SME

Cena Fantázie 2016: Erik Kotlárik - Mesto spomienok

Predstavujeme vám postupne všetkých piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2016.

Erik Kotlárik Erik Kotlárik (Zdroj: Archív MCF)

Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 155 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Kristína Farkašová, Alexandra Pavelková, Katarína Čavojová, Erich Mistrík a Maroš Hečko.

Hlasovanie sa začína 23. septembra uverejnením piatej finálovej poviedky a trvá tri týždne, do 14. októbra 2016 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 12. novembra 2016 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mesto spomienok

Johanka z Arku v plátovej zbroji z croisantov ozdobenej zlatým guldenom fajčí Ľudovítovi Štúrovi vtáka pred vchodom do Slovenského národného divadla. Ten ma v brade zapletené dve mrkvy a v ruke drží maďarskú gramatiku. A zatiaľ mokrý Juraj Jánošík švihá bičom zo syrových korbáčikov vyšpúlený Snehulienkin zadoček, prehnutý pokorne cez ružové sedadlo a opásaný zafírmi. Na javisku Kleopatra zaodetá v slovenskej vlajke predvádza striptíz s perleťovým náhrdelníkom.

SkryťVypnúť reklamu

Koniec tmy nastal, oči uzreli svetlo a ja som oznámil poradie zostávajúcich kariet: červená kráľovná, zelený horník, guľový dolník, piková dáma, srdcová kráľovná.
„SPRÁVNE! Súťažiaci číslo päť si zapamätal všetky karty z balíčka za menej ako jednu minútu. Po sčítaní výsledkov môžeme vyhlásiť víťaza. Mentálnym atlétom a výhercom svetového mnemotechnického šampionátu, organizovaného v Bratislave, sa stáva Milan Bača!“
Nesie ma príval eufórie, ale aj tak si ukladám a triedim všetky detaily. Bígl bol fakt dobrý, ale to sa dalo čakať. Mal som s ním tú česť na šampionáte vo Valencii. Mastif prekvapil, nečakal som nič a dal mi veľkú príučku, keď ma trhol v číslach. Ale to dievča. Ofajalo väčšinu a dalo to až na druhé miesto. Žien veľa nesúťažilo a mne sa často nestávalo, že by som človeka nevedel zaradiť k psiemu plemenu. Ale v jej mandľových očiach bol amalgám pôvabu, ktorý prekonával hranice času a priestoru. Sladké línie jej tela vo mne rozochvievali harmonickú melódiu. Mal by som sa o nej dozvedieť viac, počas slávnostnej večere, ktorá sa mala konať dnes o ôsmej. Vedel som len, že sa volá Aiganysh a je z Kirgizska. Boli tri hodiny a ja som sa nevedel dočkať. Potreboval som sa ešte riadne prevetrať, a tak som si dal parádny downhill z Kamzíka. Mozog šampióna vyžaduje kvalitné okysličenie. A moje telo potrebuje zraziť hladinu adrenalínu, aby som sa pred tou cicou nesprával ako puberťák.

SkryťVypnúť reklamu

Finalisti mnemotechnického šampionátu si boli bez problémov schopní zapamätať avantgardné básne, siahodlhé čísla a poradie kariet z celého balíčka, ale úplne zlyhávali v bežných životných záležitostiach. Okrem mňa. Fenomenálnu pamäť som využíval aj na balenie báb. Intelektuálkam a hipsterkám sa rosili okuliare, keď som spamäti recitoval Pásmo od Apollinaira. „Si zjavne mocná, lebo máš nadľudskú tvár, smutnú ako mier a krásnu ako samovražda,“ stačilo predniesť zo Spevov Maldororových a gotičky a metláčky sa rozpúšťali ako vosk. Blížil som sa k Meštianskemu pivovaru, kde sme mali rezervovaný stôl. Ostatní už pred vchodom čakali. Mastif nosil za každých okolností čierne okuliare a nebolo tomu inak ani teraz, uprostred hlbokej noci. Bígl sa nikdy nepozeral do očí, ale iba do zeme, až som čakal, že začne oňuchávať obšťaté pouličné lampy. No a Srnčí ratlík s umastenými vláskami a v zelenej vestičke vyzeral ako z iného sveta a možno z iného sveta aj bol. Ale tá exotická pipka sa neobjavila. No zbohom, sedieť s touto gulášovou zmesou bude horšie ako počúvať otca. No, to som otcovi asi krivdil. Vošli sme dnu a ona tam sedela. Krásna vo svojej dôstojnosti a dôstojná vo svojej kráse. Jednoduché čierne šaty jej splývali z nahých ramien a svetlo sa po nich kĺzalo ako perleťový vodopád. Ach, aké by to bolo vychutnať si jej kokosovú pleť na mojej posteli. V duchu som prisahal, že ak dnes nezískam aspoň jej číslo, tak sa spijem ako mužik. A dnes som veru nemal chuť na opijáš, ale na ňu. Preto som k nej sebaisto zamieril.

SkryťVypnúť reklamu

„Ahoj, Aiganysh, čakáš už dlho?“
„Pre mňa je každé čakanie dlhé.“
„Ale keď má to čakanie zmysel...“
„Zdá sa byť ešte dlhšie,“ vpadla mi do reči.
„Potom čakanie na mňa nemohlo byť také hrozné,“ dodal som a pokračoval: „V sekcii Zapamätanie básne na čas si mi to pekne natrela.“
„Väčšina mužov neznesie, keď ich porazí žena.“
„Ak je tá žena taká úžasná ako ty, potom aj prehra chutí sladko.“
„Poznáme sa krátko a už vieš, že som úžasná?“
„No, ja mám pocit, že sa poznáme strašne dlho.“
„A ja mám pocit, že to, čo hovoríš, je strašné klišé.“
„Barman, jeden gin-tonic,“ zavelil som.
„Typické pre muža.“ Dodala a povzdychla si. „Myslíš si, že mi ukážeš, aký si drsný, keď si objednáš alkohol.“
„Ohľadom alkoholu mám takú teóriu.“
„Som zvedavá.“
„Totiž alkohol tiež pomáha činnosti mozgu. Je to podobné ako v prípade čriedy. Predátor zabije vždy iba slabé a choré jedince, ktoré tú čriedu vlastne brzdili,“ dodal som a trochu sa napil. „Alkohol robí to isté, ale v mozgu. Zabíja iba choré a slabé bunky, takže potom je mozog výkonnejší.“
„Môj otec sa upil na smrť a ku koncu mu to veľmi nemyslelo,“ odvetila Aiganysh. „Zvlášť, keď bil mamu a nadával jej do kuriev.“
„Prepáč, nechcel som sa ťa dotknúť.“
„Nechcel, ale dotkol si sa. No, ja už budem musieť ísť.“
V dokonale eliptickom oblúku, pripomínajúcom padajúci čerešňový kvet, vstala, objala okolo útlučkých ramien Srnčieho ratlíka, rozochvela miestnosť svojím úsmevom a zmizla. Tí ostatní psi si to hádam ani nevšimli. Sŕkali tie svoje ovocné džúsiky a bavili sa o akrostychoch a akronymoch a mentálnych mapách. Náhle sa Mastif sediaci oproti zahľadel na mňa skrz svoje okuliare a spýtal sa ma, či by som mu nedal svoje číslo. Vraj by sme si mohli vymeniť informácie ohľadne mnemotechník. Čisto profesionálne. Kývol som a hrkol do seba svoj drink. Veru, som muž svojho slova. Objednal som si ďalšiu rundu a ožral sa na šrot.

