Cena Fantázie 2016: Zuska Stožická - Labute neplačú

Predstavujeme vám postupne všetkých piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2016.

Zuska Stožická(Zdroj: Archív MCF)

Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 155 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Kristína Farkašová, Alexandra Pavelková, Katarína Čavojová, Erich Mistrík a Maroš Hečko.

Hlasovanie sa začína 23. septembra uverejnením piatej finálovej poviedky a trvá tri týždne, do 14. októbra 2016 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 12. novembra 2016 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

Labute neplačú

            Mohutný medveď prerazil hladinu a klesol ku dnu. Lea rada hádzala kamienky do vody. Biele boli ovečky, žlté psy, ružové prasiatka a hnedé medvede. No dnes ju to nebavilo. Znovu skontrolovala hlúčik žien a kočíkov na chodníku. Najprv obdivovali „to malé“, aké je drobučké, ako krásne spí a na koho sa podobá... Nechajte si ho, keď sa vám páči. Potom zaparkovali na lavičke v tieni, aby mohli spriadať nekonečné rozhovory o uškách, bruškách, dečkách a mliečkach.
            Mami, kedy sa už pohneme?
            Hlúčik sa práve išiel naveľa rozpustiť – a spoza vŕby vykukla známa ktorejsi známej, hneď za ňou kamarátka... Kolotoč rozhovorov nabral nové obrátky.
            „Blahoželám! Koľko má?“
            Lea znudene utopila pár ovečiek a opäť uprela pohľad k chodníku. Mám vyjsť hore a zaťahať ju za rukáv? Tušila, ako by to dopadlo, a tak si ušetrila cestu.

            „Iba dva týždne? Môžem sa pozrieť?“
            Mamička prikývla a vyšperkovala svoj príbeh z pôrodnice priehrštím nových šokujúcich detailov. Väčšina žien s účasťou načúvala a v správnych chvíľach prenášala pohoršené poznámky. Jedna sa so záujmom sklonila nad kočík... Vyzerala skoro normálne – batiková sukňa, dieťa spiace v šatke, nič roztrhané alebo špinavé. Dlhé vlasy sa leskli trochu mastne, pár rozviatych prameňov zakrývalo oči – medzi matkami s malými bábätkami nič mimoriadne. Ale bola iná, však? Hýbala sa inak. Ako nejaký plachý tvor. Ako zviera.
            Lea definitívne prestala venovať pozornosť vodnej hladine. Kamienky zaštrkotali na zemi. Tá žena tam čosi stvárala. Niečo s malým a nikto si ju nevšímal. Mohla by ho ukradnúť? Odniesť preč, aby bolo všetko ako predtým?
            Konečne sa rozlúčili. Lea bežala hore brehom a prudko zastala pri kočíku.
            „Koľkokrát som ti vravela, že doňho nesmieš vrážať? Tvoj braček spí, chceš ho zobudiť?“
            „Len sa pozriem...“
            „Pozor, nech mu slnko nezasvieti do očí!“
            Kočík nebol prázdny. Ale to, čo v ňom odfukovalo, nebol Lein malý braček.

            „Vymenili ho za žabiaka,“ vyhrkla. „Pozri, aké má ústa!“
            Čudná žena práve mizla za vŕbou. Lea chvíľu márne čakala, že sa vynorí na druhej strane ako ostatní chodci, ale nevynorila sa.
            „Nevymýšľaj hlúposti. Poď už, veď si chcela ísť na ihrisko.“
            Na jazere vyplávala spod opony vŕbových listov rodinka labutí.

*            

            Hlúposti. Tina si to opakovala tisíckrát, keď v tú noc pochodovala bytom sem a tam s vrieskajúcim uzlíčkom v náručí. Malý bol celý deň ako vymenený. Nie, Lea sa na ihrisku nepohrala. Sotva stihla vyliezť na hojdačku, prebudil sa a museli uháňať späť. Tina nepatrila k asertívnym matkám, čo si dokážu hocikam sadnúť a dojčiť, keď okolo chodia ľudia. Malý celú cestu reval, akoby ho na nože brali a nenechal si vysvetliť, že mamička nemôže naraz viesť kočík, ťahať za ruku štrajkujúcu Leu a niesť ešte aj bábätko... Dúfala, že ho doma nakŕmi a bude zasa pokoj, ale kruto sa mýlila.
            Fakt ako vymenený... Večne hladný, nespokojný, zúrivo sa domáha nosenia na rukách... Červená tvár zvraštená plačom ani náznakom nepripomína sladkého chlapčeka, ktorého si Tina niesla z nemocnice. Kým sa hltavo kŕmil, pozorovala jeho tvár a keď si vedľa otvorila fotky, čo ešte v pôrodnici robila mobilom, nachádzala rozdiely. Tvar hlavy sa jej zdal akýsi iný... Ústa širšie, nos ploskatejší... Aj vôňa... Je to závan žabinca? Ale najsilnejšie vnímala hlas. Naliehavý, divý... Toto predsa nie je môj chlapec...

            Dúfala, že za to môže iba náročný deň, že čudný pocit prejde... Si len nevyspatá, nervy máš v kýbli... A on neprechádzal. Druhý, tretí deň... Ako nočná mora, z ktorej sa nedá prebudiť. Ktosi mi vymenil syna.
            Kraviny!!! zaháňala tú predstavu strhanými zvyškami rácia. Dobrá matka by si podobné veci o svojom dieťati nemala ani pomyslieť, dodával pocit viny Tinin verný sprievodca materstvom.
            O svoje podozrenie sa prirodzene s nikým nepodelila. Stále rovnako dôsledne menila podvrhnutému dieťaťu plienky, kŕmila ho a hojdala na fitlopte, až sa jej dvíhal žalúdok. Utrúsila pár poznámok o tom, aký je malý zrazu iný, aby vyprovokovala okolie k väčšej pozornosti – no oni by si nevšimli, ani keby mu narástla druhá hlava.
            „Bábätká sa menia zo dňa na deň,“ vravela babka. „Ešte si užiješ. Stále máš nosidlo po Leuške?“
            „Kolika,“ odhadoval manžel odborne. „Tak skoro sa mu nemôžu tlačiť zuby.“
            Snažíš sa ma rozveseliť, miláčik?
            „Je zdravý. Vydržte, o pár mesiacov sa z tej fázy dostane,“ tvrdila pediatrička a Tina priam cítila, ako jej ruka v bielom plášti pripevňuje na čelo pomyselnú nálepku HYSTERICKÁ MATKA.

            Pár mesiacov?! Zabite ma radšej hneď! Vždy, keď sa jej do uší zaryl vresk zlomyseľného malého trýzniteľa v pekelnom kruhu vyčerpania a beznádeje, musela myslieť na Leuškin tichý, presvedčivý výrok:
            „Keby som vedela, že nám namiesto bračeka podhodia obludu, lepšie by som ho strážila.“
            Tina však najviac vinila seba: To ja som ho mala strážiť.
            Kedykoľvek mohla, krúžila s kočíkom po chodníku okolo jazera – jedine tam vydržal spoľahlivo spať aspoň hodinu. Nohy sa jej plietli. Rožok, ktorý narýchlo potiahla z kuchynského stola, lebo od rána nič nejedla, chutil ako piliny. Postojačky ju držalo iba držadlo kočíka a čudovala sa, čo to do nej vošlo, keď manželovu ponuku „Vezmem to za teba, ty si radšej pospi,“ v záchvate falošnej hrdosti odmietla. Falošnej hrdosti a klamnej nádeje. Znovu pohľadom prečesávala chodník, bežeckú dráhu, trávou porastené brehy a horcovo modrý koberec hladiny. Tušila, že svoju príležitosť dávno premárnila, ale pre tú nepatrnú šancu, že by mohla niekde zbadať akúkoľvek stopu, pokračovala v hľadaní.
            Kde teda je? Kde je môj chlapček?

