Cena Fantázie 2016: Martin Petro - Potom

Predstavujeme vám postupne všetkých piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2016.

Martin Petro(Zdroj: Archív MCF)

Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 155 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Kristína Farkašová, Alexandra Pavelková, Katarína Čavojová, Erich Mistrík a Maroš Hečko.

Hlasovanie sa začína 23. septembra uverejnením piatej finálovej poviedky a trvá tri týždne, do 14. októbra 2016 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 12. novembra 2016 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

Potom

Profesor Mayer kráča po chodbe, v rukách hŕba materiálov. Je opitý vzrušením; akoby sa po tej chodbe vznášal, akoby sníval. Azda aj preto zabudne poriadne zdvíhať nohy a špičkou topánky zakopne o rovnú zem.
Kartónové zložky, dátové nosiče, albumy, okuliare položené úplne navrchu tejto kopy. Všetko sa rozsype vôkol, keď sa zloží na podlahu ako podťatý strom. Z lakťa vystrelí tupá bolesť a profesor ten pocit zbožňuje – je to dôkaz, že sa nachádza v realite. Ak by to bol iba sen, ten škaredý pád by ho istotne prebral.
Keď zbiera zo zeme svoje veci, doširoka sa usmieva. V náhodne rozhádzaných materiáloch vidí výsledky svojej dlhoročnej práce a jeho veselá grimasa prerastie do hlasného smiechu. Profesor kľačí s narazeným lakťom na zemi a z očí sa mu kotúľajú slzy. Je to jeho prvá radosť za posledných tridsaťštyri mesiacov. Patrične si ju užíva.

Ešte nedávno si siahol na úplne dno. Keď prišiel pri tragickej nehode o ženu a jedinú dcérku, psychicky sa zrútil. Jeho okolie očakávalo to najhoršie – že sa poberie za nimi. Dobrovoľne, vlastnoručne, nevyhnutne. Pre jeho výpočtovú myseľ by to bol úplne logický výsledok. Doplnená rovnica.
Mal k tomu takto blízko, no nespravil to. Svoje dno si pretrpel v plnom zdraví a vnímal to ako zaslúžený trest za to, že udalosti nedokázal zabrániť. Pomohol mu psychológ, ku ktorému chodí raz do týždňa dodnes.
Keď sa vrátil do roboty, začal v nej tráviť celé noci – zavretý vo vlastnej bubline. V kancelárií často spával. Práca sa stala jediným poslaním, ktorému bol ochotný obetovať zvyšok svojich dní.
A oplatilo sa. Veľmi dobre vie, že to zadosťučinenie, ktoré vďaka nej teraz cíti, je iba chemická reakcia; kokteil hormónov, ktoré zaplavujú jeho mozog. Ešte pár dní dozadu bol presvedčený, že niečo podobné – takýto uspokojivý pocit – už nikdy nezažije. Mýlil sa, preto si teraz utiera slzy.
Veci má už pozbierané, ďalšiu chvíľu trvá, kým sa pozbiera on sám. Celý sa klepe, no pokračuje v ceste. Budova výskumného inštitútu je obrovská, no tam, kam má práve namierené, to nemá ďaleko.

Rozrazia sa dvere do kancelárie riaditeľa.
„Donald! Donald!“ kričí profesor Mayer. „Teda... pán riaditeľ Schmidt,“ opraví sa, keď v kancelárii svojho šéfa zaregistruje neočakávanú spoločnosť – muža v kvalitnom a perfektne ušitom obleku. Pozná ho z videnia, no nespomína si na meno.
„Ernest, toto je pán Johnson,“ predstavuje hosťa riaditeľ Schmidt.
Profesor si svoje veci roztržito a trochu nemotorne prehodí do jednej ruky, podoprie ich bradou a podá pánovi Johnsonovi voľnú pravačku.
„Kolegovia zvyknú hovoriť, že lepšiu hlavu v našom inštitúte nenájdete,“ chváli svojho najlepšieho zverenca riaditeľ. „Profesor Ernest Mayer je jednotka nášho biochemického laboratória. Vedie výskum v oblasti kadaverickej neurotransmisie.“
„Zaujímavé,“ našpúli svoje hrubé pery pán Johnson. „Ale my sme sa už videli. Mám pravdu, pán profesor?“
Ernest prikývne.
„V tom prípade by sa dalo povedať, že sme starí známi. Mám pravdu, pán profesor?“ pýta sa Johnson kolegiálne.
„Dalo by sa povedať. Áno.“
„V tom prípade mi, prosím, hovorte John.“

„Ernest.“  
Hlas pána Johnsona je pevný, vyladený a má nádhernú farbu. Isto s ním aspoň tisíckrát rečnil na verejnosti, premýšľa Ernest, keď mu opätovne podáva ruku.
„Pán Johnson zastupuje nášho investora,“ pokračuje riaditeľ Schmidt a vyzerá trochu zaskočený – jemu Johnson tykanie zatiaľ nenavrhol . „Prišiel si urobiť obraz o našich aktivitách. Chce vidieť, ako tu v týchto neľahkých časoch fungujeme.“
„To je skvelé. To je fantastické,“ vykríkne Ernest. Ak je tu kvôli tomu, aby videl výsledky, už v príhodnejšej chvíli prísť nemohol.
„Fantastické? A to už prečo?“ spýta sa Johnson a je viditeľne pobavený profesorovým výrazom. Zároveň je zvedavý, prečo do kancelárie vtrhol ako odtrhnutá lavína.
Toto sú naše posledné aktivity,“ zloží na stôl – priamo pred riaditeľa – svoj malý poklad. „Od základov to zmení rozmýšľanie ľudí. Zmení to úplne všetko!“
„Čo to je?“ pýta sa riaditeľ s úsmevom, ktorého sa ani jeden z prítomných mužov nedokáže zbaviť.
„Toto tu je zdokumentovaná posmrtná aktivita vedomia. Našli sme spôsob, ako ju dešifrovať. Na stole leží prvý exaktný dôkaz o tom, ako to vyzerá...“