SkryťVypnúť reklamu

Nastal koniec tmy a spolu s ňou miznú vlákna prasklín, vytvárajúce donedávna na prednom skle pavučinu, v ktorej boli pochytané krvavé špliechance. Roztrieskaná karoséria auta sa napráva do symetrických tvarov. Kosť z otvorenej zlomeniny na maminej ruke sa zaklapla ako švajčiarsky nožík, jej rozfranforcovanú tvár zaliatu krvou a hrôzou opäť pokrýva marhuľová pleť. A my sa opäť smejeme a cez otvorené okno vdychujeme vôňu predĺženého víkendu a leta.

Zase tá istá nočná mora ako každú noc od nehody. A teraz sa ešte k opici búšiacej vnútri mojej lebky pridalo otravné vibrovanie telefónu. Zdvihol som.
„Áno, Milan Bača. Správne. No... Nemám teraz nič na práci. Peniaze? Koľko? Účasť na výskume. Teda žiadny Herbalife. Fajn. Mám záujem. Dnes o 18.00. Pri Auparku. Budem tam!“
Presnosť je údajne výsada kráľov, no ja sa za kráľa nepovažujem. Preto som prišiel len o tridsať minút neskôr, veď to miesto bolo aj tak kdesi v kukurici. So šéfom som sa stretol v presklennej klietke, ktorá pripomínala kanceláriu.
„Myslel som si, že ste na naše stretnutie zabudli. Fridrich Frantz.“ Povedal šedivejúci teriér a podal mi tlapku so starostlivo zastrihnutými a nalakovanými drápmi. A ja som tú paprču prijal.
„Vaše výkony na majstrovstvách sú fenomenálne. Za rok ste poskočili o pätnásť miest.“
„Poviete mi aj niečo, čo neviem?“
„Zaoberáme sa výskumom pamäti. Chceme si overiť niekoľko hypotéz.“
„A ja mám byť laboratórna myš?“
„Pokojne môžete byť aj laboratórny potkan.“ Štekol teraz Teriér.
„Fajn, ak ma nebudete mučiť elektrinou a pitvať.“
„V určitom zmysle vás pitvať budeme. Presnejšie vašu pamäť,“ odvetil a bolo vidieť, že by nemal problém ani s vivisekciou.
„Čo odo mňa očakávate?“
„Prídete sem trikrát do týždňa a zapamätáte si rad čísel a slov. Popíšete mi, akým spôsobom si tie čísla a slová pamätáte.“
„Väčšina mojich techník existuje už pár tisíc rokov a základ nájdete v traktáte Rhetorica ad Herennium.“
„My však potrebujeme sledovať, aké centrá sa vo vašom mozgu aktivujú. Umožní nám to pospájať si body a urobiť obraz.“ 
„Ja som spájal body a vytváral obrazy v časopise pre deti, ktorý mi kupovala mama, keď som mal sedem rokov.“
„Už vám ten časopis mama nekupuje?“
„Nie, pretože je mŕtva.“
„To som nechcel,“ vydralo sa z jeho riedko osrsteného hrdla.
„Ani ona nechcela umrieť pri autonehode a nijako jej to nepomohlo.“
„A zaoberať sa minulosťou nijako nepomôže ani nám,“ dodal a pokračoval, „začneme s výskumom ešte dnes.“
Nepočkal na môj súhlas a vnútil mi grcavozelený papier, na ktorom stál číselný rad 89-56-43-22-18. Na hlavu mi dlho nasádzali ťažkú prilbu s elektródami, až som vyzeral ako obeť šialeného vedca z lacného sci-fi. To bola tá ťažšia časť. Zapamätať si rad čísel bolo celkom jednoduché. Mal som číselný systém až do 99, pričom každé číslo malo svoj presný obraz. Stačilo ich iba pospájať do príbehu, uložiť do paláca spomienok a bolo to. Čím dráždivejší, smiešnejší a úchylnejší obraz, tým ľahšie zapamätávanie. To vedeli už antickí autori. A ako palác najlepšie poslúži skutočné miesto, ktoré už človek navštívil.
89 – moja kozatá spolužiačka z deviatej triedy na strednej so zlatým guldenom na retiazke stojí pred vchodom do prezidentského paláca, stráženom dvoma ovcami v rovnošate, stláčajúc bradavkou zvonček. Otvára jej divožienka, ktorá má na prilbe dve mrkvy a uvádza ju do predsiene, kde na ružovom koberci tri mokré nahé nymfy hrajú na fujare, zatiaľ čo číslo 22 – alebo elfka so špicatými uškami – pompézne odhaľuje svoje pôvaby skryté pod zeleným plášťom zopnutým zafírmi. Z bohato zdobeného schodiska na ňu padá perleťový dážď, v ktorom sa umýva číslo 18, Popoluška, ktorá brady trpaslíkov používa ako uterák.
Všetky svoje postupy a postupnosti som Teriérovi zopakoval, a on si to so svojou svorkou zapisoval. Nakoniec mi podal obálku.
„Uvidíme sa o tri dni,“ dodal a štekol: „A snažte sa byť dochvíľny.“
Za snahu nič nedám, pomyslel som si vytrácajúc sa s obálkou.

SkryťVypnúť reklamu

 

Cestou busom som ešte raz vošiel do paláca spomienok. Precvičil som báseň a rad čísel, aby som ich uložil do dlhodobej pamäti. Ten výskum im vraj pomôže pri liečbe Alzheimera a takých vecí. Nuž, s tou plnou obálkou v ruke som vedel, že určite ten výskum pomohol mne. Za tie prachy si budem užívať tak, aby som na to v živote nezabudol. Prišiel som domov. Môj byt pripomínal vzdialenú a vyblednutú spomienku poriadku. No ale predsa, poriadok sa zrodil z chaosu. A samovoľne.
 Na Aiganysh som zohnal číslo. Vytočil som. Ešte to nezačalo zvoniť a už som zložil. Veď o nič nejde, len sa dostať nad jej kolienka. Aby som dostal tú ázijskú kočenu, treba byť prefíkaný. Budem ju musieť vylákať von pod neutrálnou a chytrou zámienkou. Vytočil som znova. Napríklad, požiadať o stretnutie za účelom čisto profesionálnej výmeny mnemotechník. Píp-píp-píp. Číslo na ňu som dôstojne vyžobral od kamoša, ktorý turnaj organizoval. Zdôraznil, koľko predpisov na ochranu osobných údajov tým porušil. Niežeby ma to zaujímalo. Ale nech sa vyrozpráva. Píp-píp-píp. Už-už som išiel zložiť, keď sa ozval hlas: „Aiganysh Romanova, kto eto?“