*

            Petra vystrúhala hrdý výraz, aby dala najavo, že z nej by nikdy nebola dobrá slúžka.
            „Prestaň sa tváriť znechutene! Ber to ako brigádu,“ navrhovala mama. „Ujo Laco hovoril, že je pripravený platiť ti ako au-pair. Oveľa radšej dá peniaze rodine, než pustiť do bytu hocijakú neznámu...“
            Mamin brat Laco bol sympaťák, ale jeho žena... Petra poznala milión lepších metód zabíjania času ako pomáhať v domácnosti primadone Tine, ktorá na ich vetvu rodiny vždy hľadela cez prsty. Petrin otec jej nebol dosť nóbl. Nemala si robiť druhé dieťa, keď to nezvláda, zašomrala v duchu, no kvôli ujovi sa za tú myšlienku hneď pokarhala. Laco si predsa zaslúži detí, koľko chce. Len nech im nemusím utierať zadky práve ja.
            „Mám teraz málo času,“ ošívala sa.
            „Veď si nechala karate!“ Mama začínala byť ostrá.
            Asi naozaj chce, aby som to vzala. Petra nasadila poslednú líniu obrany: „Maturita sa blíži, musím sa veľa učiť-“
            „Učiť? Počujem dobre? Ty už zasa niekoho máš, však?“
            Mama, v minulom živote Šerlok. Zatĺkať nemalo zmysel. Váhavo prikývla.

            „Iste pochopí, že máš aj povinnosti. Alebo ti dokonca pomôže.“
            „Ten určite,“ vzdychla Petra. „Čaká naňho stovka náhradníčok v zástupe.“
            „Ak je tak, nestál za tvoj čas. Ale malá Leuška za tvoj čas stojí. Pomôžeš tete Tine a hotovo.“
            „Veď hej, Leuška je fajn...“ A aj tie prachy sa zídu, dodala v duchu Petra a zmierila sa s osudom.

*

            Tina vytlačila kočík na mólo a posadila sa na vyhriate dosky. Zvyšok pečiva rozmrvila pre labute. Dve veľké a tri malé, malebná rodinka... Strapaté sivé mláďatá vyrazili za omrvinkami.
            Len si dajte, škaredé káčatká. Hej, kamarát, ty sa vôbec nebojíš? Kŕmil by si sa aj z ruky? Počkaj, už nemám, nabudúce prinesiem viac.
            Najmenšie labutie mláďa jej nedalo pokoj. Tie oči... Intenzívne, ne-vtáčie... Cítila sa ako blázon, ale čo mohla stratiť?
            Váhavo ho oslovila: „Mojko?“
            Zareagoval. Pozrel na ňu, vtisol sivú hlávku do jej dlane... Akoby dostala úder elektrickým prúdom. Rozum to odmietal prijať, ale srdce už vedelo. Môj malý! Potom sa v rýchlom slede stalo viac vecí. Stará labuť zasipela a nenávistne sa ohnala po Tininej ruke. Malý netvor v kočíku začal nepríčetne vrieskať. Dianie na móle hneď pritiahlo pohľady okoloidúcich – dieťa trpí a nezodpovedná matka kŕmi vodné vtáctvo! Stará labuť medzitým už hnala rodinku do stredu jazera.

            „Neboj sa, Mojko! Ešte prídem!“ sľúbila Tina. Obrátila sa ku kočíku a mechanicky tíšila podstrčené dieťa. Musím dostať svojho chlapca späť. Lenže ako? Ako?! Zdôveriť sa niekomu – a skončiť v blázinci?
            Nie. Musím to dokázať sama. Chcem predsa dojčiť! Nedovolím doktorom štopať ma chémiou, akoby mi naozaj šibalo!
            Udusila zákerný hlások, ktorý sa vnucoval s otázkou: A nešibe ti už náhodou?
            Doma, kým vreskľúň nasával, snažila sa voľnou rukou gúgliť hocičo o rusalkách, divožienkach a vymenených deťoch. Len s námahou sa sústredila na linky – mysľou stále odbiehala k malému Mojmírovi, ktorý sa v materinskom náručí ohrial iba pár týždňov a teraz musí, okradnutý o bezpečie domova, plávať s labuťami v chladných vodách jazera. Nechápe, čo sa s ním deje, netuší, prečo sa musí namiesto mliekom živiť slizkými vodnými rastlinami, možno márne volá mamu... Predstava, že tam strávi čo i len jednu noc navyše, Tinu mučila.
            Prídem si po teba, Mojko!

*

            Lúčili sa celú večnosť. Takto nebudem doma ani do jedenástej, vravela si Petra. Mama bude zúriť... Ešte chvíľku...

            Dušan sa vedel bozkávať skutočne majstrovsky. Priznajme si, vedel viac než to. Dokázal na Petrinom tele rozohrať všetky akordy, na ktoré majú lepšie dievčatá v jej veku ešte čas. Ale ja som nikdy nepatrila k lepším dievčatám. Našťastie, uškrnula sa v duchu s nemalým uspokojením. Lepšie dievča by si nikdy netrúflo zaseknúť takýto kus. Štíhly a elegantný ako ilustrácia z upírskeho románu – no bez chorobnej fixácie na krv. Starší a skúsenejší – ale žiadny chren. Značkové oblečenie má na sebe, aj keď ide vyniesť smeti – obíde sa však bez poznámok k Petriným čiernym tričkám s motívmi vnútorných orgánov. Býva v River Parku, peňazí má ako šupiek, ale ani mu nenapadne robiť z toho vedu. Pretože je iný. Za vodou.
            „Zajtra?“ šepol zamatovým hlasom, ktorý nepripúšťal námietky.
            Kúzlo sa pretrhlo. Petra smutne pokrčila plecami:
            „Zajtra nemôžem. Musím strážiť Leušku – to je moja malá sesternica...“ Petra sa mu pokúsila stručne vysvetliť situáciu. Možno by tam naozaj išiel s ňou a popoludnie by nebolo kompletne zabité... Spočiatku to vyzeralo nádejne, no keď začala s miestopisom, Dušan sa zháčil.

            „Štrkovecké jazero? Ako je ten hotel s terasou?“
            Prikývla.
            „Prepáč, to nie je nič pre mňa...“
            „Fakt?“ zatiahla sklamane. „Mne to príde ako skvelé miesto na prechádzku,“ dodala, aby zdôraznila, že vyžaduje riadne vysvetlenie.
            „Veď aj je, ale vieš... Má tam rajón jeden taký, ktorému by som nemal liezť do žabinca.“            
            Petrine oči zažiarili náhlym pochopením: „Niečo si mu vyviedol?“
            „Mhm...“
            Dušan a jeho kamaráti z mokrej štvrte! Pohybovali sa na tieňovej mape Bratislavy, právne normy používali namiesto toaletného papiera, no úzkostlivo dodržiavali svoje vlastné zákony, ktorým by sa normálny človek aj smial – keby do tajomnej siete vzťahov a transakcií, tvoriacich Dušanovo živobytie, mal šancu preniknúť inak než v úlohe koristi. Lepšie dievča by o tom nechcelo nič vedieť, ale k mnohým vadám Petrinho charakteru patrila aj nezdravá zvedavosť.
            „Hovor a preháňaj
            „Niekedy nabudúce, čajočka. Už predsa musíš ísť,“ pripomenul potmehúdsky a rozstrapatil jej vlasy. „Zavolám ti!“
            „A ja ti nezdvihnem, keď ma budeš volať čajočka!“ posledné slová už kričala cez plece. Letela domov.

