Hra Pétera Esterházyho, ktorú napísal pre SND, sa stala v Maďarsku drámou roka. Na odovzdávaní divadelných cien v Budapešti odznelo, že pre tamojšie Národné divadlo by to kvôli politickej situácii nebol urobil. Ceremónia pri tom ukázala, aké môže byť prirodzené, keď sa nahlas hovorí o dôležitosti divadla.
BUDAPEŠŤ, BRATISLAVA. Galanta nepatrí medzi mestá, ktoré by ohurovali svojím rozkvetom. Práve tam však stojí vzácny neogotický kaštieľ Esterházyovcov, jeho veža je dokonca v erbe mesta.
Za posledných dvadsať rokov budova značne schátrala a peniaze na kompletnú rekonštrukciu sú zatiaľ v nedohľadne. O tom, ale ešte aj o mnohom inom je posledná divadelná hra veľkého súčasného európskeho spisovateľa Pétera Esterházyho.
Začiatkom júla tohto roku potomok slávneho rodu zomrel. Ešte predtým však stihol dodržať dohodu so Slovenským národným divadlom. Hru Mercedes Benz napísal práve na jeho želanie a práve tú v stredu večer v Budapešti na slávnostnom odovzdávaní maďarských divadelných cien vyhlásili za drámu roka.
Maďarská kultúrna obec vyjadrila tejto udalosti obrovské a úprimné uznanie. Navyše zažiarila v nezávislom svetle, keď ukázala, aké je podstatné, pre koho ich autor hru napísal.
To by bola kalamajka
„Nebolo to pre hocijaké divadlo,“ povedal vo svojom príhovore spisovateľ Pál Závada. Zároveň dodal, že je vlastne dobre, že hra nevznikla na objednávku Maďarského národného divadla, lebo to by bola dosť veľká „kalamajka“.
Prvá scéna v Maďarsku totiž pred časom padla za obeť mocenským chúťkam vlády, ktorá ľudsky aj profesionálne ponížila bývalé vedenie a dosadila si doň svojich ľudí.
Podobné ťahy urobila odvtedy aj na ďalších scénach, čím kultúrne prostredie čoraz viac politizuje, upláca ho alebo naopak existenčne odpisuje.
Nedostatkom peňazí trpelo aj stredajšie odovzdávanie divadelných cien v ankete maďarských divadelných kritikov. Až takým, že sošky pre ocenených boli vyrobené z čokolády, lebo na iné nevyšlo. A aké bolo dojímavé v zákulisí zistiť, že ich výrobca nechcel za ne žiadne peniaze a radšej si vypýtal niekoľko lístkov do divadla. A že jedným z mecenášov programu je majiteľ súkromného divadla.
Ešte silnejší bol pocit dôležitosti umenia, ktoré ceremónia priniesla, dávajúc dôraz na pôvodnú súčasnú domácu drámu, ktorá v Maďarsku dobre funguje. Neprekážalo pritom, že akcia sa nekonala v najväčšom divadle, ako to bývalo predtým, že v programe vystupovali „len“ študenti divadelnej fakulty, že z toho nebol žiaden prenos, že pár ocenených sa osobne nedostavilo, dokonca ani to, že dianie sprevádzalo niekoľko malých technických zlyhaní.
Program mal totiž dobrú, primeranú a duchaplnú réžiu, pracujúcu s ľuďmi, čo vedeli prejaviť radosť z tvorby a celou svojou dušou dávali najavo, že pre nich divadlo veľa znamená. Nešlo pritom o žiadny trápny pátos, ani v prípade ocenených.
Ako sa hľadajú slová
Pred pár dňami sa aj na Slovensku odovzdávali divadelné ocenenia Dosky. Ich 21. ročník bol veľmi komorný, čo by nemusela byť chyba, keby nebolo cítiť, že ich réžia zlyhala.
Aj to sa stáva, najmä keď musia organizátori čoraz viac bojovať s akútnym nedostatkom financií. Je to škoda, lebo ceremónie pod touto značkou v minulosti priniesli už viacero výborných, dobre vymyslených programov, vytiahli pritom na svetlo nové talenty a dali priestor osobnostiam.
Pre tých, čo vystúpia na javisko, je preberanie ceny vždy šarmantnou príležitosťou povedať okrem osobných ďakovačiek aj niečo pre spoločnosť prospešné a adresné. Je obrazom malosti, keď sa také slová nenájdu.
Jednou z tých, čo ich tento rok našli, bola prekladateľka Michaela Jurovská. Z Dosiek si odniesla ocenenie za prínos do divadla.