SkryťVypnúť reklamu

„Ahoj, Aiganysh, tu Milan Bača, stretli sme sa na večeri.“
„Spomínam si. To ale nutne neznamená, že sa chcem s tebou stretnúť aj teraz.“
„Ako vieš, že sa chcem stretnúť?“
„Nepamätám si, že by som ti dávala moje číslo. A ty si určite chceš dať pracovné stretnutie, aby sme prediskutovali mnemotechniky. Čisto profesionálne.“
„No, to sedí.“
„Ach, vy, muži, ste priehľadní ako sklo.“
„A ja som práve taký tvrdý.“
„Skôr by som povedala, že taký krehký. Chceš ma dostať do postele, čo?“
„Ja teda, no, to nie.“
„Takže sa ti nepáčim.“
„To nie, ale...“
„Chceš ma a nechceš mi to povedať. Máš strach. Typické.“
„No, ja prepáč, nechcel som vyrušovať.“
„Veď nevyrušuješ. Nudím sa.“
„A čo to teda znamená?“
„To znamená, že chcem ísť s tebou von, čo asi?“
„A to si nemohla povedať hneď?“
„Nechcela som, aby si si robil zbytočné nádeje. Stretneme sa dnes pri Eurovei o šiestej! Keď budem meškať, tak čakaj. Čau.“
Zložila a ja som bol namrzený. Zrazu sa mi nechcelo potulovať sa s tou šikmookou mrchou po Bratislave, keď vonku zavýjal kurevsky studený vietor. Bolo poobedie a čas sa odrazu vliekol tak, že som umyl aj hajzel, ktorý už bol taký špinavý, že som si naň normálne bál aj sadnúť.

SkryťVypnúť reklamu

 

Prišiel som načas a ona tam už čakala. Jej silueta vyzerala ako jeden majstrovský ťah čiernym tušom. Usmiala sa s mäkkosťou prvého jesenného slnka.
„Je skvelé vedieť, že dokážeš chodiť aj načas,“ povedala a prehrabla si svoje hodvábne vlasy.
„Nuž, presnosť je výsada kráľov.“
„A ty sa cítiš ako kráľ?
„Len v tvojej spoločnosti, Aiganysh.“
„A ja v tvojej prítomnosti cítim vanilkovú zmrzlinu,“ prižmúrila oči, „stačí, že sa na teba pozriem.“
„To má byť kompliment?“
„To má byť fakt. Pre mňa má každý zrakový vnem aj určitú chuť. Volá sa to...“
„... synestézia.“ Doplnil som ju.
„Správne. Vďaka tomu mám automaticky vytvorenú asociáciu a lepšie si tak veci pamätám. Napríklad 69 je pre mňa káva s karamelovou príchuťou.“
Radšej som jej nepovedal, že 69 má pre mňa v ženskej spoločnosti za určitých okolností tiež špecifickú príchuť, a to ani synestéziou netrpím.
„Ako si vlastne pamätáš údaje?“ vyšplechla na mňa svoju otázku, keď sme sa ocitli pred nábrežím Dunaja.
„Triedim si ich do palácov spomienok. Keď navštívim nejaké mesto, zájdem do katedrály, galérie, proste do nejakej veľkej budovy. A vytvorím si z neho palác spomienok.“

SkryťVypnúť reklamu

Kráčame pozdĺž Dunaja a jeho hladina nesie svetlá, sny a sračky z celej Európy.
„Ja zase umiestňujem svoje myšlienky do ulíc, ale tie nie sú skutočné,“ povedala do podvečerného ticha. „Ako napríklad Ulica plných úsmevov. Sú v nej meštianske domy s kovanými vývesnými štítmi, cítiť v nej pražené oriešky a veselý zvuk heligónky sa mieša s detským smiechom.“
„Ja si zas vždy musím zapamätať rozloženie budovy – jej chodieb a miestností. Potom ich zabývam predstavami.“
Večerný chlad nás obmýva a nadnáša.
„To by som nevedela. Zapamätať si to. Zafixujem si určitý pocit, a ten pomôže vyvolať celú ulicu, celý systém.“
„Typicky ženský prístup. Spoliehať sa na pocity.“
„City sú skutočné, na rozdiel od predstáv,“ odvetila, „... a pretrvajú najdlhšie.“
Zastala a zadívala sa na riečny breh: „Obraz je ryba plávajúca v prúde času, ale pocit je háčik, na ktorý ju ľahko chytíš.“
„To sú zas nejaké úžasné ázijské múdrosti?“
„Samozrejme, som predsa úžasná, som z Ázie a som aj múdra. Chceš sa ešte stretnúť?“
„Myslel som, že už odchádzaš. Väčšina účastníkov turnaja zajtra ide preč.“
„No, moja mama pracuje na kirgizskom veľvyslanectve. Takže sa ešte zdržím. Daj mi svoje číslo, Milan. Ozvem sa ti.“

SkryťVypnúť reklamu

Od rána som čakal na telefonát od Aiganysh. Skúšal som jej volať, ale nezdvíhala. Lialo ako z krhly a zavretý vo svojom byte som bol nútený sledovať, ako sa mi všetko vŕši v babylonských vežiach. Rozhodol som sa trochu si to upratať. Začal som teda s papiermi, ktoré obsahovali nápis Prísne tajné. Boli to moje analýzy pre Ministerstvo zahraničných vecí. Mal som ich dávno vyhodiť, vlastne som ich ani nemal mať doma. „Do riti!“ Z jedného papiera sa vysypali moje postrihané nechty. Mnemotechniky sa zdajú byť prežitky v čase internetových vyhľadávačov. Veď načo si pamätať to, čo môžem nájsť. Ale to, že má človek doma čínsku gramatiku a slovník, neznamená, že vie po čínsky. Pod elegantne pokrčeným dokumentom sa nachádzal tanier a pod ním som našiel banánovú šupku. Aby mohol človek niečo hodnotné vytvoriť, musí mať aj potrebný materiál. A na kvalite mojich analýz to bolo vidno, aj keď na disciplíne už menej. „Tú-tú-tú!“ ozval sa telefón a ja som po ňom skočil. Pritom som lakťom rozlial šálku s čiernym čajom, ktorý sa tu už nejaký ten deň archivoval. Mobil to schytal. Bleskovo som ho utrel do čerstvo ožehlených nohavíc a zdvihol. Bol to otec. Či môžem za ním prísť. Úplne som zabudol, že je pol ôsmej a o tom čase mi vždy volá. Akoby som bol malý fagan. Bol som však taký rozhasený, že som súhlasil.