„Ako vyzerá čo?“
„Ako to vyzerá... potom,“ odpovedá profesor Mayer. „Ako vyzerá život po smrti.“
Donald Schmidt a John Johnson sa na seba pozrú, akoby jeden od druhého zisťovali pointu vtipu. Veľmi rýchlo chápu, že to nie je vtip a ich tváre zvážnejú.
„Pokračuj, Ernest,“ nabáda Donald.
„Áno, prosím, pokračuj,“ pridá sa John.
„Pred troma rokmi som s mojím tímom začal študovať neokortex, konkrétne jeho aktivitu post-mortem. Už prvé testy na myšiach naznačili, že...“
„Ernest, preskočme tieto potkanie rozprávky. Pán Johnson vie, čomu si sa venoval. Poďme k tomu podstatnému.“
Pán Johnson mlčky prikývne.
„Veľmi nám pomohol dobrovoľnícky program,“ pokračuje po malom zaváhaní Ernest. „Bez neho by sme sa nepohli z miesta. Až keď sme monitorovali a študovali skutočný mozog, ktorý prešiel nezvratnou traumou...“
„Profesor!“ upozorní riaditeľ opätovne. „Prejdime - k tomu - podstatnému...“
Ernest zneistie. Svoj objav nosí v hlave ako komplexný obrazec. Je to mozaika, ktorú – ak chce niekomu priblížiť – potrebuje prerozprávať dielik po dieliku. Žiadajú ho, aby preskočil balast a prešiel k tomu podstatnému.

Vy tupci, nechápete, že všetko je podstatné?
Ernest si utrie spotené dlane a zhlboka sa nadýchne. „Dobre teda. Stručne povedané... máme kľúč, s ktorým vieme vizualizovať posmrtné vedomie.“
Obaja Ernestovi poslucháči sa zvedavo zamračia. „Čo to znamená vizualizovať?“ pýta sa Johnson.
„To znamená, že vďaka metóde, ktorú som so svojím tímom posledné tri roky ladil do dokonalosti (a ktorej opis vás očividne vôbec nezaujíma), vieme zobraziť produkt neokortexu po odumretí mozgového tkaniva.“
„Aký produkt?“
„To, čo vylúči v čase smrti.“
„Aha,“ povedia obaja takmer súčasne, no je evidentné, že nechápu.
„Slovami laika: vidíme, čo vidí človek po smrti,“ snaží sa vysvetliť Ernest.
„To je nejaká metafora?“
„Nie. To nie je metafora.“
Ernest berie zo svojich materiálov šesť optických diskov. Akoby miešal karty, tak rýchlo preletí ich popisy na obale. Jeden z nich vyberie a zasunie ho do prehrávača, na ktorom zvykne raz za kvartál prezentovať progres výskumu. Posledná taká prezentácia bola pred desiatimi týždňami. Schmidt vôbec netušil, aký pokrok sa mu za tú dobu odohral rovno pod nosom.
„Edwin bol 81-ročný diabetik, ktorý skonal na našom experimentálnom oddelení pred troma dňami,“ približuje Ernest. „Toto, čo práve sledujete, je produkt jeho neokortexu, ktorý sme zachytili v momente mozgovej smrti.“

Na obrazovke sa objavujú obrysy rúk. Patria človeku, ktorý si ich obzerá. Chvíľu sú rozmazané, chvíľu zrnité, občas akoby sa strácali. Pred človekom, ktorému tie ruky patria, sa objaví niekoľko postáv. Opäť sú vidno iba kontúry, ktoré vypĺňajú meniace sa farby, no dôležité rysy sú jasne rozpoznateľné. Stoja tam dve menšie, detské postavy. Držia za ruku muža a ženu. Neďaleko tejto štvorice stojí stará, mierne prihrbená pani. Farby v ich tvárach sa premiešajú tak, že je zreteľne vidno, ako sa všetci piati usmievajú. Potom každý z nich natiahne ruku rovnakým smerom; smerom k mužovi, ktorý to všetko sleduje z vlastného pohľadu. 
„Páni, Edwin nám požičal svoj výhľad,“ komentuje dianie na obrazovke profesor. „Sledujeme jeho veľké privítanie. Jeho welcome party.“
Donald Schmidt a John Johnson video sledujú ďalších pätnásť minút. Pohybujú sa na nich iba viečka, inak sa dívajú celkom nehybne. Za celú dobu nepoložia jedinú zvedavú otázku, ani raz neprehovoria. Zákutia Edwinovej cesty – jej príbeh a farebné kompozície – sú také fascinujúce, že to oboch mužov hypnotizuje a pohlcuje. Ernest musí nahrávku zastaviť, aby bola možná ďalšia konverzácia. 

