Keď ste Slovak Press Photo vyhrali, mnohí ľudia z fotografickej komunity boli prekvapení. Nikdy o vás nepočuli.
„Ani ja tú komunitu veľmi nepoznám. Dcéra ma povzbudila, aby som sa prihlásil, za čo som jej vďačný.
Po výhre ste hovorili, že šlo trochu o náhodu. Akoby ste sa ani nesnažili zvíťaziť.
„V Afrike sme predovšetkým nakrúcali dokumentárny seriál o projektoch, ktoré vedie Škola svätej Alžbety s profesorom Vladimírom Krčmérym. Keď som pracoval pre reláciu V siedmom nebi, stretol som tam mnohých Slovákov, ktorí robili úžasné veci a nikto o nich nevedel. Väčšinou boli veľmi skromní, napríklad Dária Kimuli mala len 28 rokov, keď jej v Keni postavili pamätnú tabuľu pred internátnou školou, ktorú vybudovala. Vo filme som si ich chcel uctiť, pretože často pracujú v šialených podmienkach."
Vycestovať do Burundi asi nebolo jednoduché.
„Trikrát sme si kupovali letenky. Kvôli politickej situácii nás prvý raz tesne pred odletom zastavila správa, že všetkých Slovákov z krajiny sťahujú z bezpečnostných dôvodov za hranice, do Ugandy. Keď sme chceli cestovať druhýkrát, novinári mali vstup do krajiny zakázaný. Jeden holandský novinár totiž krátko predtým vyviezol z krajiny reportáž o prezidentských voľbách. Predchádzajúca hlava krajiny síce vyhlásila slobodné voľby, no keď ho nezvolili, povedal, že aj tak zostane vo funkcii, pretože má na svojej strane armádu. Aktivistov, ktorí slobodné voľby požadovali, potom začal prenasledovať a údajne im dal odťať hlavy.“
To vás neodradilo?