*

            Nad jazerom vyšiel zlatistý mesiac v splne.
            Teraz, alebo nikdy!
            Tina obyčajne uprednostňovala pastelové odtiene, ale v ten večer stavila na čiernu. Mágia nepustí. Aj tvár a ruky si začiernila pomocou korkovej zátky opálenej nad plameňom plynového sporáka. Vrece s čiernym baranom, psom, kocúrom a kohútom nahradila pláteným vreckom s čiernou myšou – nič lepšie v blízkych chovateľských potrebách nedostala. V kabelke mala pre všetky prípady snietku mäty, ligurčeka a paliny. Netušila, či to bude fungovať, no lepší plán vymyslieť nedokázala.
            Už len chvíľu, Mojko!
            Srdce jej bilo ako zvon. Dlane sa potili, kolená triasli. Na tráve to trochu drkotalo, udupaný breh už bol lepší. Bála sa, prirodzene. Kto by sa nebál? Ale cesta materstva je predsa plná strachu. Ženy to vedia a predsa do toho nakoniec idú. Urobia všetko, čo urobiť treba.            
            Pevne zovrela rukoväť kočíka – a vošla do vody.
            Premkol ju chlad. Do tenkých plátených tenisiek jej okamžite natieklo.
            Svinská voda! Mala sa rozostúpiť, nie?!
            Tina kráčala. Po kolená, po pás... Voda jej kradla telesné teplo aj cit. Hľadela strnulo pred seba. Stále dúfala...

            Mala som zazrieť rusalky ako tancujú na plytčine. Niekde uprostred jazera by v trstenej kolíske vietor hojdal môjho chlapca... Možno... je to skúška odhodlania. Treba ísť hlbšie...
            Voda prenikla aj do kočíka. Malý precitol a chvíľu na Tinu neveriacky hľadel. Potom spustil sirény a zmaril jej šancu nenápadne prísť, zobrať Mojka a utekať domov.
            Z brehu ktosi volal: „Vidíte ju?! Čo to robí?“
            „Pani! Vy tam!“
            A potom známy hlas: „Tinaáá!!! Stoj, preboha! Vráť sa!“
            Nepočúvala ich. Teraz už nemohla cúvnuť. V tŕstí zbadala odlesk očí.
            Je to ona? Tá, čo mi vymenila dieťa?
            Tina neriskovala pohľad inam – zamerala sa uvzato na tie dva body. Po pamäti vybrala z kočíka premočený vrieskajúci uzlík. Metal sa a zarýval prsty do jej predlaktia.
            „Vezmi si ho!“ obomi rukami ho zdvihla nad hlavu. Z dupačiek crčala voda.
            „Vráť mi moje dieťa!“ kričala do tmy z plných pľúc, inak by ju bytosť v tŕstí cez rev svojho pangharta nepočula. Tinine útroby zvierala hrôza. Čo ak ho odmietne vymeniť späť? Mám pohroziť, že mu ublížim?

            Váhala. Vedela, že niekedy si divožienky vzali svoje deti nazad, ak ich ľudskí pestúni namiesto kŕmenia bili. No podľa iných zdrojov bolo treba opatrovať vílie deti ako vlastné – lebo rovnakú starostlivosť potom dostával aj malý ľudský rukojemník.
            V tŕstí sa čosi pohlo. Dva lesklé body zmizli – a čiesi ruky jej vytrhli dieťa. Ktosi ju bolestivo chytil za zápästie a ťahal von z jazera. Nechala sa. Bol koniec.
            „Idiot!“ vzlykala pomedzi cvakajúce zuby. „Všetko si pokazil! Ako teraz dostanem svojho chlapčeka späť?!“
            Tackala sa z vody ako mátoha a striasala ju zima. Dopadla na okruhliaky – oceľová ruka ju pustila a pre potreby podvrhnutého dieťaťa sa zmenila na nežnú, starostlivú dlaň. V pozadí ktosi volal záchranku.
            „Tina, tebe fakt preskočilo?!“ Neočakával odpoveď. Iste si už odpovedal sám. Áno, Tinin plán na Mojkovu záchranu zmaril Laco osobne. Jeho výraz hovoril aj bez slov: Strelil by som ti jednu, keby som nemal plné ruky. To bolelo. Nikdy predtým sa na ňu takto nedíval. Našťastie čoskoro jeho pozornosť pohltili iné starosti. Vyzliekal vzpierajúcemu sa vreskľúňovi mokré oblečenie a robil naňho: „Ššššš, už si u otecka, všetko bude v poriadku.“

            „Laco?“ vyhŕkla v šoku Tina. „Kto je s Leuškou?“
            „Leuška spí, babka je v taxíku a bude u nás každú chvíľu,“ zavrčal, kým si pchal podchladené premienča pod košeľu. Netvor ešte chvíľu bojoval, ale potom na teplej hrudi zaspal od vyčerpania. Laco prechádzal hojdavou chôdzou sem a tam po brehu, aby ho nezobudil. Popri tom sa nadychoval a krútil hlavou, akoby chcel čosi povedať a vždy si to rozmyslel. Napokon položil tichú otázku:
            „Môžeš mi niečo z toho vysvetliť?“
            Dlho hľadala slová, hoci si uvedomovala, že výsledný dojem nezachráni žiadna rétorika. Teraz už je to jedno. Zvieracia kazajka čaká. Aspoň vlastnému mužovi povedz pravdu.
            „To, čo si hreješ na hrudi, nie je náš syn,“ spustila odhodlane. „Vymenili ho rusalky, teda jedna konkrétna. Tu, z jazera.“ Keď videla jeho výraz namiešaný z hnevu, strachu a skepsy, vyhŕkli jej slzy, no pokračovala: „Znie to šialene, ale ver mi, je to pravda. Zazrela som v tŕstí jej oči. Chcela som, aby nám ho vymenila naspäť, ale asi... asi sa zľakla...“
            Lacovi pípla esemeska. Hneď si ju prečítal a trochu mu odľahlo – upokojujúce hlásenie do babky.

            Takže už sa môžem zrútiť?
            Vlny vyvrhli na breh vrecko s utopenou myšou.
            Tina sa kŕčovito rozvzlykala. Na plecia jej plne doľahla ťarcha debaklu. Stavila na jednu kartu a prehrala... všetko. Pochabý, márny pokus. Ako mohla konať tak iracionálne?
            Cez hmlu sĺz sotva vnímala sanitku. Záchranári vyskákali na breh a robili svoju prácu. Našli žilu a pichli jej... niečo. Vzali jej mokré veci a navliekli... niečo. Tina ich nechala. Všetko hovorenie zaobstaral manžel. Ako ušla v noci z domu, chladnokrvne vkráčala s kočíkom do jazera a kričala čosi o výmene detí. Áno, kojí. Nie, neberie lieky, neprekonala psychické ochorenie...
            Tina proste iba plakala. Mojko, kde si? Čo len s tebou bude? Nechala okolo seba plynúť otázky a kvalifikované odhady. Laktačná psychóza, Capgrasov syndróm... Pozerala cez plecia zdravotníkov kamsi do jazera.
            „Zvládneme to, počuješ?“ Lacove slová boli posledné, čo vnímala z vonkajšieho sveta. Iskra nádeje v močiari zúfalstva. Jeho... som možno ešte celkom nestratila, pomyslela si a poddala sa tme.