„Ako... ako... ako dlho to trvá?“ pýta sa Johnson a vyzerá, akoby sa práve zobudil. 
„Nahrávka má 72 hodín.“
„Toľko trvalo jeho posmrtné vedomie?“ pridáva sa otázkou Schmidt.
„Nie, taká je kapacita disku.“
„A ako dlho Edwin vnímal? Vedeli by sme to zistiť?“
„Vedeli. A aj sme to zistili,“ odvetí profesor. „V našom ponímaní času jeho vnímanie trvá navždy.“
„Čo prosím?“
„Jeho neokortex uvoľnil v momente mozgovej smrti toľko amorfného materiálu, že...“ Ernest sa usmeje, keď si uvedomí, aké fascinujúce je to, čo práve opisuje. „Jednoducho... nemáme momentálne technológiu, ktorá by dokázala zachytiť všetko, čo dokáže náš mozog vyprodukovať. Vieme, ako vyzerá prvých 72 hodín. To je dostatočne široká vzorka na to, aby sme mohli opodstatnene predpokladať, že veľmi podobne to vyzerá aj ďalej. A že to ide ďalej, tým sme si istí.“
„Kam ďalej?“
„To je náročná otázka, John. Pýtaš sa ma, ako dlho trvá napočítať do nekonečna,“ usmeje sa profesor Mayer. „Treba si uvedomiť, že Edwinove vedomie sa dostalo do stavu, v ktorom premenná času už zrejme neexistuje. Neokortex vytvoril akúsi perfektnú slučku. Aspoň to je moja aktuálna teória. No sme iba na začiatku...“

„Moment,“ zapája sa Schmidt. „Zhrňme si to. Takže vravíš, že náš mozog dokáže stvoriť projekciu posmrtného života?“
„O tom som v tejto chvíli presvedčený.“
„A podľa teba ide o akýsi druh nejakej... nejakej fantázie, ktorá je nekončiaca, pretože je zacyklená v nejakom... neviem ako to nazvať... v nejakom ideálnom prostredí?“ snaží sa zorientovať riaditeľ.
„V raji,“ dopĺňa zasnený John Johnson a vyslúži si dva lepkavé pohľady. „Veď tak to vyzeralo, či nie?“ mávne rukou smerom k obrazovke.
„Áno. Aj nie,“ odvetí profesor a ihneď svoje slová vysvetľuje. „Edwin bol participant experimentu, ktorý svoj skon očakával. Bol naňho pripravený; jeho mozog bol na koniec svojej aktivity pripravený. A buďte si istí, že mozog sa na takú vec dokáže pripraviť veľmi dôkladne. Len potrebuje podmienky.“
„Ako to s tým súvisí?“
„Pomerne dramaticky. K rovnakému experimentu sme mali zaviazaných niekoľko dobrovoľníkov, medzi nimi aj staršiu pani. Martu. Bola to onkologická pacientka – neliečiteľná, posledné štádium. Implantát od nás dostala hneď po podpise kontraktu. V zmluve bolo dohodnuté, že na našom oddelení nemusí ležať a čakať na smrť, kým ešte... no, viete... kým ešte vládze žiť. Nikto však nepočítal s tým, že ju počas jej posledných dní opustí obozretnosť... a že vybehne na vozovku v tú najhoršiu možnú chvíľu. Šťastie v nešťastí bolo to, že implantát vydržal. Kvôli rozmerom má iba pohotovostnú kapacitu, no niekoľko hodín záznamu zhotovil.“

„A?“
„Najskôr sme si mysleli, že je implantát poškodený. Záznam už bol do výsledkov zaevidovaný ako chybná vzorka. Najmä na začiatku, kým sme ešte zobrazovaciu metódu dolaďovali, sme sa s tým stretávali pomerne často. Obraz bol čierny, statický a nepríjemne sa vlnil – akoby okolo vás v úplnej tme poletovali tiene. Neviem to lepšie opísať. Skrátka, takmer nič nebolo vidno, no to nič bolo zároveň nepríjemné na pohľad. V jeden dlhší večer som sa k tomu prípadu vrátil. Prebehol som implantát dôkladnou diagnostikou a zistil som, že bol v absolútnom poriadku. Pustil som si ten záznam znovu, pridal som rôzne filtre a vyčistil ho tak, ako mi dovoľovala technika. No a toto je výsledná verzia...“
Ernest berie jeden z diskov, vkladá ho do prehrávača a záznam pustí. Obraz zašumí a naozaj sa najskôr zdá, že je nahrávka poškodená. No potom tá tma ožije.    
John aj Donald sú ako synchronizovaní plavci, obaja sa strhnú presne v rovnaký moment. Obaja po niekoľkých sekundách zblednú do rovnakého odtieňa. Vydržia to pozerať necelé dve minúty. Vo chvíli, keď už je všetkým prítomným fyzicky zle, riaditeľ Schmidt poprosí, aby Ernest video konečne vypol.
„Poviem vám iba toľko, páni... z toho jedného dlhšieho večera bolo napokon niekoľko nekonečných nocí, počas ktorých som nevedel zažmúriť oči.“

„A... a... vieš to nejako vysvetliť?“ pýtal sa Donald. Slová z neho lezú, akoby ich ťahal zo studne. 
„Mám teóriu. Ale je to iba teória. Nemám ju na základe čoho potvrdiť ani vyvrátiť. Toto je jediný zaznamenaný prípad a zrejme ním na dlho ostane. Nemyslím, že nájdem tak skoro dobrovoľníka, ktorý sa nechá kvôli experimentu bez ohlásenia zamordovať.“
„Akú teóriu?“
„O príliš náhlej mozgovej smrti. Takej náhlej, že neokortex v tom neočakávanom blázinci, ktorý v necelej jednej sekunde zažije, vyprodukuje stresový materiál. Vypľuje zo seba to prvé, čo dokáže. A keďže mozog práve zažíva najväčší šok svojho života...“
„Tak človeka pošle do večnej fantázie, ktorá je nočnou morou,“ skočí mu do reči Schmidt.
„Do pekla,“ dodá John, ktorého pohľad sa nedokáže odpútať od vypnutej obrazovky.  

