj pištoľ. Šimona vzal so sebou.“
Odmlčala sa. Šot na druhom konci počul nejaký hovor. V pozadí bol mužský hlas: ostrý, panovačný. Ona mu odpovedala čosi, čomu nerozumel. Treskli dvere. Vrátila sa k telefónu. „Neviem, čo mám robiť. Je ako šialený,“ zopakovala.
Vtom sa v pozadí ozval ostrý praskot. Hela prekvapene vykríkla, slúchadlo zrejme buchlo o dlážku. Praskot prešiel do hrmotu prudko odsúvaného nábytku zakončeného ďalším tlmeným výkrikom.
Strážnikova ruka na slúchadle zbelela v kŕči ako ruka kostlivca. Na druhej strane začul prerývaný dych a potom náhle zostalo úplné ticho.
Bader sa narovnal s rukou pritlačenou k hrudi. „Ideme.“
*
Dom Klimešových bol jedným z posledných obývaných v Krivej Oľke. Keď k nemu pribehli, privítali ich rozsvietené okná. Dvere do kuchyne boli vyvrátené z pántov.
Ondrej nechal ísť Badera prvého, bál sa toho, čo tam nájdu. Telefón vytrhnutý zo steny, rozmlátený na drobné kúsky, prevrhnuté stoličky, stôl odtlačený až ku kuchynskej linke. Na chladničke hrali veselými farbami písmenkové magnetky. Pomedzi ne červená čiara, na mieste, kde sa bieleho povrchu dotkla ruka. Na zemi ležala Hela Klimešová, vlasy v kaluži krvi, roztekajúcej sa po linoleu. Definitívna odpoveď.
„Je mŕtva.“
Ticho.
„Zabil ju.“
Ticho.
„Šot! Počujete? Bodol ju nožom. Vykrvácala.“
Ondrej otvoril ústa, potom ich znova zavrel, nadýchol sa. Vyzeral, akoby mal na srdci niečo nesmierne dôležitého, čo zo seba potrebuje dostať, zaklínadlo, ktoré dokáže ohýbať čas a rozpletať nitky sveta.
„Šot! Nemáme čas. Pozrite,“ Ondrej ako v mrákotách sledoval inšpektorov prst, ukazujúci na chladničku. Tri z farebných písmen, nižšie ako všetky ostatné, potriesnené krvou, za nimi dlhá červená čiara.
V L A /
Odkaz.
„Vlak,“ zašeptal. Hela im nechala poslednú stopu. Nočný spoj podľa dnešného rozpisu.
*
Veže rafinérie sa do noci týčili ako prsty obraté na kosť.
Mali na výber. Buď pobežia na policajnú stanicu a odtiaľ zavolajú centrálu v Oľke, alebo zamieria rovno k vlakovému dispečingu. Teraz sa hnali pozdĺž manipulačnej trate, prebehli okolo výhybky smerom k nízkej osvetlenej budove v diaľke.
Pod nohami cítili, ako vibruje zem, ako základnou kostrou tohto sveta otriasa frakovacia stanica. Na masových hroboch sa stavať nedá. Ak by sa obzreli, v kotline by videli mesto s tisíckami vysvietených okien.
*
Lapajúc po dychu vtrhli do budovy. Nočný dispečer sa bez väčšieho záujmu otočil, no keď vo svetle uvidel tváre prišelcov, v očiach sa mu zjavilo prekvapenie.
Šot čosi zamrmlal na pozdrav a pristúpil k osvetlenému pultu.
„Podľa rozpisu čakáme mimoriadny vlak,“ začal bez úvodu a ukazovákom opísal neurčitý oblúk. Vlakový terminál bol síce vybavený najmodernejšou technikou, jedna vec sa však ani za tie roky nezmenila. Plán jázd sa ešte vždy zapisoval ručne aj do knihy a papierové záznamy potom plnili police v archíve. A on teraz potreboval niečo pevne uchopiť do rúk, niečoho sa chytiť.
Muž sa natiahol a mlčky mu podal čierny zošit v kartónových doskách. Posledný údaj s dnešným dátumom oznamoval príchod každú chvíľu, v kolónkach bolo vyplnené len identifikačné číslo a konečný cieľ. Stojisko pri novom termináli.
Bader, ktorý doteraz nepohnuto stál na trajektórii medzi vchodom a svetielkujúcim pultom, prudko otočil hlavu.
Na juhu sa vynorilo pulzujúce červené svetlo, tmu preťali kužele reflektorov a na trati s nehlučným zašumením zastala lokomotíva.
Keď Šot zaregistroval pohyb, podvedome napäl svalstvo na šiji. Útroby mu zovrela studená päsť. V rovnakom okamihu sa dispečer vztýčil vedľa neho a na pleci mu pristála ťažká ruka. Popod okná dlhej rozhľadne prebehli dve postavy.