*

 

            Precitla v erárnej posteli s výhľadom na zatečenú škvrnu na strope. Bolela ju hlava a hrdlo a v prieduškách ju rezalo. Budem chorá. V pamäti jej ako otvorená zlomenina trčala spomienka na včerajšiu noc. Musela znovu plakať. Pardon, ja už chorá som. Bolo to horšie než zlý sen, v ktorom človeka prenasleduje bezmenná hrôza a on nedokáže bežať dosť rýchlo, aby unikol. Pripravila ma o syna a ja som s tým nedokázala nič urobiť. Slabosť tela otvorila cestu hlodajúcim pochybnostiam: Alebo som sa oňho pripravila sama? Čo ak je tamto naozaj moje dieťa a ja som ho skoro utopila kvôli bludom, ktoré ovládli môj mozog?
            Nebola si už istá ničím – okrem jednej veci. Ak rýchlo nezmením kurz, do zoznamu strát pribudne aj Laco a Leuška. To nesmiem dopustiť. Bože, Leuška! Kedy som jej naposledy povedala, že ju ľúbim? Musím odtiaľto preč!
            Zhlboka sa nadýchla.
            Som príčetná žena. Vzorná pacientka. Včera mi preplo, ale dnes už som v pohode. Nie je nutné, aby som skutočným bláznom pridlho zaberala túto vzácnu posteľ. A nechcem prestať dojčiť
            Do izby vstúpilo lekárske komando.
            „Dobrý deň, pani Naďová.“
            Tina si rýchlo utrela tvár do obliečky a zdvihla hlavu.
            „Dobrý deň,“ pozdravila odhodlane. „Kedy budem môcť vidieť svoje dieťa?“

          

*

            Šikmé slnečné lúče šteklili hladinu. Jazerom prebiehali drobné vlnky smiechu. Starý vodník predčítal jazerným žienkam vybrané pasáže z humoristického románu. Odkedy inštalovali na ihrisku skrinku susedskej výmeny kníh, nenechal sa pán miestneho povodia vidieť bez výtlačku populárnej spisby v ruke.
            Riva sa nesmiala. Postávala nezúčastnene obďaleč. Slová, slová, slová. Mámenia a sny. Tiež sa na ne kedysi nechala chytiť, ale už pre ňu neznamenali viac než šum vŕbového lístia. Spod zrkadla vodnej hladiny pozorovala živý svet. Nemohla si pomôcť, ten ju stále priťahoval. Na lavičke pri brehu sa usadil zamilovaný párik. Riva by tej fiflene kedysi závidela, no dnes... už nie. Vychutnaj si do dna krátky dych lásky, dievča. Tisíckrát si to odtrpíš.
            O chvíľu neskôr zaľúbencov diskrétne obchádzala skupinka matiek. Riva zbystrila sluch – od nich by sa mohla dozvedieť niečo užitočné. Boli dni, keď neodolala, vystúpila s bábätkom v šatke na breh a tvárila sa, že je jednou z nich. Snažila sa zapamätať si každé slovo, keď omieľali osvedčené recepty a rady – a radšej rýchlo zabudnúť, keď prišiel rad na pôrodné histórie a riešenie traumy, ktorú na zraniteľnej duši zanechal necitlivý prístup zdravotníckeho personálu. Ich naivita ju dráždila. Právo na ľudskú dôstojnosť, právo rozhodovať o svojom tele...! Bože! Riva rodila v chladnej rose pod vŕbou, bez anestézy. Pomáhala jej len vyžitá kanálová žena – svetaznalá, cynická a viac než mierne toxická. „Zázrak prirodzeného pôrodu, povedala by som – keby si náhodou nebola nadprirodzená bytosť,“ doberala si ju chrapľavo, keď prehryzla pupočnú šnúru. Potom sa sŕkavo pustila do placenty. Svitalo a hrmenie ranných električiek príhodne prehlušilo prvý plač Rivinho syna. Otecko na sále chýbal.

            Hej, hrdí otcovia. Jeden práve na móle púšťal s malým chlapcom loďku na diaľkové ovládanie. Počas víkendov sa sem nahrnú budovať týždeň zanedbávané vzťahy. Loďka mala krásnu červenkastú plachtu. Keď plávala Rive nad hlavou, nečakane sa prekoprcla cez vyššiu vlnu. Chlapec sklamane vykríkol a ústa jazernej víly zvlnil zlomyseľný úškľabok. Keď plachta vkĺzla do vody, oranžovo sa rozžiarila presvitajúcim slnkom. Dieťa v Rivinej šatke tá premena zaujala, s úžasom vyvaľovalo oči. Krásne ľudské bábätko. Mäkké, hrejivé, milé, nevinné... Teraz si moje, moje... Kráčala s ním po dne jazera za loďkou unášanou vodnými prúdmi. Polohlasne mu spievala melancholické uspávanky, jednu za druhou, všetky, ktoré nemohla zaspievať svojmu dieťaťu. Chladnými prstami hladila jeho dokonalú tváričku. Keď raz začala, bolo ťažké prestať. Malý chvíľu nespokojne krútil nosom, začal mrnčať a potom sa nahlas rozplakal.
            „Uprac si to niekam,“ fľochol po nej vodník, ktorému detský krik pokazil pointu. „Ženské a ich hračky. Ja viem, že čachre s faganmi máte v popise práce, ale nemusela si až tak... Videl niekto, že by som ja v posledných dekádach trhal normu v topení? Nie. Toto jazero má primárne slúžiť rekreačným účelom. Neželajte si ma, ak mi sem niektorá dovlečie šestonedieľku!“ pohrozil zeleným prstom smerom k ostatným vílam.

            Vody opäť rozvlnil všeobecný smiech a Riva sa radšej rýchlo pratala von z jazera. Skúsila dať malému napiť, prebalila ho, ale stále nebol spokojný. Odmietal ležať v trsťovej kolíske, zlostne sa krútil v šatke... Začínala s ním strácať trpezlivosť.
            „Čo ešte chceš, červík? Nevieš, že teraz musíš byť ticho?“
            Stále plakal. Ľudské deti sú nedôvtipné.
            „Čo chceš?!“
            Riva ho vybrala zo šatky. Nešikovné detské rúčky sa jej zaplietli do vlasov a z celej sily zatiahli. Zasa! Hryzla si do jazyka, aby ho neprekliala. Nie je ľahké manipulovať s dojčaťom, keď sú zdrojom vašej moci dlhé, rozpustené vlasy. Kým vyslobodila všetky pramene z krutých malých prštekov, mala jazyk celkom dohryzený. A malý neprestával revať.
            „Ticho, paskuda!“
            Prudko ním zatriasla. Silueta drobného telíčka sa trochu rozostrila, ružová pleť zosivela... Rusalka neprestávala triasť, kým nedržala v rukách strapaté mláďa labute. Jeho hlas prešiel z kriku do jemného štebotania. Aké šťastie, že labute neplačú. Keď ho vypustila do plytkej vody, hneď si začal ždibkať riasy. Potom sa premenila na labuť aj Riva a privolala z tŕstia ďalšie družky. S úľavou odovzdala svoje telo vode. Aj chlapcovi sa v kabátiku z peria páčilo – škoda len, že keby v ňom ostal pridlho, už by ho nikdy nevyzliekol. Po niekoľkých dňoch či týždňoch tak skončila väčšina ľudských detí, ktoré sa jazerným žienkam zunovali, Riva však mala o svojom materstve inú predstavu.
            Aspoň zatiaľ.

 

*

            Do vody čľupol hnedý kameň. Nasledoval ho žltý, biely...
            „Ovca letí!“ zvýsklo dievčatko a zabrzdilo tesne pri vode.
            „Leuška, nehádž kamene smerom k labutiam! A nevleť do tej vody!“ volala mladá žena, uháňajúca dolu trávnikom. Riva ju nepoznala.
            „Nebój,“ odpovedalo dievčatko ľahkovážne a dovolilo drobným vlnkám oblízať mu podrážky.
            „Poslúchaj Petru!“ pridal sa muž. Bolo zjavné, že by za ňou najradšej bežal sám, ale nechcel s kočíkom opustiť zámkovú dlažbu. Bábätko konečne spalo.
            Kde máš mamu, žabka? pýtala sa Riva v duchu. Na vlastné oči videla, ako tú ženu minulú noc odviezli. Vtedy z celého srdca túžila vybehnúť z tŕstia a siahnuť po svojom skutočnom synčekovi... Veľa nechýbalo. Vedela však, že si ho v jazere nemôže nechať. Keby prejavil svoju pravú podstatu, starý vodník by ho bez milosti zabil. Ach, maličký, u ľudí sa ti povodí lepšie ako u tvojej nešťastnej mamy. Títo sa o teba dobre postarajú. Riva pohľadom hodnotila muža, ktorý sa hrbil nad kočíkom a bola nadmieru spokojná. Zdravý, silný, schopný a pohotový – ako rýchlo si našiel náhradu za svoju ženu – ale nie dosť bystrý, aby včas zistil, že vychováva cudzie dieťa. Ťažko by si mohla želať lepšieho pestúna.