Prezentácia u riaditeľa sa natiahla tak, že potrebovali dávku kofeínu. Asistentku otočili dokonca dvakrát. Skončili až v momente, keď mal Johnson neformálne povolenú kravatu a potné mapy na košeli. S riaditeľom Schmidtom požiadali profesora Mayera o súkromie. Ernest pochopil, že sa musia prebrať vyššie záujmy a akceptoval, že ho z takej debaty vynechávajú. Koniec koncov, nič iné mu neostávalo. Dokonca bol rád, že dostal konečne voľno. Potreboval o niečo oprieť svoj stuhnutý chrbát a na chvíľu vypnúť. Posledné dni pracoval bez prestávky.
Zavrel sa vo svojej pracovni a ľahol si na gauč, na ktorom nocoval častejšie než doma. Váhal dlhé minúty, no napokon sa odhodlal.

Chytil detskou rukou nafarbený rám a zapozeral sa na fotografiu. Dcéra práve vyhrala svoj prvý pretek. Hrdí rodičia sa zvečnili s trofejou, ktorá bola takmer rovnako vysoká, ako malá šampiónka, ktorá ju zvierala ako plyšovú hračku.
Chýbali mu - obidve. Tak neskutočne mu chýbali, až ho z toho pálilo v hrudníku. Keby len vedeli, čo ich Ernest dokázal. Keby tu mohli byť, aby urobili pri tomto významnom míľniku ďalšiu spoločnú fotografiu. Presne ako vtedy.
Navždy ich stratil pri prevoze v sanitke. Držali sa za ruky do posledného výdychu. Vedeli, že tomu neujdú. Vedela to aj jeho malá – bola už dostatočne stará na to, aby tomu rozumela. Ernest pri ich posledných minútach nebol, a to ho devastovalo. Keď myslel na to, aké boli bezradné a opustené, nedokázal sa nadýchnuť. Jeho pľúca sa zmrštili, hrtan sa uzavrel a on sa dusil úzkosťou. Vyše roka kvôli tomu hltal lieky. Nedokázal nájsť pokoj; nedokázal nájsť spôsob, akým by prijal, čo sa stalo. 
Doteraz.
Myšlienka na to, že jeho žena a dcéra umierali v sanitke, čakajúc, že sa odniekiaľ zjaví, aby ich zachránil, bola doteraz jeho každodennou, 24-hodinovou nočnou morou. Jeho objav všetko mení a zmení rozmýšľanie ľudí na celej planéte. Zo svojej nočnej mory sa môže konečne zobudiť. Odišli z tohto sveta spôsobom, akým by ženy a najmä deti odchádzať nemali - v bolestiach a pri plnom vedomí. Príroda by niečo také mala zakázať.

Ale odišli pripravené.
Pripravené!
To znamená, že neblúdia vo večnej temnote.
Nie sú zamknuté v poškodenej projekcií svojho mozgu, ktorá sa prehráva v nekonečnej slučke.
Nie sú v pekle.
Ale hlavne – nie sú samé.
Sú spolu a stále sa držia za ruky.

Toto vedomie ho napĺňalo takým silným vnútorným pokojom, že sa cítil akoby mu v krvi kolovali sedatíva. On však v skutočnosti nadrogovaný bol – jeho mozog sa o to postaral. Tento fascinujúci orgán uvoľnil špeciálnu šťavu, ktorá jeho mysli konečne dopriala mier.     

Ešte v ten deň, niekedy pred polnocou, do pracovne profesora Mayera vstúpil riaditeľ Schmidt. Ernest sa zobudil z plytkého spánku, vyskočil na nohy a svojho šéfa objal. Tiekli mu slzy, keď mu srdečne ďakoval. Nešlo o nič konkrétne – bolo to číre, nefalšované rozcítenie emočne vyžmýkaného človeka. 
„A čo teraz, Donald? Čo budeme robiť?“
„Kvôli tomu som za tebou prišiel, Ernest. Posaď sa.“
Profesor poslúchol a uľavil svojím roztraseným kolenám.
Keď riaditeľ Schmidt načínal témy, neovlažoval sa, skákal rovno do bazéna, nech bol akokoľvek studený. Rovnaké to bolo aj teraz.
„Napíš mi menný zoznam všetkých pracovníkov, ktorí sa na projekte podieľali alebo sa dostali do kontaktu s jeho výstupmi. Ďalej potrebujem všetku fyzickú aj elektronickú dokumentáciu a prístupy do každého úložiska. Pavilón C je v tejto chvíli uzavretý. Kým sa to nezariadi, nikto z tvojho tímu neopustí Inštitút.“

„Prečo? Čo sa deje?“ spýtal sa šokovaný Ernest. Možno tie vety z jeho úst ani nevyšli, no jeho výraz úplne stačil.
„Ernest, viem, koľko si tomu všetkému obetoval a nehovorí sa mi to ľahko... ale výsledky tvojich experimentov musíme utajiť. Musíme to tu hermeticky uzavrieť. Doslova.“
„Nerozumiem tvojim slovám.“
„Nerozumieš mojim slovám?“
„Nie.“
„Nemôže sa to dostať von. V tejto podobe sa to nesmie dostať na verejnosť. Rozumieš mi?“
„V akej podobe?“
Riaditeľ Schmidt si pomasíroval koreň nosa. Vedel, že to bude náročná debata. Možno tá najťažšia zo všetkých.
„Z vedeckého hľadiska je to najväčší posun, aký som videl za 40 rokov svojej kariéry. Ani nie posun, ale rovno skok. Pre biochémiu je to ako... je to ako pristátie na Mesiaci. Keby len pre biochémiu – zmenilo by to pravidlá vo väčšine vedných disciplín. Bola by to téma na tisícky kníh, brána k ďalším výskumom...“ Podmieňovací spôsob, ktorý použil riaditeľ Schmidt, profesora Mayera znepokojil. Schmidt pokračoval: „Ale je to zároveň zlatá baňa. Dobre vieš, že každý objav so sebou prináša aj možnosti, ktoré...“