Šot zaklapol knihu a zrazil ruku zo svojho ramena takou silou, že chlapík stratil rovnováhu, zapotácal sa a hlavou narazil do kovovej poličky.
Baderovi v pätách vyrazil do noci smerom k sipiacemu rušňu. Vo svetle lámp sa týčil mohutný stroj s poloautomatickým riadením, za ním niekoľko plne naložených vagónov. V behu uvideli človeka škriabuceho sa do kabíny.
Ondrej sa vrhol za ním a zachytil sa o predný predstavok nad hnacím agregátom. Z kovu sálala horúčava, chemický zápach ho zadúšal. Keď sa vydriapal hore, muž už bol dnu.
„Klimeš!“ skríkol a hľadal spôsob, ako sa dostať dovnútra. Bader sa akurát snažil vyšvihnúť za ním.
„Mal si si dať pohov, kým si ešte mohol!“ zvnútra sa ozval tlmený hlas.
Konečne objavil okienko a nahliadol dnu. V prítmí osvetlenia uvidel postavu skláňajúcu sa nad vstupom do trakčného motoru.
„Všetko sú to skurvení vrahovia a Zeman pustil do gatí.“ Hlas sa krákavo zasmial.
„Lenže my tie vecičky potrebujeme obe, chápeš? Obe.“
Strážnik v šere rozoznal podlhovastý predmet, dlhý ako predlaktie dospelého človeka. Klimeš ho zasunul do jedného z otvorov a vzápätí sa mu v ruke zjavil nôž. Čepeľou zaryl do svojho ľavého predlaktia.
„Vieš, čo je štiepna nálož?“ viedol ďalej svoj monológ. „V jadre vznikne obrovská teplota a tlak a rozmetá všetko naokolo,“ nožom odlúpil tkanivo umelej kože a odhalil podlhovastý predmet vložený do protézy. „Ventilátory to všetko nasajú a rafinéria vyletí do vzduchu spolu s nami.“
Definitívna odpoveď.
„Šot!“ vykríkol zrazu Bader. Ondrej sa obzrel a zazrel ho, ako sa váľa na zemi, na ňom mladý Šimon. Musel ho prekvapiť v nečakanej chvíli a stiahnuť z lokomotívy.
Odtrhol sa od okna a spustil sa nadol pozdĺž predstavku. Bader zo seba striasol chlapca a chcel sa postaviť, keď ten zo záhrenia vytiahol nôž. Šot by prisahal, že začul puknutie, keď čepeľ prerazila polyetylénové vlákno. Inšpektor klesol na kolená s rukou na bruchu, pomedzi prsty ihneď začala presakovať krv.
Tiché bzučanie lokomotívy náhle prešlo do vyššej intenzity.
„Veksl!“ vykríkol Bader a zúrivo od seba odstrčil Ondreja. „Výhybka! Ten vlak sa nesmie dostať do rafinérie!“
Strážnik sa obrátil k osvetlenému dispečingu, no za pultom nikto nestál. Nemal tušenia, ako sa ovláda. Nechal Badera na zemi a vrhol sa do tmy smerom, odkiaľ len pred chvíľou prišli. Hnal sa pozdĺž trate v ústrety opustenej policajnej stanici. V nohách cítil, ako vibruje zem okolo, no nevedel, či ju rozochvievajú frakovacie veže alebo rozbiehajúci sa rušeň. Tesne pred výhybkou k manipulačnej trati sa na zlomok sekundy obzrel a uvidel len oslepujúce svetlo reflektorov.
Oboma rukami sa zaprel do páky a potiahol k sebe. Mechanický prestavník nepovolil ani o milimeter. Sila odporu sa okamžite premenila na pocit paniky, ktorý mu vrazil do nôh ako fyzikálny dôkaz zotrvačnosti, pred ktorou niet úniku. Prsty sa mu zošmykli a on spadol dozadu na chrbát. Rýchla a nemilosrdná ukážka gravitácie a hmoty. Okamžite bol na nohách a zaprel sa ešte raz. Šľachy na zápästiach sa mu napli.
Vtom páku oblapil ešte jeden pár rúk. Spoločne premohli kilogramy železa a srdcovka sa s poskočením dala do pohybu. Pohyblivý jazyk sa presunul k opornici a obaja náhle stratili rovnováhu. Vedľa neho na zemi sa ocitol mladý Klimeš.
Vlak prehrmel okolo, pomaly zrýchľujúc po slepej trati do konečného bodu. Chlapec vyskočil a rozbehol sa za ním.
„Šimon!“ zreval po ňom Šot, no ten sa ani neobrátil. Možno toto je jediná šanca na vykúpenie z dedičného hriechu, preletelo mu mysľou. Tušenie budúcnosti, ktoré otec odovzdal synovi, nebolo o nič príjemnejšie ako obrazy, ktoré mátali jeho. Vyštveral sa na nohy. „Šimon!“ skríkol ešte raz, ale bežiaca postava už zmizla v tme a kroky zanikli v rachote uháňajúcich kolies.