*

            Dojatie vohnalo Tine slzy do očí, hoci si pred odchodom z nemocnice zaumienila plakať menej, aby neznepokojovala okolie. Laco vybavil všetko. Ústretovú psychiatričku, pomocnicu v domácnosti, laktačnú poradkyňu... Dohodli sa na ambulantnej liečbe, liekoch, ktoré sa znesú s dojčením a šetrnom domácom režime. Vzal dokonca na seba povinnosť vstávať k malému v noci a kŕmiť ho z fľaše, len aby mohla Tina neprerušene spať osem hodín.
            „Milujem ťa. Zvládneme to, dobre?“ Držal ju v náručí, hoci Leuška sa vytrvalo pchala medzi nich.
            „Milujem ťa,“ odpovedala Tina a hneď sa opravila: „Vás. Sľubujem, že už vás nikdy tak nevystraším.“
            Úvod zvládla. Najťažšou skúškou však bolo vziať do náručia podvrhnuté dieťa, poláskať ho a osloviť Mojko s vedomím, že po svojom skutočnom synovi už viac nesmie pátrať. Alebo aspoň nie tak, aby na to manžel prišiel.
            Keď sa ocitli mimo dcérkinho dohľadu, Laco si Tinu znovu privinul, pozrel sa jej do očí a spýtal sa: „Ako si na tom? Nemáš už ani tieň pochybnosti, že toto,“ ukázal na vreskľúňa nespokojne kopajúceho v postieľke, „je naše dieťa?“
            Rozhodným zamietavým gestom mienila odohnať mužove obavy, ale nedokázala sa k tomu prinútiť. Znovu mu klamať...?
            „Tieň tu bude vždy,“ priznala. „Ale ja sa s tým vyrovnám.“
            „Možno existuje iná pomoc,“ naznačil Laco a vytiahol obálku s logom spoločnosti ponúkajúcej komerčné testy DNA. „Budeš sa cítiť istejšie, keď naše rodičovstvo potvrdia genetické testy? Pred tvojimi očami odoberiem vzorku...“
            „Áno,“ súhlasila vďačne. Zjem kefu, ak je náš. A rada.

*

            Nakoniec sa s Vreskim zmierila. Nedokázala ho volať Mojko. Ale mohla nájsť pochopenie pre jeho záchvaty plaču, nosiť ho na rukách a potichu sa mu prihovárať: „Veď ja viem, veď ja viem.“ Aj ty si v tom nevinne. Tiež ti chýba mamička, však? Aj ty jej iste chýbaš. Neboj sa, niečo vymyslíme. Len to musíme navliecť šikovnejšie. Zatiaľ budeme sekať dobrotu. Budeme, hej?
            S postupom času objavovala rôzne užitočné finty. Miloval automatickú práčku. Nahrávka Niagarských vodopádov vždy na jeho tváričke vyčarovala úsmev. A polhodinové máčanie v kúpeli zabezpečilo celkom znesiteľný priebeh večera.

            Z času na čas vytiahla z klenotnice ľudovej slovesnosti nejakú metódu, ktorá mala prinútiť nečisté sily, aby vrátili vymenené ľudské dieťa. Nechala teda Vreskiho pokrstiť. Prešla s ním Kalváriu, vzala ho aj po Hlbokej k Lurdskej jaskyni. Presvedčila manžela na rodinný výlet do Marianky – okrem chvíľ strávených spoločne na čerstvom vzduchu však nič nezískala. Pokus s varením vody vo vaječných škrupinkách tiež nepriniesol výsledky. Vreski sa škrupinkám čudoval ako obyčajné bábätko, zato Leuška ich považovala za vrchol zábavnej alchýmie a ešte večer Tinu žiadala, aby si to zopakovali.
            Laco práve prišiel z práce. „Čo splietaš, zlatíčko?“
            „Vieš, skúšali sme jeden experiment z telky,“ prehodila Tina zľahka. „Poznáš predsa Zázračný ateliér.“
            „Áno, áno,“ zašomral. „Hlavne, že ju neučíš hrať škrupinky. Na hazard je ešte mladá.“ Tým sa preňho téma vyčerpala.
            Tesnotka, vydýchla si Tina a pevne sa rozhodla, že ďalšie pokusy bude vykonávať iba v Leinej neprítomnosti.
            „Už som ti povedal, že nám prišli výsledky DNA testov?“ Laco siahol na kôpku, ktorú priniesol z poštovej schránky.

            Tina hneď zbystrila pozornosť. Spoločne otvorili obálku – a prečítali si ospravedlnenie z laboratória. Občas, veľmi zriedka, test zlyhá. Možno nastala chyba pri odbere vzoriek alebo sa znehodnotili cestou...
            Prečo ma to neprekvapuje?
            „Robil som všetko podľa návodu!“ krútil hlavou Laco. „No nič, pozývajú nás nechať si odobrať vzorky priamo v laboratóriu. Skočíme tam zajtra?“
            „Fajn,“ prikývla.
            Nie, ani druhý raz prekvapená nebola

*

            Petra predstavovala pre Tinu zvláštnu kapitolu. Za iných okolností by tú nedbalú pubertiačku okamžite poslala domov. Dokázala síce zabaviť deti, no domáce práce po nej bolo treba urobiť znovu a lepšie. Tina si však uvedomovala, že to dievča z divnej rodiny môže byť súčasťou riešenia jej problému... viacerými spôsobmi. Vlastne je milá, ak sa človek nenechá rušiť tou rebelskou pseudo-gotickou pózou. Nevadilo jej čítať jednu rozprávku desaťkrát za sebou, ochotne piekla pieskové koláče a budovala vankúšové hrady, za čo si od Leušky vyslúžila hojné prejavy priazne.
            „Mimochodom... Ako sa má tvoj otec? Vídaš ho?“ opýtala sa Tina jedného dňa počas prechádzky. Petrin otec bol povolaním kúzelník, v súkromí nadšený kryptozoológ, fanfarón a okázalo neseriózny človek. Vďaka vlastnej trpkej skúsenosti ho však videla v novom svetle.