SkryťVypnúť reklamu

 

V otcovom byte vládla totalita poriadku. Články, poznámky a knihy boli zatriedené železnou rukou v dokonale zarovnaných komínikoch. Chýbal tu mamin slobodomyseľný duch, ktorý by z tohto anorganického priestoru, plného ostrých hrán, spravil domov.
„Ahoj, otec, rád ťa vidím.“
„Po takom čase to snáď bude aj pravda.“
„No, mal som toho veľa, vieš...“
„Nepochybujem. Zvlášť, keď máš teraz prázdniny.“
„No tak, tato...“
„Máš pravdu, mal by som byť vďačný, že si vôbec prišiel.“
„Dáme si partičku šachu?“ nadhodil som.
„Prečo nie. Aj keď zas prehrám.“
„Bol si predsa majster.“
„Bol. A bol som aj profesorom filológie.“
Figúrky sa s mäkkým klopkaním šikujú po dubovej šachovnici a prinášajú do ticha ozvenu lepších čias.
Otec vysúva o dve políčka bieleho pešiaka.
„Mnohým ľuďom na fakulte chýbaš.“
Ťahám čiernym koňom.
„A mne zase nechýba nikto, iba Laura.“
Otec presúva bieleho pešiaka na C4.
„Vieš, že minulosť nezmeníš.“
Vrhám pešiaka na C5 a pokračujem tak v Benkovom gambite.
„Máš pravdu, minulosť sa zmeniť nedá, ona zmení teba. Mal som vtedy šoférovať ja.“

SkryťVypnúť reklamu

Tatov pešiak pokračuje v ťažení a dobýva D5.
„Vieš, že som vyhral mnemotechnický šampionát?“
Môj pešiak práve napochodoval na B5.
„Nie. Ale viem, že ťa vyrazili z roboty a máš prerušené doktorandské štúdium,“ dodal otec a vyhodil mi pešiaka z B5.
„No, ale na niečom teraz pracujem.“
Svojho pešiaka vysielam do bitky o políčko A6.
„Predpokladám, že na nejakej slečne.“
Kontruje otec, ťahá na A6 a zbavuje ma ďalšieho bojovníka.
„Ako si to uhádol?“
„Máš vyžehlenú košeľu.“
Bránim sa strelcom z C6 a odpaľujem otcovho pešiaka zo šachovnice.

Hráme teraz bez slov. Aspoň na chvíľu sa otec koncentruje iba na hru. Potom ma dostane do úzkych. Vstupujem do svojich palácov spomienok a otváram zložku Šachové partie. Vchádzam do Ermitáže v Sankt Peterburgu. Jednotlivé šachové partie sú na plátne zarámované ako obrazy bitiek. Zadívam sa na monumentálne plátno s názvom Karpov v. Kasparov a vstupujem doň. Zrazu letím ako orol nad bojové pole, vidím zošikované rady pešiakov aj dunivo sa valiacu jazdu. Mám riešenie! Nakoniec otcovi rozdrvím vežou jeho bielu kráľovnú. Potom rezignuje a jeho hra sa úplne rozpadne. Dávam mu šach mat, ale radosť z toho nemám. 

SkryťVypnúť reklamu

Za hlbokej noci ma zobudila SMS od Aiganysh: „Dnes pred Prezidentským palácom o 18.30.“ Ráno sa mi takmer podarilo upratať byt. Konečne som sa rozvalil na pohovku. Zapínam správy a vidím, ako rozborenú ulicu pokrýva prach, rozstrieľané torzá sôch a ľudí. Zmučené ruiny domov obýva už len beznádej. Suť vôbec nepripomína, že tu kedysi stáli budovy stovky rokov. Vojna v Sýrii. Ako je možné, že dokážeme ničiť to, čo sme tak dlho a s námahou vystavali? Nechápal som. Zvlášť teraz som si tak nejak uvedomoval, aké ťažké je vytvoriť palác len v hlave. Vypol som to, aby som sa príjemne naladil na dnešné stretnutie. Nemohol som vydržať – prišiel som s predstihom a čakal.

„Včera si mi nezavolala, Aiganysh.“
„Povedala som len, že sa ti ozvem. Nepovedala som, kedy.“
„Ale ja som čakal. A vieš, že každé čakanie je dlhé. Zvlášť, keď máš dôvod.“
„To je kompliment, Milan?“
„To je fakt.“
„Fakty mám rada,“ povedala a usmiala sa.
„A máš rada aj poéziu.“
„Zvlášť poéziu pravdy. Preto som študovala logiku.“
„To je výnimočná kombinácia, väčšina ľudí nenávidí pravdu aj poéziu.“
Aiganysh sa pousmiala a chytila ma za rameno.
„Milan, ukážeš mi tvoju obľúbenú ulicu?“
Vzal som teda Aiganysh na Palisády. To miesto vibruje pozitívnou energiou, lebo má v sebe kompaktnú vnútornú krásu, ktorá prestupuje vrstvy histórie. Nakoniec sme prišli na Koziu ulicu. Pred vchodom do kníhkupectva ma Aiganysh zrazu chytila za ruku. Zľahka pootvorila ústa a jej pleť dostala ešte hebkejší odtieň. Našiel som jej pery a bolo to ako pre Odyssea nájsť po rokoch Itaku.

SkryťVypnúť reklamu

Chuť leta. Roztápa sa na jazyku spolu so zmrzlinou. Čas je vtedy lenivý a prevaľuje sa spolu s horúcim vzduchom v dlhých vlnách. A práve na takej vlne som sa viezol od nášho bozku. Aiganysh bola viac ako dobrá na vyplnenie horúcich dní, kedy sa na človeka okrem šiat lepí aj nuda. Ukazoval som jej svoje obľúbené uličky v Bratislave a hľadali sme nové. Vymieňali si tajomstvá. Boli sme práve na prechádzke v Medickej záhrade. Aiganysh povedala, že je so mnou šťastná.

Trápila ma však minulosť, ktorú mi pripomínala nočná mora. Po našom stretnutí som teda zobral svoj bajk a išiel si dať poriadny zjazd. Dnes som dal ten kopec dole rekordne rýchlo. Tep mi pulzoval v celom tele a bol som ešte pekne vyklepaný. Možno to nie je blbosť, skúsiť rekonštruovať udalosť cez pocity. Dal som si za glg vody. Všetky moje pokusy spomenúť si, čo sa počas tej autonehody odohralo, skončili neúspešne. Emócie vlastne fixujú spomienky najsilnejšie. Silnejšie než moje priestorové uloženie v palácoch spomienok. Aiganysh nehovorila celkom od veci. Ak si nedokážem priradiť spomienku k emócii, možno mi emócia pomôže vyvolať si spomienky. Otcovi by pomohlo, ak by vedel, čo sa vlastne udialo v deň nehody. Vyčítal si, že vtedy zostal na konferencii a nechal mamu šoférovať. Mama bola slnečný jazdec. Rovinkárka a pohoďáčka. Zrejme tú cestu v Čičmanoch nezvládla. Neviem. Pamätám si len ten náraz a potom ako mama plače a narieka a voda v potoku zurčí a nikto nás v tom lese nepočuje. Keď konečne prišla pomoc, mamu nedokázali vytiahnuť. Nakoniec ju hasiči vystrihávali viac ako pol hodinu. A stále bola pri vedomí, stále kričala od bolesti. Až kým nedostala injekciu, nezavreli sa za ňou dvere sanitky a ja som ju nikdy viac živú nevidel. Vlastne odvtedy som ani otca nevidel veľmi živého. Zavrel sa vo svojej minulosti. Možno by mu osvetlenie tej udalosti pomohlo zabudnúť a ísť ďalej. A mne zbaviť sa zlého sna. Možno... Ale za pokus to stálo. Sadol som si na kameň a nechal slnko, aby ma prestúpilo. Slnečné lúče sú prúd fotónov, ktoré nie sú ani časticou ani vlnením. Trochu ako spomienky. Nie sú izolovanými skutočnosťami, ale ani súvislým prúdom. Teplo do mňa prenikalo prinášajúc minulosť, budúcnosť a prítomnosť.