Viac nečakal. Rozbehol sa smerom k dispečingu. Mal pocit, že mu roztrhne pľúca, ledva lapal po dychu. Netušil, ako ďaleko je dostatočne ďaleko.
Vtom svet za jeho chrbtom rozťalo na dve polovice a otvorilo sa skutočné peklo. Čas sa na okamih zastavil a vzápätí sa premenil na tekutý krištáľ vo všetkých farbách spektra. Tentokrát však akoby vo vzduchu vzbĺkol všetok kyslík. Tlaková vlna ho zhodila z nôh, dopadol tesne vedľa Badera ležiaceho pri trati. Prerývane dýchal, ale zatiaľ bol nažive.
Ondrejovi sa zdalo, že má celé telo v ohni. Z posledných síl rukávom zakryl Baderovi tvár a sám, pevne stisnúc viečka, sa schúlil vedľa neho. Ak jestvuje nebo, musí to byť chladné miesto. Chladné a tmavé miesto.
*
Zvyšok noci strávil Ondrej Šot na lavici na policajnej stanici v meste. Mal len niekoľko škrabancov a drobných popálenín. Badera ešte v noci operovali, čepeľ našťastie nezasiahla žiadny životne dôležitý orgán.
O to viac bol prekvapený, keď ho ráno prišiel zobudiť kapitán. Podľa jeho slov inšpektor SiPo ešte nadránom stihol nadiktovať správu pre rakúsky komisariát. Potľapkával nechápajúceho strážnika po pleci, usmieval sa. Nech už Šot spravil čokoľvek, Bader v reporte pochválil spoluprácu tunajšej polície, zhrnul všetky základné informácie a nepotvrdil nutnosť vyslania ozbrojených síl, ktoré by preventívne obsadili územie. „Dobrá práca,“ potriasal mu rukou kapitán na ceste k autu, ktorým sa odviezol do nemocnice.
Bader ležal utopený v nemocničnej bielizni a vyzeral ešte bledší, ako si ho Ondrej pamätal. Federálny pes, ktorý sa vylíže zo všetkých rán. Nevedel sa rozhodnúť, či mu dávať za vinu skazu rodiny Klimešových, alebo ďakovať za záchranu života. Ak by však včera neprišiel, celá Oľka by spolu s rafinériou ľahla popolom. Takto si to odniesla len stará policajná stanica a pár prázdnych domov v osade.
Všimol si, že ho inšpektor pozoruje, a tak vstúpil do miestnosti.
„Vraj som si vo vašej správe vyslúžil pochvalu,“ na znak vďaky pokynul hlavou. Bader pohyb opätoval.
„Vojna sa nekončí podpisom mierovej zmluvy,“ prevravel inšpektor. „Toto boli len pešiaci.“
Pešiaci v prvej línii na kontinente, odkiaľ niet úniku a kde sa prestali počítať straty a klásť otázky.
„Teraz to preberie komisariát. Ako prvá príde na rad rekonštrukčná klinika, na ktorej boli Klimeš aj Zeman v rovnakom čase. Niekomu sa ich podarilo spracovať ako najvhodnejších kandidátov a v protézach sem prepašovali rozbušky.
Strážnik mu musel dať za pravdu. Na základe nového poriadku oboch vrátili domov, stačilo len čakať. Možno Zemanovi praskli nervy pri predstave, že ho použijú ako zbraň, možno už len nechcel, aby ho strašili tie obrazy, ktoré prenasledovali každého z nich.
Po chvíli sa otočil na odchod.
„Dávajte pozor.“
Ondrej sa prekvapene obrátil, či sa Bader v slabej chvíľke začal zaujímať o jeho blaho, no ten už opäť nehybne splýval s obliečkou vankúša.
A potom pochopil. Čo ak by sa niekomu znova zachcelo škrtnúť zápalkou.
Janka Javorka
Tento rok mi so sebou priniesol nejedno prekvapenie, určite jedno z najväčších je postup „mojich kostí“ do finále súťaže Martinus Cena Fantázie. Po dlhej latentnej inkubačnej fáze kreatívneho procesu som prešla rovno do fázy inšpiračnej, predznamenanej blížiacim sa termínom uzávierky. Zostala som verná žánru, k záveru príbehu dopísala začiatok i stred a potom váhala, či kliknúť v e-maile na tlačidlo „Odoslať“ alebo „Zrušiť“. Múdre knihy hovoria, že na záver prichádza fáza overovacia, v ktorej sa zisťuje, či došlo k adekvátnemu a spoločensky užitočnému vyriešeniu problému. O túto fázu sa s vami teraz rada podelím, preto čítajte a overujte.