            „Zvláštne, že sa pýtaš,“ premerala si ju Petra podozrievavo. Nikto z rodiny otca nespomenul v rozhovore už celú večnosť – predo mnou. „Má sa dobre, v rámci splátkového kalendára. Ja... už za ním príliš často nechodím. Aj minulý týždeň ma volal na výlet, ale nemala som čas.“
            „To je mi ľúto.“
            „Nemusí,“ pokrčila naoko ľahostajne plecami Petra. Co račte si přát, já splním rád, snad chcete-li létat, či se u moře hřát... spieval jej ako malej ten notorik úžasu, strojca zázrakov a priepastných sklamaní. Z celej sily som sa od neho dištancovala... Kým som jedného dňa nezistila, že som po ňom. Sledovala plynúce oblaky a mlčala.
            Tine bolo jasné, že sa nepohnú ďalej, kým nevyjde s kožou na trh. Nerada žiadala o láskavosti a netúžila znovu skončiť na psychiatrii, ale kvôli Mojkovi... Zverila som jej Leušku, zverím jej aj náš ďalší osud.
            „Nuž...“ začala váhavo, „na tvojho otca som sa pýtala, lebo viem, že jeho vzťah k nadprirodzeným úkazom je... menej skeptický než u väčšiny ostatných ľudí.“ Vzdychla si: „Vrátane mňa. Donedávna.“

            Povedala všetko. Ani nevedela, ako veľmi sa potrebuje vyrozprávať. A Petra počúvala, pozorne a bez náznaku pohŕdania. Vyšli spolu na mólo a kŕmili kačky. Keď si labute z druhej strany jazera všimli, čo sa robí, priplávali bližšie.
            „Otec ma naučil trochu rozoznávať kúzla a triky,“ prehodila Petra. „Neovládam toho veľa, ale viem odlíšiť normálne labute od začarovaných. A tieto rozhodne nie sú normálne.“
            Tine sa rozbúchalo srdce a zároveň cítila akúsi úľavu. Takže mi predsa nešibe. Len sa musím popasovať s nadprirodzenou bytosťou na jej vlastnom území.
            „Mohla by si otca v mojom mene poprosiť o radu?“
            „Hm...“ zaváhala, ale potom s úsmevom dokončila: „Vlastne ho do toho vôbec nemusíme zaťahovať. Poznám niekoho kvalifikovanejšieho.“

*

            Dušan sa Tine páčil – elegantný mladý muž, manažérsky typ, ktorý vie, čo chce a uvedomuje si dôležitosť každého detailu v rafinovanej hre o prvý dojem. Dokonalé oblečenie, manikúra, drahé okuliare, k tomu sebavedomý, kultivovaný prejav... V sídliskovej kaviarni trochu vytŕčal, čo ho ani najmenej nevyvádzalo z miery. Predstavil sa ako tieňový poradca magistrátu v otázkach mestskej nadprirodzenej komunity. Petra sa uškrnula – mladší vodník bez povodia by asi nemalo ten cveng.

            „Nezvyknem poskytovať bezplatné konzultácie, ale pre vás, ako Petrinu rodinu, rád urobím výnimku,“ usmial sa a majetnícky chytil Petru okolo pliec. Tá naňho vrhla zamračený pohľad, ale po chvíli sa spokojne oprela o jeho ruku.
            Dievča, dievča. Vie o tom tvoja mama? krútila v duchu hlavou Tina, kým jej mimické svaly opätovali Dušanov úsmev. Ten zatiaľ rozprával o vodných vílach, ako útočia na životy a duševné zdravie ľudí v blízkosti vodných plôch. Deti vraj unášajú už len výnimočne, no nemožno ich podceňovať.
            „Rusalky sú panny pred vydajom, ktoré sa utopili, spáchali samovraždu alebo zišli zo sveta násilnou smrťou, čo pre dušu mladej ženy znamená mimoriadne traumatickú skúsenosť. Takýto pôvod predurčuje jazerné žienky k vrtkavej povahe. Disponujú silou vodného živlu a hladina im uľahčuje prestup medzi úrovňami reality. Proti ich vôli unesené dieťa z jazera nevytiahnete, nie bez ťažkej magickej výzbroje. No ich kľúčovou slabosťou je krehká duševná konštitúcia.“
            Hovoril ako skutočný odborník, až sa ho Tina bála prerušiť otázkou, no Vreski rozpaky necítil. Kočík stál vedľa stola v kaviarni sotva pár minút a už sa odtiaľ ozývali zvuky mrzutého prebúdzania. A je po konzultácii, odfrkla si Tina. Vybrala bábätko z kočíka a začala ho tíšiť.

            „Nevezmeš ho na chvíľu von?“ oslovila Petru.
            Tá prikývla. Už sa chystala prevziať živý balíček, ale Dušan veľkomyseľne mávol rukou:
            „Netreba!“
            „Nebudeme sa počuť.“
            „Ale budeme. Ukážte? Rád by som si ho bližšie pozrel,“ trochu neohrabane vzal Vreskiho na ruky. Ako znalec nadprirodzených bytostí, ktorý zacítil príležitosť zblízka študovať zriedkavý exemplár, začal skúmať jeho črty tváre. No netrvalo ani tri sekundy a výraz profesionála sa roztopil v prostom nadšení: „Kto je tu veľký beťár? Kto?“                       Vreski jeho pohľad so záujmom opätoval. Aj sa zabudol pustiť do plaču.
            „Tak ty rád robíš Petre napriek? Áno?“ pošteklil ho na brušku a malý sa zasmial. „Vidíte? Jedna povera hovorí, že keď premienča rozosmejete, mali by poňho prísť jeho rodní a vymeniť ho späť. Smiech je vraj pre ne životu nebezpečný. No, človek nemôže veriť všetkému, čo si kde prečíta.“
            Petra nevychádzala z údivu. Dušana si nikdy nespájala s otcovskou rolou, ale keď teraz videla, ako mu to s malým krásne ide... Možno keď príde čas... V duchu sa usmiala. Raz sa pýtala mamy, ako spozná toho pravého a mama jej okrem nudných rád o skúmaní jeho vzťahu k rodičom opísala zaujímavý myšlienkový experiment: Predstav si, že otehotnieš. Len predstav, jasné?! Cítiš sa pritom ako v pasci? Alebo vieš, že on bude s tebou a všetko bude v poriadku? Podľa toho zistíš, či mu naozaj veríš. Radšej potriasla hlavou. Toto nikam nevedie. Sama som mu predsa povedala, že hľadám nezáväzný vzťah, aby sa hneď nezľakol. Hlupaňa.

            Vreski zatiaľ veselo mával ručičkami, pokúšal sa chytiť Dušana za nos a on sa jeho úsiliu smial, kým tápajúca detská ruka nezachytila rám štýlových okuliarov a nestiahla mu ich z tváre. Dušan prekvapene zažmurkal:
            „Ty si ale šikovný chlapec!“
            Vreski mu to potvrdil: jediným správnym pohybom odlomil okuliarom nožičku. Spadli na zem a nožičku si chlapec víťazoslávne strčil do úst.
            „Prepáčte,“ začala Tina a hneď si vzala dieťa späť, ale mladík len pokrútil hlavou:
            „To nič. Nech sa hrá, aspoň môžeme pokračovať v rozhovore.“
            „Ako teda prinútim rusalku, aby mi vrátila dieťa?“
            „Ťažko, ale môžete skúsiť...“ Nedopovedal. Vreskimu spadla nožička okuliarov a spustil sirény. Tina ju zodvihla, utrela a podala mu ju späť, ale už o ňu nestál. Skúšala s ním chodiť sem a tam, ukazovať mu látkového psíka, s ktorým zvyčajne spával, ale ani to nepomáhalo. Vreski robil česť svojej prezývke. Až pár hltov čaju z fľaše ho na chvíľu umlčalo.
            „Správne,“ prikývol Dušan. „Pitný režim je pri týchto deťoch polovicou úspechu. A ešte niečo – chlapec bude pokojnejší, keď mu dáte do rúk alebo k tváričke zmotanú navlhčenú plienku alebo hračku.“

            Hneď vytiahol fľašu s vodou, ktorú nosil stále so sebou, hojne polial látkového psíka a dal ho Vreskimu. Ten chvíľu skúmal štruktúru mokrého textilu, privinul sa k nemu a vyzeral... spokojne. Nechal sa dokonca uložiť do kočíka.
            „Páni,“ čudovala sa Tina a Dušanov kredit v jej očiach stúpal do nebeských výšin. „A nebudú sa v tom držať plesne?“
            „Trocha plesní týmto deťom neuškodí – niektoré druhy im dokonca príjemne voňajú.“
            Vreski s mokrou hračkou v náručí zavrel oči a začal pravidelne odfukovať. Tina sa nad ním dojato usmievala. Je taký milučký, keď spí...
            Ochotne si do diára zapísala odkaz na webové stránky zelenykonik.sk a waterbabies.com, kde si matky detí so špecifickými potrebami poskytujú vzájomnú podporu.
            Lenže medzi tým Leušku prestal baviť miestny detský kútik:
            „Mamííí, poďme už!“
            Petra vedela, čo sa od nej očakáva a vzala dievčatko do parku. Tušila, že Tina bude s výsledkom dnešnej konzultácie viac než spokojná.