„Chcete to speňažiť,“ vyfúkol Ernest a ramená mu poklesli. 
„Samozrejme, že chceme. Je to logické. Pre našu firmu má objav týchto rozmerov nevyčísliteľnú hodnotu. No nie v tejto podobe.“
„Ako to myslíš?“
Riaditeľ sa nadýchol. „Je to veľmi jednoduché. V momente, keď sa ľudia dozvedia, že všetko, čo potrebujú na takýto posmrtný život (Schmidt chytil disk so záznamom Edwinovho vedomia), majú vo vlastnej hlave... akonáhle sa dozvedia, že každý z nás je na presun do raja vybavený od prírody... v tom momente strácame celý komerčný potenciál... v tom momente sme, milý Ernest, skončili.“
„Skončili? Čo tým chceš povedať?“
„Mal si to vedieť už dávno. Je to moja chyba.“
„Čo som mal vedieť?“
„Tvoj projekt to mal spočítané. Mal si pred sebou posledné tri, možno posledné štyri mesiace. Rovnako, alebo podobne, mali dopadnúť aj ďalšie projekty. Pre nášho investora nie sme rentabilní, sťahuje z tejto oblasti svoje aktíva. Je to odklepnuté už dávno, akurát to prebieha postupne.“
Ernest mlčal, riaditeľ pokračoval: „Tvoj objav, ako si sám povedal, mení úplne všetko. Ak ho správne odprezentujeme, má hodnotu miliárd. Koľkých, to netuší ani sám pánboh. Kľúčom je, prirodzene, náš implantát.“

„Veď to je iba zberné médium,“ oponoval Ernest. „Nepodstatné zariadenie. Metóda tkvie predsa v úplne inej...“
„Preto naše výsledky odprezentujeme v pozmenenej forme,“ skočil mu do reči riaditeľ. „Ľudia musia pochopiť, že ten posmrtný svet, ktorý im predvedieme v ukážkach, je naša zásluha. Že iba vďaka nám... nie... prepáč... že iba vďaka tebe...“ opravil sa riaditeľ a bodol do Ernesta ukazovák. „Že práve vďaka tvojmu implantátu a vďaka hormónom, ktoré pomôže neokortexu syntetizovať, sa už nikto nemusí obávať smrti.“
„Ale veď to je čistý výmysel. Klamstvo!“ vybuchol hysterickým smiechom profesor.
„Chápem tvoj pohľad, Ernest, ale takto sa na to nemôžeš dívať,“ upokojoval ho Schmidt. „My tým ľuďom sľúbime raj a oni ten raj dostanú. Vo výsledku budú všetci spokojní.“
„Oni ten raj dostanú aj bez našej pomoci. Je to všetko dielo prírody. Chcete si privlastniť jej zázrak a zbohatnúť na ňom?“ 
„Vďaka nám ten zázrak uvidia aj ich pozostalí, a to už je čisto tvoja zásluha. Uvedom si, že tvoja zobrazovacia metóda je najlepšia, najúčinnejšia reklama, aká sa kedy dostane človeku na oči. Keď som sa díval na tie zábery... to sa azda ani nedá opísať. Akoby som tam bol s nimi. Fyzicky som prežíval, čo prežívali oni. V jednom a, bohužiaľ, aj v druhom prípade to bolo také silné, že... ty si asi nevieš predstaviť, čo to spôsobí. Osem miliárd ľudí sa z toho posadí na zadok,“ rečnil Schmidt vášnivo. „Ukážeme im zábery, ako to vyzerá, keď je implantát zapnutý... a ukážeme im, ako to vyzerá, keď je implantát vypnutý. Vieš čo urobia hneď na druhý deň?“
„Zapnutý? Vypnutý???“

„Áno, ukážeme im Edwina. A potom Martu. Musíme im ukázať aj tú hrôzu, Ernest. Nič nepredáva lepšie ako strach.“
„Donald, veď to je nemorálne. A šialené. Ešte k tomu aj nebezpečné. Keď sa ten podvrh prevalí, prídeme o licenciu a všetkých nás... to bude koniec mojej kariéry.“
„Presne tak. Preto tieto opatrenia. Pokiaľ celý výskum uzavrieme, doslova hermeticky, neexistuje spôsob, akým by to malé tajomstvo vyšlo na povrch. Kto bez našej technológie dokáže, že posmrtný raj si dokáže vytvoriť neokortex sám? Kto bez nášho implantátu dokáže, že implantát sám o sebe je iba zbernica na vzruchy? Myslíš, že bude niekto spovedať mŕtvych?“ rozosmial sa Schmidt. „Nie, každý bude príliš zamestnaný eufóriou – výhľadom na večný život. Je to dokonalý trik.“
„Bude to najväčšia lož, aká sa kedy vymyslela.“
„Možno bude. No klamstvami sa ľudia navzájom kŕmia od počiatkov.“
Obaja muži nechali doznieť svoje posledné myšlienky.
„A čo urobíte s tými, ktorí umrú nepripravení? Keď si ich príbuzní vyžiadajú záznam, ako vysvetlíte tú hrôzu?“