SkryťVypnúť reklamu

Prchavé šťastie mi stúpa do hlavy spolu s bublinkami zelenej malinovky, ktorú mama kúpila. Náhle cítim záchvevy horúceho letného vzduchu, ktorý roztápa asfalt. Predavač natáča na paličku cukrovú vatu a ja mám pocit, akoby na ňu natáčal celý júnový svet, sladký a lepiaci sa na kožu. Stojím na parkovisku, mama kráča v ľahkých tyrkysových šatách a ja nasledujem jej štíhly tieň. Sadáme do auta. Po pár kilometroch čierna farba cesty a zelená opona lesa splývajú v neurčitý pás.
„Kedy tam už budeme, mama, nudím sa!“
„Milanko, zahráme si takú hru.“
„To zas bude nejaká blbosť pre decká, že?“
„Zlatko, musíš vytvoriť slovo, ktoré sa začína písmenom, ktorým končilo predchádzajúce slovo. Vyskúšame si to. Povedz niečo.“
„NIEČO.“
„Slovo niečo sa končí na o, teda ja musím povedať slovo, ktoré sa na o začína. Mám to, OPIS! A teraz ty!“
„SYNTAX.“
„Jaj, Milanko, to je ťažké... Slovo začínajúce sa na x, slovo začínajúce sa na x...“
„Ty idiot!“ zrevala mama. Obtáča ma chobotnica hrôzy. Čas sa zhusťuje a jeho prúd ma pomaly obteká. Vidím rozďavené mamine ústa a čiernu masu auta, ktoré sa valí v protismere. Trúbenie, ktorého rázové vlny režú tkanivo mojej kože. Mamine nalakované prsty sú zatnuté do volantu, strháva ho do strany. Cítim, že sme sa odlepili od zeme. Čas zastal. Na chvíľu. Kmeň stromu sa absurdne približuje, stáva sa širším a širším. Pociťujem náraz. Avantgardne ostré vločky skla padajú. Mamine ústa sa roztvárajú ako ústa ryby. Bolestné výkriky nepočujem, akoby ich tlmila voda. Z maminej ruky šokujúco čnie biela kosť. Vykašliavam krv a bolesť a odvraciam zrak. V spätnom zrkadle badám miznúci tieň auta. Slovo začínajúce sa na X... Slovo začínajúce sa na X... Mám to, poznávačka auta sa končila na X! Cítim bezmoc. Polícia, polícia! To je predsa číslo 158. A zrazu sa čas zrieďuje. Mamine výkriky sa odrážajú od hradby ticha. Potok zurčí. Vietor tíško ševelí v korunách ihličnanov. Ihličnanov... Strieborný ihličnan! Bol predsa na kapote auta! Je to značka Citröen! Sme tu tak sami. Otváram oči. Zvečerieva sa a ja sedím na kameni, obmývaný chladom, ktorý odplavil mŕtvy deň na vrakovisko minulosti. Ale niečo z jej trosiek som vylovil späť.

SkryťVypnúť reklamu

Oplatí sa mať kamoša na polícii. Hneď som mu povedal, že mi je jasné, koľko predpisov na ochranu osobných údajov poruší. K nehode došlo pred revolúciou. Vtedy poznávačku auta tvorili dve písmená označujúce okres a štyri čísla. Písmeno X bolo vyhradené pre autá diplomatov, no tiež označovalo okres Považská Bystrica. My sme havarovali pri Čičmanoch a tá Považská teda znela logicky. Chýbalo ešte prvé číslo, ale nakoniec to nevadilo. Vtedy sa po cestách preháňali viac-menej iba škodovky a aj taký zahraničný voz ako Citröen bola vzácnosť. V Považskej sa našiel iba jeden. Navyše bol odhlásený deň po našej nehode. Bingo! Nebolo teraz ťažké vypátrať majiteľa. Bolo to zviera obývajúce mramorový pelech v Bratislave na Vinohradoch. Druhý deň som si zobral bus a zvyšok si odšliapal. Gýčová vila sa krčila za vysokými múrmi. Má ten hajzel dôvod sa skrývať. Pred domom stojí nablýskaný germánsky voz. Takže rýchlosť mu stále vonia. A potom som ho videl. Pribratého pána v rokoch. „Ty kurva!“ pomyslel som si.

Čakal som dlho a na ten moment, keď z neho vytlčiem dušu, nechcem zabudnúť.
„Milan, stalo sa niečo? Dnes si nejaký divný. Teda, viac ako inokedy.“ 
„Len som unavený.“
„To oddychovanie ťa teda vyčerpáva,“ odvetila Aiganysh a pohladila ma po tvári.
„Ale, zúčastňujem sa na výskume pamäti.“
„Nepovedal si mi o tom.“
„Nebolo treba.“
„Nemôžem si pomôcť, ale dnes voniaš ako zhorenisko.“
„Tak to je rozhodne neobvyklá chuť,“ dodal som.
„Rozhodne nie je príjemná. Prečo mi neveríš?“
„Jasné, že ti verím.“
„Dokáž to a povedz, čo ťa trápi. Uľaví sa ti.“
Toľko dobiedzala, až som jej všetko prezradil.
„Milan, ak ho zmrzačíš, na mňa zabudni.“
„Ty tomu nerozumieš? Zabil mi matku a vlastne aj otca.“
„Vieš, že minulosť sa zmeniť nedá.“
„Vieš, že to, čo hovoríš je klišé, Aiganysh? Jasné, že minulosť za zmeniť nedá, ale môžem zmeniť jej význam.“
„Vďaka pomste?“
„Vďaka spravodlivosti.“
„Len tvoj plán so spravodlivosťou nepočíta!“
„Tá sviňa musí byť potrestaná.“
„Brániť ti v tom nebudem, Milan. Ale ak ho napadneš, na mňa zabudni. Rozhodni sa.“

Bol som nasratý na celý svet a hovno sa mi uľavilo! Konečne mám pomstu na dosah. A teraz sa musím rozhodovať, či mám zostať s dievčaťom, alebo potrestať toho hajzla. Vybral som si. Vlastne som sa nerozhodol. Len som urobil to, čo som musel. Zistil som, kedy je ten zmrd najzraniteľnejší. Stál som tam. A čakal. A kovaná brána na jeho dome sa otvorila. A on vyšiel von. Vedľa neho sa kolísali blonďaté hlavičky jeho vnúčat. Vykĺzol som z tieňa a blížil sa. Potichu. Krok za krokom. Už som videl jeho tučnotou nariasený zátylok. Zovrel som v pästi horolezeckú karabínu, až mi kĺby zaprašťali. Bude to bolieť. Musí.
„Dobrý deň, pán Langer,“ pozdravil som, „v osemdesiatom deviatom ste spôsobili dopravnú nehodu. Moja matka, Laura Bačová, pri nej zomrela. Vy ste z miesta nehody utiekli. Nechali ste ju tam. Umierať. Ja len, aby ste si to zapamätali.“
„Dedko, čo ten pán hovorí? Starký, je to pravda? Dedo, prečo nič nehovoríš?“
S potešením som sa pozeral, ako jeho tvár fialovie a popritom ho každé vnúča poťahuje za rukáv. Na krku mu navrel hrvoľ a ruky mu ochabli. Už to vyzeralo, že ho porazí. Ale to som nechcel. Už som mu neželal smrť. Ale aby žil so svojou minulosťou a hanbou. A bol vystavený opovrhnutiu tých, ktorých miloval. Deň za dňom. Rok za rokom. Odišiel som. Na spiatočnej ceste som sa zastavil u otca a všetko mu vyrozprával. Až keď videl záznamy z polície o poznávačke, uveril. A potom povedal to, čo mi nikdy predtým nepovedal: „Milan, som na teba hrdý. A ďakujem.“ V povznesenej nálade som sa náhlil na stretnutie s Aiganysh, aby som jej všetko vyrozprával.