*

            Tina išla na vec pomaly, presne podľa návodu. Každý večer nechala na pol hodinku deti manželovi, aby si pre udržanie duševného zdravia zabehala. Prirodzene, okolo jazera. Kvetinový veniec sem, kúsok pestrej látky tam, stužka na vŕbu, trochu mlieka, medu, malý keksík... Rusalkám sa kedysi obetovalo a dodnes neostali imúnne voči vecným darom. Netrvalo ani týždeň a Riva sa nechala vidieť.            

            Starostlivosť o dieťa ju vyčleňuje z kruhu sestier, cíti sa osamelá, hovoril Petrin expert a mal pravdu. Navyše, rusalka si potrebuje pravidelne česať vlasy. Keď jej Tina ponúkla, že bábo na chvíľu postráži... Neodolala.
            Tina konečne držala v náručí svojho chlapca. Bolo po daždi a na brehu jazera sa povaľovali studené franforce hmly. Tina prekryla Mojkovu handrovú zavinovačku svetrom a pritisla si ho bližšie k telu. Najradšej by ho zobrala a upaľovala domov...
            Rusalky zvyknú na zradu reagovať extrémne, vravel Dušan. Mohla by vás v afekte oboch utopiť. Kým bude pri sile, bude vás ohrozovať.
            Ani Tina netúžila mať tú vodnú chamraď za pätami. Treba to vybaviť definitívne.
            Rusalka sedela na koreni vŕby a so zjavnou úľavou si rozmotávala spletence dlhých vlasov. Tina to najprv skúsila po dobrom: „Rusalka, nechaj mi moje dieťa. Postarám sa o obe rovnako.“
            „Nemôžem sa ho vzdať,“ vzdychla Riva. „On je moja posledná radosť,“ dodala a keď zdvihla zrak od svojich vlasov, oči sa jej nepríčetne leskli.
            Tebe by sa veru zišla tá ambulantná liečba, kde ja len strácam čas, pomyslela si Tina. No nič, svoju šancu si dostala. Obrnila sa trpezlivosťou dravca a s praxou získanou v priateľskom kruhu matiek zmenila tému. Zapriadla dôverný rozhovor ženy so ženou. Medzi rečou vytiahla z vrecka smartfón. Ukazovala Rive rodinné fotky, sťažovala sa na večne skeptického manžela, až kým rusalke nerozviazala jazyk.

            „Vystlala som mu trsťovú kolísku páperím a ani tak v nej nechce spávať. A nemá mi ho kto podržať. Sestry sa ho štítia, odkedy jednej ogrckal najlepší závoj. A kanálovej žene sa ho zveriť bojím. Chvíľu pokoja si užijem, jedine keď ho spravím labuťou...“
            O rizikách labutej podoby bol veľký článok na zelenom koníkovi. Tine vzkypela žlč. Ak mala predtým morálne zábrany, teraz boli preč. Ty lenivá vodná voš! Zahrávaš sa s Mojkovým mentálnym vývinom! Tebe by som nedala na starosť ani betónové schody!
            Chlapec akoby vycítil matkin nepokoj, začal mrnčať. Teraz nie, maličký, nie... Odhodila ostýchavosť, rozopla si blúzku a ponúkla mu prsník. Malý začal piť a Tinu premkol pocit, že sa vesmír vracia do správnych koľají. Všetko bude dobré, o chvíľu pôjdeme domov, iba tu s tetou čosi vybavím...
            Tina nenápadne kormidlovala rozhovor k otázke vzťahov a rusalka konečne spomenula svojho milého. Aký je driečny, ako jej nosil do knižného boxu najlepšie ľúbostné básne, ako sedávali spolu pod stromami, tancovali pri mesiaci...

            „Ach,“ nadškrtla Tina chápavým tónom. „To musela byť veľká láska.“
            „Najväčšia.“
            „Počula som, že vodná víla môže odísť s ľudským mužom a vydať sa zaňho.“
            „Môže,“ vzdychla Riva.
            „Lenže keď prišiel čas, on ma... O ruku nepožiadal. A navyše... Nebol človekom.“
            „Nie? A kým teda?“
            „Vodníkom.“
            „Tu, z jazera?“ čudovala sa Tina.
            „Nie,“ zaperlil vílí smiech. „Náš vodník je už v rokoch. Ten môj bol mladý a nemal ani mláku. Samozrejme, starý by našej láske neprial, preto sme sa museli skrývať. Existuje elixír, ktorý dokáže nadprirodzenú bytosť zmeniť na podobu človeka. Volá sa Clovechina a predáva ho jeden Vietnamec na centrálnom trhovisku... Lenže pri dlhšom užívaní sa nadprirodzená bytosť nakazí ľudskosťou a prichádza o svoju moc. Musí sa prečistiť.“
            Tina krútila hlavou: Kto by už kupoval elixíry z Miletičky?
            „Môj milý povedal, že keď bude môcť, zasa príde...“ v jej hlase bojovala srdcervúca nádej s clivotou.
            Mojko sa napil do sýtosti a spokojne zaspal v maminom náručí. Dlhé vlasy víly, rozčesané do hodvábneho lesku, sa vlnili vo večernom vánku okolo smutne pôvabnej tváre rusalky a ich končeky splývali s hmlou.

            „Iste sa pýtaš, čo asi teraz robí,“ nadškrtla Tina, pohrávajúc sa voľnou rukou so smartfónom.
            „Ó, áno, každý deň!“
            „A neskúšala si použiť čarovné zrkadlo?“
            Riva sklopila zrak: „To má len kráľovná a niekoľko najváženejších. Každý večer na nich pozerajú príbehy zo sveta ľudí, ale môjho milého som tam nikdy nevidela.“
            „Môžem ti požičať svoje,“ povedala Tina neutrálne a natiahla k rusalke smartfón. Ešte než vyrazila z domu, posypala obrazovku čarovným práškom od Dušana. Uvidí toho, koho chce vidieť, tak, aby navždy stratila nádej, povedal.
            „Ďakujem.“
            Belostná ruka vodnej víly siahla po svojej zhube, nebovomodré oči sa vpili do obrazovky... Áno, bol na nej mladý vodník bez povodia.
            „Milý!“
            Sedí pri stolčeku s kávou, po boku má ľudské dievča. Skláňajú hlavy k sebe v dôvernom rozhovore, smejú sa...
            „Nie! Čo to robí? Hádam ju len...?“ Ich pery splývajú v najprirodzenejšom spojení. Z toho výjavu vyžaruje vášeň tak mocne, že rusalku nenechá na pochybách.
            „Vyzerá to, akoby sa už nechcel nikdy vrátiť,“ konštatovala Tina s hranou účasťou.

            Rusalka horko zaplakala a chytila sa za srdce: „Vierolomník! Ach, ja nešťastná! Niet už pre mňa nádeje...!“
            Silná, spanilá čarovná bytosť zbledla na mihotavý, polopriesvitný tieň. Od cesty zavial poryv studeného vetra. Tine nepripadal silný, na rusalku mal však ničivý vplyv. Surovo kmásal prameňmi vlasov, trhal jemné vílie šaty aj éterické tkanivo jej tela. Riva neprestávala bolestne vzdychať a kvíliť, kým posledná viditeľná čiastočka nesplynula s hmlou.
            Tinu striaslo. Vedela, čo sa má stať. No pohľad ako víla hynie od žiaľu z nešťastnej lásky, jej navždy ostane v pamäti.
            Chvíľu sa ešte obzerala – stále nemohla uveriť, že to dokázala. Poslala Petre cez mobil víťazný, trochu strnulý úsmev, vypla videohovor a so svojím synom v náručí vykročila cez trávnik preč od jazera.