„Som rád, že uvažujeme rovnako. Je to výborná otázka. Nad odpoveďou budeme spolu uvažovať v najbližších týždňoch. Máme dve možnosti: upozorniť na toto riziko – na riziko príliš náhlej smrti – a otvorene priznať, že ešte nemáme riešenie. Alebo nahrať do implantátu univerzálnu projekciu, vyskladanú z dostupných nahrávok, ktorá kritikov umlčí.“
„Čiže podvod prekryť ďalším podvodom.“
„Nie je v tom nič zákerné, Ernest. Tým ľuďom, ktorí budú umierať pri nehodách, aj tak nevieme pomôcť. Sú odsúdení na tmu tak či tak.“
„Donald, kristepane! A nemal by byť práve toto ďalší ciel nášho výskumu? Ako objaviť spôsob, ktorý umožní aj nepripravenému neokortexu vytvoriť perfektný sen? Vyvinúť skutočný, funkčný implantát, ktorý by raz možno dokázal to, o čom chcete klamať, že dokáže dnes? Poznáme tie mechanizmy, vieme, od čoho sa odraziť, nezačínali by sme od nuly, nepotrebovali by sme veľké investície a mohlo by z toho...“
„Profesor, zrejme som nebol dosť jednoznačný. Tvoj výskum – nech bol akokoľvek úspešný – náš oligarcha ruší,“ povedal Schmidt. Jeho hlas bol smutný, ale vyrovnaný. „Je to hotová vec. Všetka energia a všetky zvyšné prostriedky budú presmerované do kampane. Majú všetky nevyhnutné oprávnenia, patenty, zmluvy. Tie implantáty prešli komplexnou previerkou, dosiahli najvyššie hodnotenie v Gubbernikovom teste kompatibility. Jedinou prioritou nášho zamestnávateľa je vytvoriť značku a dostať ju na trh. Nič im v tom nebráni.“

„Uvedomuješ si, že mi chceš vziať to jediné, čo ma držalo pri živote?“
„Nechcem. Musím. A nechcem ti to vziať, iba to potrebujem ohnúť do správneho tvaru.“
„To je to isté,  akoby si mi to vzal.“
„Je to moja práca, Ernest. Navyše, moje slovo už v tejto fáze nič neznamená – som len bábkou v rukách svojho mecenáša. A títo ľudia rozmýšľajú úplne inak, ako ty. Toto sú korporátni kapitalisti. Nikdy ich náš výskum nezaujímal. Nemali v pláne zmeniť svet, plnili si cez nás svoje sponzorské kvóty a nič od toho nečakali. Tebe sa však podarilo naraziť na zlatý gejzír a ak sú ľudia, ktorí nám stoja za zadkom, v niečom dobrí, tak je to využívanie takýchto príležitostí. Ernest, je to smola aj šťastie zároveň, že si na tom pracoval pod nimi. Zapísal si sa do dejín, to ti už nikto nikdy nevezme. No tie dejiny potrebujeme teraz trochu upraviť.“
Nastalo ticho, vyslovené slová rezonovali. Na tvárach oboch mužov sa objavili úsmevy. Na prvý pohľad boli rovnako smutné, no každý skrýval úplne inú búrku pocitov. Oči boli tým rozdielom; za iskriacim pohľadom riaditeľa sa už vo veľkom počítalo. Za Ernestovými očami, ktoré boli ako tlejúca vatra, sa odrátavalo.

Do pracovne vstúpil John Johnson a pozdravom ťaživé ticho prelomil. Vyzeral dobre naladený, aj keď trochu unavený. Sprevádzal ho ešte jeden muž, ktorý sa postavil ku dverám a oprel sa o stenu. 
„Takže toto je ono? Toto je koniec?“ spýtal sa profesor, pohľadom stále napojeným na riaditeľa.
„Skôr začiatok, drahý Ernest,“ zapojil sa Johnson, ktorý si priebeh ich dovtedajšej konverzácie domyslel. „O slávu neprídeš. Budeš dokonalý kandidát na Nobelovu cenu. Naši priatelia sa postarajú o to, aby z toho bola istota. Bude to pekný spôsob, akým to celé uzavrieť, nemyslíš?“
„Prvá Nobelova cena založená na podvrhu. Pekný spôsob, len čo je pravda.“
John Johnson niečo vytiahol zo saka. Bol to starostlivo zložený papier. „Tu. Tento šek by ti mal pomôcť sa s tým vyrovnať.“
Ernest zaváhal. Ruka sa mu jedenkrát vrátila - až na druhý pokus šek prebral. Vyschlo mu v ústach, keď sa pozrel na sumu. Hneď na druhý deň mohol ísť do predčasného dôchodku a už sa nikdy v živote nestarať o peniaze.
„Ďakujem veľmi pekne, John, ale nie...“ povedal po chvíli a šek sa pokúsil vrátiť. „Investujte tie peniaze do ďalšieho výskumu. Ak sa do toho všetky strany vložia naplno, prídeme na spôsob, ako zhotoviť zariadenie, ktoré bude neokortex stimulovať naozaj. S tým, čo vieme, sme úžasne blízko k tomu, aby sme mohli každému zaručiť prežívanie večnej...“

„My to zariadenie máme, Ernest.“
„Ešte nie, nemáme. Ale mohli by sme, keby...“
„Máme ho, dočerta!“ zakričal Johnson razantne. „A presne to sa o pár týždňov dozvie verejnosť. Po tom, ako minulý rok prešiel všeobecnou úpravou pozitívny reverz, nastane po našom produkte hotové šialenstvo. Vyzývam ťa: buď toho súčasťou, zbohatni, zabezpeč sa na dva životy, alebo sa od toho dištancuj. Je mi srdečne jedno, čo si z toho vyberieš, no ďalší scenár je už napísaný.“ 
„Ty tomu nerozumieš, John, tu nejde o peniaze. Ja musím dostať k ľuďom pravdu.“
„Nie, Ernest, ty tomu nerozumieš. Z tejto budovy pravda nikdy neodíde. Ostane tu, aj keby sme ju tu mali pochovať,“ zavrčal Johnson a venoval jeden krátky, sotva postrehnuteľný pohľad mužovi, ktorý sa opieral o dvere. Naznačil tým dôvod jeho prítomnosti.
Opretý muž stál naširoko; s rukami prekríženými za chrbtom. Jeho postoj bol ako presne vypočítaný – oblek mal vychýlený presne o jeden centimeter, ktorý stačil na to, aby odhalil časť puzdra visiaceho na svojich ramenách. Neboli nutné žiadne ďalšie vety, žiadne ďalšie gestá.

Ernest situáciu pochopil. Nasledujúce minúty si však pamätá iba hmlisto. Bol ako v tranze. To, čo prežíval, bol dovtedy nepoznaný druh strachu. Hrozba násilím mala preňho úplne nový rozmer. Nechať sa zastreliť kvôli ideálom môže byť hrdinstvo pre postavy z kníh a filmov, no v reálnom svete by sa na to nepodujal nikto, kto by vedel o mozgu a smrti toľko, čo on. Preto cúvol, vzal šek a povedal, že urobí všetko, čo mu povedia.

Pavilón C, v ktorom operoval jeho tím, bol uzavretý doslova hermeticky – presne ako vravel riaditeľ Schmidt. Von by neprekĺzol nielenže ani človek, myš či mucha, ale ani meňavka, baktéria či ten najmenší komponent ľudskej DNA. Z jeho pracovne nemohol uniknúť ani jediný bajt. Monitorovali všetko. Každý úkon, na ktorý potreboval použiť osobnú kartu a identifikačné heslo, musel byť ešte jedenkrát autorizovaný. Značne to predlžovalo celý proces extrahovania, transformácie, kopírovania, ukladania a mazania dát.
Ochranku mu nechali pred dverami. Odopreli mu možnosť kontaktu s ostatnými členmi jeho tímu. Ak chcel ísť na toaletu, musel ísť v sprievode so svojím ozbrojeným strážcom. Ten sa pri výkone Ernestovej potreby postavil zaňho v tom dobre známom varovnom postoji, ktorý mal jasný odkaz; pokús sa o niečo a bez váhania ťa pošlem do večnej tmy.

Inštrukcie, ktoré dostal, splnil tesne pred svitaním. Východ slnka, samozrejme, na vlastné oči vidieť nemohol. No cítil ho. Miloval tú úžasnú kombináciu teplých farieb, ktoré sa za úsvitu vytvorili na oblohe, keď sa svetlo lámalo v konkrétnych uhloch. Vždy to trvalo iba chvíľu, preto to bolo také výnimočné. Často práve vtedy odchádzal z práce a tých niekoľko neopakovateľných minút strávil v nemom pohľade na tú nádheru. Veril, že presne takto to vyzerá na mieste, kde sa jeho dve princezné teraz držia za ruky. 
Ak by mal posledné želanie, zrejme by bol schopný obetovať aj ten najlepšie upečený stejk všetkých čias a namiesto neho by si vybral ešte jeden pohľad na vychádzajúce slnko. Ale na nič z toho nemá dosť času. Vedia, že má všetko hotové, musí konať hneď.
Roztlačil svoj obrovský regál. Bol digitalizovaný a pokrokový – laboratórne prístroje z neho odchádzali na čistenie a pravidelné kontroly. Tam a späť odchádzali po automatickej trase šachty, ktorú mal za stenou. Kvôli všetkej technike, ktorú obsahoval, vážil štvrť tony. Bol však na kolieskach, čo Ernestovi uľahčilo manipuláciu, keď ho odpojil od vývodu a začal posúvať po koberci.

Pri dverách sa doňho zaprel – použil všetku silu dospelého muža na vrchole síl. Regál sa s obrovským rachotom prevrátil a rozmlátili o zem aj so všetkými prístrojmi. Ernest urobil jedným manévrom škodu vo výške svojho ročného platu. Jeho to ale vôbec netrápilo. To podstatné bolo, že zablokoval jediný vchod do miestnosti.
Výkriky spoza dverí a divoké zvonenie intercomu očakával, preto nemal problém vytesniť oba zvuky z vnímania a pokračoval v pláne. Do zhodeného regálu zaprel svoj obľúbený gauč a zaň prisunul kancelársky stôl. Ukončil to prevrhnutým šatníkom. Ten bol takisto ťažký a digitálny (bol obojsmerne prepojený s práčovňou).
Reťaz barikády bola teraz taká dlhá, že siahala od dverí až k protiľahlej stene. Dostať sa do jeho pracovne bez adekvátnej techniky bolo fyzicky nemožné.
Nič nemôže von, nič nemôže dnu.
Kruh sa uzavrel.
Ernest sa sklonil k najnižšej zásuvke svojho kancelárskeho stola. Bola to obyčajná drevená zásuvka; jediný staromódny úložný priestor v jeho pracovni, ktorý nebol napojený na elektrické obvody. Znamenalo to v tej chvíli preňho všetko – mohol ju odomknúť obyčajným kovovým kľúčom, ktorý mu nemusel nikto autorizovať.

Vytiahol, čo potreboval a chvíľu si to obzeral. Vedel presne, ako to funguje; niekoľkokrát videl na vlastné oči, aké to je účinné. Čo si pamätá, nikdy nebol zástancom tejto metódy, no keď sa s tým stretol pri svojej práci zoči-voči, názor zmenil.
Najviac ho v tomto smere ovplyvnil Edwin, s ktorým sa v posledných dňoch jeho života spriatelil. Keď starého muža choroba úplne pohltila a začalo mu odumierať tkanivo na dolných končatinách, bolo to nezvratné a pre Edwina extrémne náročné. Bolesti, ktoré gradovali každou hodinou, prežíval spolu s ním.
Avšak horšie než bolesti bolo riziko mŕtvice. Ani dnes ešte s úplnou istotou nedokáže Ernest odhadnúť, akým spôsobom postihne mozgová príhoda tú najdôležitejšiu časť mozgu v tej najdôležitejšej chvíli ľudského života. Nevedel Edwinovi zaručiť, nakoľko bude pri takejto traume jeho neokortex pripravený. A či vôbec.
Akonáhle prišla tá možnosť, bola to pre Edwina veľmi jednoduchá voľba. Chcel odísť pokojne a bez bolestí. No hlavne bez toho, čoho sa každý na úplnom konci obáva - toho posledného a zároveň najväčšieho strachu, že poputuje do absolútnej ničoty. Edwin chcel tento strach poraziť, preto tú tabletku prehltol.

Intenzívna vrava ľudí zhromaždených za dverami pokračovala, iba búchanie skončilo. Namiesto toho sa ozval zvuk brúsky. Ernest vedel, že keď sa im podarí odpíliť pánty, bude mať už iba pár desiatok sekúnd. Vyzliekol si košeľu, postavil sa na stôl a prehodil ju cez kameru, ktorá bola namontovaná na strope v rohu miestnosti.
Potom vzal do rúk fotografiu s malou šampiónkou. Chvíľu sa na ten dokonalo zvečnený moment pozeral. Padla mu naň slza, no podarilo sa mu usmiať. „Idem za vami,“ povedal a prehltol obsah dlane.
Sedatíva a halucinogény začali účinkovať oveľa skôr ako čakal – prakticky okamžite. Rýchlo, kým bol ešte pri zmysloch, prehltol aj obsah druhej dlane. Všetko sa to udialo práve včas, pretože keď sa otočil na dvere, dvere tam už tam neboli.
Do pracovne mu vnikla záplava svetla. Teplé farby, ako vykradnuté z oblohy za úsvitu, obkolesovali dva páry rúk. Boli hebké a držali sa medzi sebou. Tie menšie mali drobné prsty – jeden z nich naňho ukazoval. Blížili sa k nemu a keď boli na dosah, chytil ich. Nikdy v živote necítil to, čo pri tomto dotyku. Mal dojem, že práve ochutnal nesmrteľnosť.

Ruky sa postupne predlžovali; postupne sa objavili ramená, trup, napokon celé siluety. Vtedy si už bol úplne istý – spoznal ich podľa úsmevu. Farby medzitým naplnili celú miestnosť. Koberec, prevrátený regál, gauč, stôl, šatník, výpočtová technika, nič z toho už okolo neho neexistovalo. Jeho minulosť mu pripadala ako vzdialený sen, na ktorý si nedokázal rozpamätať. Skutočnosť bola práve tu, teraz a už navždy.
On a jeho dievčatá, ktoré nikdy nepustí.
A potom zaznel hrôzostrašný zvuk. Akási explózia, ktorá mu pripomenula, že má ešte stále uši a dokáže počuť. Ozvena rany nepríjemne pulzovala. Teplé farby akoby sa toho hromu zľakli, mnoho z nich sa rozutekalo, ba až vyparilo. Ich miesto zaujali tmavé, šedé a studené vlniace sa machule, z ktorých mu bolo nevoľno. Ruky svojich dievčat videl, no nedočiahol na ne; už sa nedržali ani medzi sebou. Chcel zakričať, no jeho hlas neexistoval. Chcel sa za nimi rozbehnúť, no nemal nohy, ktoré by ho k nim dostali. Nemal ani oči, z ktorých mu mohli padať slzy.

Mal iba vedomie a čas.
Čakal, no studené farby z jeho sveta nechceli odísť.
Čakal, no ozvena tej rany neprestávala.
Čakal, kým sa ich ruky opäť stretnú a vytvoria jeden spoločný trojuholník.
Nič iné mu neostávalo, len čakať.

Profesor Ernest Mayer bol vedcom telom i dušou. Svoju dušu zasvätil vede najlepšie ako vedel a to isté si zaumienil urobiť aj s telom. V poslednej vôli daroval svoje telesné pozostatky univerzitnej nemocnici, ktorá jemu a jeho manželke pomohla priviesť na svet krásnu a zdravú dcéru. Napriek svojim psychickým problémom bol vo výbornej fyzickej kondícií. Nemocnici zanechal – od krku dole – prakticky neporušený materiál. 
Súd pitvu nenariadil. Pri samovrahovi, ktorý svoje sklony neskrýval, nebola nutná. Jeho telo preto prvýkrát otvorili až pol roka po smrti – pri rutinnom nácviku. Profesor Ernest Mayer mal napokon pravdu. Deň, keď v jeho žalúdku študent druhého ročníka objavil neporušený prenosný disk s logom slávnej spoločnosti, bol dňom, ktorý zmenil úplne všetko.

 

 

 

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  2. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  5. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  6. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  9. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  1. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  5. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  6. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  8. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  9. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  10. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 727
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 777
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 4 198
  4. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 298
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 094
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 045
  7. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 524
  8. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 523
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 077
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 671

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Miliónové dotácie od Plavčana dostali aj pochybné firmy

Niektoré firmy, ktoré podporilo ministerstvo školstva, aby sa venovali vývoju a inováciám, nemajú s výskumom žiadne skúsenosti.

SVET

Poľsko zažíva nežnú revolúciu. Vracia sa pred rok '89?

Vládna presila najnovšie ovládne aj súdy. Únia je takmer bezmocná.

KOMENTÁRE

Minister Plavčan už dávno nemal existovať

Na znôšku legislatívnych náhod sa už nemôže pozerať ani koalícia.

Neprehliadnite tiež

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.

Ďurovčík: Nosáľ bol géniom národa. A ten naňho nikdy nezabudne

Choreograf si spomína na svojho učiteľa, priateľa, mentora.

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

Jamiroquai zahrali diskotéku pre viac generácií. Kto pri tom dýchal?

Koncert britskej kapely ukázal, že Colours of Ostrava vie poskladať dobrý program. Na problémy naráža inde.