Karmínová, fialová a medená trikolóra súmraku spustila svoje zástavy nad mestom a spolu s ňou naplnili chvejúce sa povetrie mäkké odtiene svetla a ozvy nenaplnených snov. Vychutnávali sme si pôvab Palisád. „Milujem ťa, Milan,“ povedala a náhle sa začala nekontrolovateľne chvieť. Spoza príšerne drkotajúcich zubov sa vyvalila pena. Rukami šklbala moje oblečenie. Zosunula sa na zem ako stĺp a zvalila aj mňa. Okolo sa zhŕkli ľudia. Pár idiotov si to začalo natáčať na mobil. Pena, ktorá sa valila Aiganysh z úst, začala bublať na ružovo a jej chrbát vystrelil do oblúku. Okolo nej bol celý zástup. Vychcaný Mopslík, tupá Čivava, stará Vyžla. „Som doktor, pustite ma!“ povedal Chrt s obšúchanou koženou brašňou. Mliečnobielymi prstami chytil Aiganysh hlavu, ktorá poskakovala po chodníku. „Vy ste s ňou? Trpí na nejakú chorobu?“ spýtal sa a nečakajúc na odpoveď zroloval kožený popruh svojej tašky a vložil ho Aiganysh medzi zuby. „Sadni jej nad kolená. Nepočuješ?“ Snažím sa robiť, čo káže doktor. Nohy sa podo mnou vzpínajú. Nespoznávam jej tvár. Oči sa krútia a vystupujú von ako oči ryby. Záchranka je tu! Prichádzajú saniťáci a ďalší doktor. „Apaurin, vnútrožilovo!“ štekne Chrt. Injekcia preráža hodvábny úplet jej kože. Končatiny prestávajú útočiť v šialených kŕčoch. Teraz sa len morbídne chvejú ako huspenina. Aiganysh presúvajú na lôžko a nesú ju smerom k sanitke. Odhalené stehno, ktoré prevísa Aiganysh z nosidla a vyhrnutej sukne, vyzerá tak nepatrične. Na jednej červenej lodičke, ktorá drží len na špičke, sa odráža svetlo majáka.
„Chem ísť s ňou.“
„Ste jej manžel?“
„Nie.“
„Príbuzný?“
„Nie.“
„Tak bohužiaľ.“
Lapiduch-fúzač naježil svoje chlpy a osrstenou rukou zabuchol dvere sanitky. „Úuuuúuuuúuuu!“ Rozozvučala sa siréna. A potom nastalo ticho.

Špitál je prastaré božstvo, kamenné monštrum, ktoré rozhoduje, koho vylieči, uvrhne do šialenstva alebo pozmení na vzdialený obraz človeka. A jeho služobníci v bielych habitoch sú práve takí zlovoľní. Volal som Aiganysh na mobil, písal jej SMS. Odpovedala tak, že neodpovedala. A mne trvalo neskutočne dlho, kým som sa dopátral, kam ju vlastne previezli. Vraj si nemám robiť starosti, lebo je v poriadku. No pustiť ma k nej bez jej súhlasu nemôžu. Nakoniec som rezignoval. Nemalo význam skúšať ich presvedčiť. Vykutral som doma laboratórny plášť, ktorý bol prepálený ešte od experimentu na strednej škole, kedy som tak trochu ignoroval príkazy. Zobral som pod pazuchu štôs s dokladmi, nahodil som zaneprázdnený, odťažitý výraz a prebehol cez recepciu a následne do jej izby.
„Dobrý deň, dúfam, že sa máme už lepšie, inak budeme musieť naordinovať púšťanie žilou a pijavice.
„Mi-Milan?“
„Osobne.“
„Pre-prepáč... Nechcela som, aby... Hanbila som sa... Nikdy sa to... Nestalo predtým... Predtým vždy som stihla prášky zobrať...“
Prikročil som k nej a objal ju. Cítil som, ako sa jej rozpálené slzy vpíjajú do mojej studenej tváre.
„Milan, ja... Nechcem, aby si si so mnou pokazil život.“
Vzal som do dlaní jej virtuózne prsty, ktoré sa tak sladko hrali so strunami môjho srdca.
„Mám epilepsiu, vieš a teraz...“
Zaboril som svoju tvár do pradávnej černe jej vlasov, aby som nevidel, nepočul a necítil nič iné ako ju, až do konca vekov...
„A teraz budeme spolu, Aiganysh. Tu a teraz.“ Zvyšok slov zalial horúci karamel mojich bozkov.

Celé to hľadanie a stretnutie zo mňa úplne vysalo energiu. Chcel som ísť do ulity svojho domova, ale musel som ísť opäť na výpadovku kvôli tomu výskumu a najmä peniazom. Text aj čísla začínali dosahovať absurdnú náročnosť. A tak som pozmenil taktiku. Každú slabiku som kódoval ako určitý obraz. Napríklad slovo KALOIN. KA bola karatistka, LO bola lovkyňa a IN bola inštalatérka. Celú sekvenciu som vkladal do piaristického kostola v Trenčíne. KALOIN bola karatistka, ktorá trénovala nahá, okrem čierneho pásu, zostavu kata rozbíjajúc holou rukou zadné lavice kostola, sprevádzaná piesňou Smack my bitch up od Prodigy. K hlavnému oltáru kráčala lovkyňa zaodetá iba v trstinovej sukničke, držiac kopiju osudu a hľadiac na inštalatérku, ktorá mala na sebe montérky, no nič viac, a snažila sa zaletovať potrubie na svätenú vodu pod obrazom nebeskej piety. Na pokraji vyčerpania som prijal obálku. „Dnes ste nepodali svoj obvyklý výkon. Nabudúce sa skúste viac sústrediť.“ Teriér švihol očami, pričom sa ani nespýtal na dôvod. Evidentne ho nezaujímal. Ale prašule sa mi hodili. Aspoň to s Aiganysh roztočíme a nahradíme si dni, kedy sme neboli spolu. Pôjdeme do nóbl podniku a necháme si naservírovať La dolce vita.

 

Aiganysh po prepustení nechcela ísť do žiadnej reštaurácie. Iba klenba neba sa jej zdala dostatočne vysoká po dňoch strávených v nemocnici. Išli sme k Železnej studničke. Vietor ševelil v perutiach jej polnočných vlasov. „Tie záchvaty spôsobuje nádor. Mám ho už od detstva.“ Suché a poskŕčané listy a plastové obaly sa šuchotavo plazili po rozpukanom asfalte. „A preto trpím aj synestéziou.“ Pod našimi nohami víri prach. „Ale teraz ten nádor začal rásť. Šanca na úspešnú operáciu je jedna ku tisíc.“ Vietor celkom ustal a len havran zakrákal. „To bude dobré, Aiganysh.“ Vietor sa opäť rozdul a rozdriapaná igelitka Tesco na pokrútenej vetve stromu s prízračným svišťaním viala ako zástava porazeného vojska. Spočinuli sme v spoločnom objatí, ale cítil som, že vnútri je každý z nás úplne sám. 

 

Stretili sme sa v kalné ráno, špinavé a upršané na Hlbokej ulici. Nikto z nás nepredstieral veselosť. Držali sme za ruky, hľadajúc teplo počas toho chladného dňa. „Vieš, napadlo mi, že by sme mohli vytvoriť mesto spomienok,“ začal som vysvetľovať. „Náš život, naša osobnosť je suma vecí, ktoré si pamätáme.“ Vietor zavýja a kvapky sa s guľometnou kadenciou trieštia o okná. „Čas vnímame, lebo máme vo svojej hlave záznam o udalostiach. Ak spojíme naše spomienky, môžeme žiť večne. Jeden deň rozložíme na tisíce, milióny udalostí. A čím viac tých spomienok bude, tým pomalšie bude čas plynúť. Jednoducho spomalíme prúd času a jedna hodina bude pre nás celá večnosť.“ Sedíme v kaviarni nad šálkou čaju, ale zdá sa, že chlad zalieza aj dovnútra. Pokračujem vo výklade: „Spojíme tvoje ulice a moje paláce a vytvoríme mesto spomienok, kde budeme panovať spolu. A nikto a nič nás nerozdelí. Vytvoríme vlastný svet vo vlastnom vedomí. Stratíme sa pred ostatnými, stratíme sa pred smrťou.“ Aiganysh pozdvihla zrak a obsiahla ma svojimi očami. Jej pera sa chvela. „Milan, radšej by som svoj čas prežila v tomto svete, ktorý pre mňa zanikne. Vieš... Ešte som, no, nikdy som nebola s mužom. A rada by som bola dnes s tebou.“ A tak sme v ten deň, v tú noc boli spolu. Nebol som so ženou prvýkrát v posteli. Ale prvýkrát so ženou, ktorú som skutočne miloval. Aiganysh rozochvená vo svojej nahej kráse sa mi celkom odovzdala. Nikdy predtým som nepocítil úžas splynutia a nikdy som o ten pocit nechcel prísť.

 

Keď sme sa ráno lúčili, doľahla na mňa samota a ničotnosť. Aiganysh mala pravdu. Smrť je definitívna. Ale ak zachytím vnútornými očami každý detail dňa, odtiene jej smiechu, farbu bozkov a vôňu jej krokov, potom Aiganysh bude žiť. Stačí len zatvoriť oči a budem ju hladiť. A rozprávať sa s ňou. Moje pocity budú skutočné. V tom mala vlastne Aiganysh pravdu. Pocity sú to jediné skutočné, ktoré ostáva. Nepotrebujem smutnú realitu. Vybudujem si svoju vlastnú z pocitov a vnemov, kde budem šťastný. Vytvorím Mesto spomienok a zavriem sa v ňom. To, na čo som sa chystal, presahovalo svojou komplexnosťou všetky moje skúsenosti. Aj tie výskumné úlohy vyzerali ako detská hračka. Ak to však dokážem, oklamem smrť aj samotný čas. A to už stálo za to.

Po dňoch úmornej práce bol čas na prvú skúšku. Zapol som stopky, zavrel oči a vrátil sa k svojmu majstrovskému dielu. K môjmu budúcemu životu. Vstúpil som do Mesta spomienok. Ulica Šťastných návratov mi za úsvitu vohnala do nosa sviežu brízu nadnášajúc čajky kresliace majstrovské piruety medzi rahnami deväťsťažňových karavel, ktoré smerovali spolu so vzducholoďami k siedmym slonovinovým vežiam citadely. Uzrel som mólo, ako sa šplhalo smerom do náruče oceánu a zároveň stúpalo ako rebrík do tmavomodrej morskej oblohy, strácajúc sa medzi súmostím spájajúcim hviezdy. Po dlhej prechádzke po vonkajšom obvode som prešiel do Pastelovej záhrady, vzdialene pripomínajúcej Versailles, predlho som sledoval, ako zlaté listy stromov v jemnom valčíkovom rytme padajú medzi antické sochy spolu so striebornými kvapkami vody tryskajúcimi z fontán. S príchodom súmraku priplávala proti prúdu času na elegantnom lotosovom kvete Aiganysh. Vystúpila majestátne na breh a potom sme splynuli v dlhom bozku. Otvoril som oči. Stopky ukazovali pätnásť sekúnd. Mne však tých pätnásť sekúnd, ktoré v realite uplynuli, pripadalo v mojom Meste spomienok takmer ako celý deň. Pokiaľ dosiahnem väčšiu komplexnosť vnemov, možno sa mi podarí vtesnať do jedného dňa tridsať, štyridsať rokov v mojom svete! Zbalil som veci a išiel som si opäť po svoju obálku.

 

„Nuž, pán Bača, dnes sa vidíme naposledy.“
„Zdá sa, že zrazu máte naponáhlo.“
„Čas sú peniaze, ako sám dobre viete, a my vás nepotrebujeme.“
„Nerozumiem.“
„Vaše pamäťové techniky sú vlastne šifry. Tajné správy kódujeme ako čísla a nezmyselné slová. A tie čísla a nezmyselné slová ešte vy kódujete ako obrazy. Ruská armáda pomocou šifier koordinuje letecké údery v Sýrii. Teraz máme zmapovaný celý váš systém a vyškolený tím ľudí, ktorý tie šifry ovláda, takže...“
„Takže ma teraz zabijete, rozomeliete v mlynčeku na mäso a hodíte do Dunaja.“
„To nie je potrebné. Nemáte nás ako ohroziť. Komu by ste to povedali? Kto by vám to uveril?“
„Vy nie ste celkom normálny, že?“
„Normálnosť je len otázkou definície. Páni vás vyprevadia.“

Ledva som sa spamätal a dvaja nasypaní pitbullovia so striebornými obojkami ma takmer vysotili von. Trochu som sa spamätal a pocítil som slabosť. Naplo ma a dávil som. Videl som mŕtve deti s vystrašenými očami a tvárami pokrytými žltým prachom, v ktorých zaschnuté slzy vyrývali biele brázdy. Rútiace sa budovy, ulice a sny. Všetky tie zábery. A ja som k tej mizérii prispel. Potreboval som byť chvíľu sám vo svojom byte a potom s Aiganysh.

 

Doma som na svojom stole našiel list. Dosť krátky. Asi preto som ho čítal tak dlho:
Milan... Spolupracovala som s nimi... Nasadili ma, aby som lepšie pochopila tvoje pamäťové techniky... pochopíš... nemilovala som ťa... nehnevaj sa na mňa... Choroba bola iba podvod... Potrebovala som získať dôveru... Dodala som im aj tvoje analýzy... peniaze...... Zbohom.
To slovo do mňa búšilo ako kladivo – zbohom, Zbohom, ZBOHOM. Pozeral som sa na veci, ktoré mi dala. Suveníry, spomienky, spojenia s minulosťou. Všetky som ich starostlivo zabalil do škatule. Tú som dal do vreca na odpad. Následne som zobral kladivo a všetko roztĺkol. Nakoniec som ten odpad hodil do smetiaka. To bola tá ľahšia časť.
Ešte nikdy som totiž nezničil svoj palác spomienok. A teraz som mal zničiť celé mesto, celý svet. Nechcel som si z tej falošnej suky nič pamätať. Zavrel som oči a stál som na kokosovo bielom piesku pobrežia, sledujúc mólo a lode a hrdú citadelu spomienok. Zrazu sa zdvihol vietor a pokojné zrkadlo mora sa rozlámalo na tisícky stránok, ktoré sa trhali a lietali do vzduchu. Víchrica, ktorá sa prihnala, lámala rahná lodí ako zápalky, tie do seba narážali a stenanie praskajúceho dreva zaplnilo povetrie.

Po pár úderoch srdca bolo dokonané. Horiace sťažne boli zapichnuté v mŕtvolne bielom piesku, medzi nimi tlejúce stránky kníh, osvetľujúc telá námorníkov zo všetkých kútov sveta. Blížil som sa k citadele. Prechádzal som pontónovým mostom, ktorého jednotlivé diely sa vznášali vo vzduchu, kde ich držali balóny. , Ich farebné hlavy jedna po druhej praskali za lúskania mojich prstov. Nebolo cesty späť. Hebké biele línie spájajúce sa v oblúkoch vytvárali palác Umenia, ktorý je podobný tomu vo Valencii. Aiganysh ma víta, zaodetá v tóge, perleti mesačného svitu a čiernych vlasoch, s ktorými sa hrá kocúrik. Náhle vzduch preťal hrdelný výkrik. Kocúr sa premenil na čiernu pumu a Aiganysh rozťal hrdlo. A teraz sa celý hemisférický komplex citadely otriasol. Uzrel som, ako presklenné steny praskli. Gigantické nohy mramorovo bielych výstuží zachvátili predsmrtné kŕče. Celá tá krásna budova vsadená ako vzácny diamant v strede môjho mesta sa smutne naklonila a potom jej biela lebka praskla. Aiganysh v tisícich podobách vypadávala do dravých vodopádov, ktoré ich niesli nahor, do temnoty zabudnutia. Nakoniec čierny vír vsiakol celú pevninu, celý svet, ktorý som stvoril. Tak zaniklo moje Mesto spomienok. Bol som takmer hotový. Prezliekol som sa a zobral som svoj zjazdový bicykel. Mal som chuť byť v skutočnom svete. Dnes pôjdem na svoj rekord, aj keby som sa mal zabiť. Veď čo môžem viac stratiť?

Milan, som tu s tebou, v nemocnici, pri tvojom lôžku. Na mieste, kde mi doktor urobil rez, aby mi vyoperoval nádor, mi už vlasy takmer celkom dorástli. Niektoré veci sa však neobnovia. Držím tvoju ruku, Milan. Je taká vláčna a lepkavá. Taká nikdy nebývala. Šanca vyoperovať nádor bola taká mizivá, spomínaš? Iba jedna k tisíc, a tak som ti ani nepovedala termín operácie. Chcela som ťa ušetriť falošnej nádeje na dobrý výsledok. A tiež som vedela, že ty sa nevzdáš svojho plánu vytvoriť Mesto spomienok. Ale ty si iba kopal dlhú jaskyňu, kde by si na stenách videl len tiene skutočného sveta. Bol by si väzňom. A ja som chcela, aby si žil na svetle a slobode. Chcela som zničiť múry tvojej budúcej kobky, aby mohlo k tebe prísť skutočné šťastie. Preto som chcela, aby si ma nenávidel a chcel na mňa zabudnúť. Myslela som, že iba tak budeš skutočne žiť.

Chcem, aby si vedel, že som ťa nezradila a ty si nespôsobil nič zlé. Išlo o normálny výskum. Nikto ťa v ňom nevyužil. Vedúceho projektu som však presvedčila, aby ti narozprával tie lži o vojne v Sýrii. Keď som mu oznámila, že trpím synestéziou, chcel ma zapojiť do svojho projektu. Moje postihnutie je vzácne a bola som teda pre neho zaujímavejšia ako ty. Využila som to. Kto však mohol vedieť, že tú operáciu prežijem? Kto mohol vedieť, že ty po páde z bicykla skončíš v kóme a tvoj zúfalý otec bude prvý, kto ťa nájde rozlámaného a s vypätím síl ťa prinesie do nemocnice? Kto mohol vedieť, že nájde aj môj list a teraz ma bude nenávidieť? Teraz si myslím, že som to mala vedieť. A možno preto sa deň za dňom pozerám a vidím, že tvoje viečka sa hýbu ako pokazené rolety. Prístroje monotónne pípajú a hučia a signalizujú, že ty žiješ. A chcem, aby si vedel, že pod srdcom žije aj naše dieťa. A žijem aj ja. Pre teba. Pre našu budúcnosť. Žijem našimi spoločnými spomienkami.

 

 

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 101
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 10 263
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 621
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 779
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 722
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 507
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 3 067
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Elena Antalová: Vídala som iného Danka s ochrankou 25 163
  2. Peter Kysela: BUM. A je to tu. 22 457
  3. Ivan Čáni: Tomáško od Tarabov, aj ja som bol „bezdomovcom zasypaným exekúciami“ ako riaditeľ RTVS. 20 684
  4. INEKO: Ambulantní lekári zarábali v roku 2022 v priemere 4 836 eur – najviac pediatri, gynekológovia a všeobecní pre dospelých, najmenej kožní a internisti 16 636
  5. Marek Mačuha: Problém zvaný Tipos 13 759
  6. Ján Šeďo: V roku 1982 som sa stretol s mechom udretým, on stále žije ? 11 135
  7. Martin Sukupčák: Ako SPP distribúcia okráda občanov 10 504
  8. Ján Šeďo: Súhlasím s Tarabom, problémy začínajú, jeden už nakupuje v L. Mikuláši. 7 917
  1. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  2. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 75. - V roku 1913 objavil Boris Vilkitský posledné súostrovie na Zemi - Severnú Zem
  4. Post Bellum SK: Pri vysídľovaní na nich v Budapešti kričali: vlastizradcovia!
  5. Yevhen Hessen: Založenie kryptomenovej spoločnosti: kľúčové kroky a úvahy
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 74. - Podmorská expedícia Huberta Wilkinsa na severný pól - 1931
  7. Yevhen Hessen: Zákulisie vydávania: požiadavky a postup
  8. Monika Nagyova: Muži s kyticami, kde že ste?
SkryťZatvoriť reklamu