*

            Petra fascinovane obracala smartfón v rukách. Ako to len urobil? Odkedy sa od otca naučila, čo má hľadať, bavilo ju odhaľovať rôzne typy kúziel a toto vyzeralo mimoriadne rafinované. Iba žeby...
            „Ty si ho vôbec neočaroval,“ obvinila Dušana neveriacky. „Posypal si ho obyčajným lesklým práškom a robíš z nás sprosté kače.“ Postupne jej dochádzal význam vlastných slov. Kdesi za hrudnou kosťou ju začala tlačiť vlna zlosti. „Povedz, že nie!“

            Mlčal. Zastihla ho nepripraveného, zbadala to v jeho tvári skôr než si stihol nasadiť niektorú zo svojich žoviálnych masiek.
            „Bože, ona videla, koho chcela vidieť, lebo celý čas chcela vidieť teba!“
            „Nemusíš hádam kričať na pol kaviarne.“
            „Kto iný by nabúchal rusalku, nechal ju v tom a následne sa jej zbavil pomocou dvoch sprostých-“
            „Ty to nechápeš? Ona bola stratená duša! Teraz aspoň našla pokoj.“
            „Je mi zle.“
            „Tak zle? Očakával by som aspoň trochu vďačnosti. Veď som to robil pre teba! Alebo by ťa potešilo viac, keby tvoj malý bratranec dožil ako labuť? Mamka by ho cestou od psychiatra chodila kŕmiť na mólo...“
            „Jasné, pán samaritán,“ uklonila sa. „Ďakujem pekne. Ale nenahnevajte sa, že viac nemám svedomie zneužívať vašu dobročinnosť. Vážne. Medzi nami je koniec.“

Už si myslela, že na ňu začne skúšať tie svoje triky, ale on ju iba smutne pohladil po líci: „Zbohom, čajočka. Bude to pre teba lepšie.“

Udrela ho päsťou do hrude: „Už ma tak nikdy nevolaj!“

Čajočka! Jediné hlúpe slovo ju skoro pripravilo o sebaistú fasádu, ktorú celý čas pracne držala pokope. Musela rýchlo zažmurkať, aby odplašila slzy. Nie preňho. Možno pre toho, ktorý existoval len v mojich ilúziách. Rázne sa otočila na opätku a vybehla z kaviarne.

            „Počkaj!“
            Neobzrela sa. Na hádky s bývalým nemala čas. Bolo jej jedno, či beží za ňou – ona letela. Veď Tina je už s Mojkom na ceste domov a uja Laca treba nejako pripraviť na novú rodinnú situáciu.
            Dušan sa vrátil do kaviarne. Pohľady čašníkov si nevšímal a jednoducho zaplatil. Aké krásne. Vytiahneš peňaženku raz a stačí. Vyšiel do hmlistého podvečera. Nohy sa nechceli odliepať od chodníka, akoby sa mu za pätami ťahalo čosi... ako neviditeľný chuchvalec slizkých rias...
            Za niektoré chyby musíš platiť zas a znova a nikdy to nebude dosť.
            Mechanicky kráčal smerom na Bajkalskú a pomaly začínal rozumieť tomu, ako môže inak vitálny vodník dospieť do bodu, že nechce ani vidieť žiadnu sukňu. Suché oči ho štípali a v okruhu minimálne dvoch blokov kvapkali aj tie najkvalitnejšie armatúry.

*

Vreski spal s vlhkým psíkom v postieľke a Leuška spokojne mliaždila guču plastelíny. Petra s Lacom vyšli na balkón, aby ich svojou vážnou konverzáciou nerušili. Snažila sa oznámiť mu to citlivo, potom čo najjasnejšie, nakoniec celkom polopate, ale ten racionálny chlap akoby stále odmietal pochopiť. Mlel čosi o psychiatrii... Petra náhle zistila, že už na ten deň vyčerpala aj posledné rezervy trpezlivosti a sebaovládania. Siahla po liečbe šokom.

            „Neber to tragicky,“ potľapkala uja po pleci. „Nadprirodzený svet sa obtrel o tvoju rodinu a skončil si s jedným dieťaťom navyše. Teraz sa ti to zdá absurdné, ale taký život občas proste je. Pozri sa na mňa. Osemnásť rokov normálna baba – a pred pár mesiacmi som objavila svoju... inakosť.“
            „Žiadny strach, Peti,“ vyhlásil po chvíli váhania. „Ostaneš moja najlepšia neter, či už randíš s chlapcami alebo s dievčatami.“
            Zasmiala sa: „Nie, ja som myslela... inú inakosť.“
            Urobila krok, prekoprcla sa vo vzduchu, zatrepotala krídlami...
            „Petra!“ Už tam nestála. Laco nechápavo sledoval, ako z jeho balkóna vylieta čiernohlavá čajka. So sarkastickým smiechom zakrúžila nad stromami a odletela smerom k Dunaju.
            V tej chvíli to Lacovi skutočne došlo. Ešte minútku stál na balkóne – nejaký čas trvá, kým sa človeku pod váhou nových dôkazov preskupí obraz sveta – ale potom vošiel dnu a začal chystať veci na príchod Tiny s Mojkom. Keďže však nepatril k typu, čo sa ľahko vzdáva, pripravil si aj sadu na odber vzoriek DNA. Príbeh o únose jazernými žienkami sa dá aspoň čiastočne overiť – veď materiál z Lacovho skutočného syna nemá dôvod vzdorovať modernej technológii.

            Leuška bola prirodzene hneď zvedavá, čo robí. Pokúsil sa jej opatrne vysvetliť, že mamička čoskoro prinesie domov nové bábätko...
            „Víly jej vrátili môjho bračeka?“ prerušila ho radostne.
            „Ehm... Áno.“
            „A Vreskiho si necháme?“
            „Samozrejme, hádam by sme ho nedali do jazera,“ počul sa Laco hovoriť pohoršeným tónom. Napokon, vždy si želal veľkú rodinu.
            Leuška sa zamyslela: „Ale potom budem mať dvoch malých bratov.
            „Už to tak vyzerá.“
            „Nemohla by som ísť radšej bývať k Petre?“

 

 

 

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  2. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  4. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  5. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  7. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  10. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  1. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  3. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  4. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  5. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  6. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  7. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  8. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  9. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  10. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  1. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 887
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 119
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 228
  4. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 6 111
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 5 400
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 4 965
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 337
  8. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 4 063
  9. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 3 527
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 417

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

O zaistení pozemkov U. S. Steelu vedeli skôr, než súd rozhodol

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

TECH

Postavili umelú maternicu, ktorá vynosila jahňa

Zariadenie môže o niekoľko rokov zachrániť predčasne narodené deti.

DOMOV

Fico prijal bieloruského premiéra, ani v minulosti nemal problém

Bielorusko neakceptujem, hovorí poslanec Peter Osuský.

Neprehliadnite tiež

Divadlo z Pasáže o láske: Neprebudený je tu ktosi iný ako Ondráš Machuľa

Herci s mentálnym hendikepom v novej hre najviac riešili partnerský trojuholník

Johnny Depp skrachoval. Nechajte ho, sám to tak chcel

Za mesiac minie dva milióny, víno ho stojí tridsaťtisíc. Náhradu žiada na súde.

Tej chvíle sa Tom Hanks bál. Pobozkal sa s Antoniom Banderasom

Zomrel režisér Jonathan Demme. Pozrite si jeho revolučné filmy.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop