Milota Havránková (1945) - slovenská fotografka a pedagogička. Patrila do silného slovenského ročníka, ktorý v 60. rokoch študoval na pražskej FAMU. Pracovala pre Slovenskú filmovú tvorbu na Kolibe, od začiatku 90. rokov vedie na bratislavskej VŠVU ateliér fotografie. V 60. rokoch bola jej tvorba súčasťou vlny tzv. expresívneho surrealizmu, kam sa zaraďovali aj fotografie Ľuby Lauffovej, Pavla Hudeca-Ahasvera či Petra Brezu. Charakteristické pre jej tvorbu je neustále sledovanie nových technológií, experimentovanie a voľný pohyb v rámci výtvarných disciplín - sochou, maľbou, textilom či architektúrou. Svojím nekonvenčným prístupom a silným subjektivizmom silne ovplyvnila generáciu fotografov Mira Švolíka či Tona Stana. Vernisáž jej výstavy v Pálffyho paláci GMB v Bratislave na Panskej ulici sa uskutoční dnes o 18.00 h. (kop) |
Milota Havránková, jedna z najvýraznejších osobností slovenskej fotografie, predstaví na prehliadke pod názvom Zelený dom aj diela, ktoré mali svoju verejnú premiéru práve na výstave v Tübingene v roku 1965. Odvtedy sa podľa vlastných slov veľmi nezmenila. "Už keď som vzala prvý raz fotoaparát do ruky, vedela som, čo chcem. V podstate som stále ten istý blázon, ten istý človek ako vtedy. Preto viem pochopiť aj to, čo mladá generácia prežíva dnes."
Keď v 60. rokoch prevládala dokumentárna fotografia, vy ste dali na cestu experimentovania a surrealizmu. Čím vás tak priťahoval?
Páčilo sa mi, ako pracoval s absurdnými vecami, ktoré spolu vytvárali ešte absurdnejšiu náladu. Aj to, že surrealistickí autori nešli po modeloch - v ich filmoch hrajú vždy tí istí herci, ale s iným obsahom. A to som transformovala do svojej fotografie. Pracovala som iba s najbližšími. Do nich som vnášala iné dimenzie, iné napätie, ktoré som vnútorne v tom čase pociťovala.
Máte veľa autoportrétov. Ako sa vidíte cez objektív vlastného fotoaparátu?
V živote boli úseky, kedy som sa potrebovala zaznamenať. Niekedy priamo z ruky, inokedy niekým iným. Nikdy som to však nepovažovala za tvorbu, ktorú by som chcela vystavovať. Boli pre mňa akousi samozrejmou vecou, akýmsi dialógom samej so sebou.
Pracovali ste tri roky vo Filmových štúdiách na Kolibe. Čo ste si z tejto skúsenosti odniesli?
Na Kolibe som prvýkrát prišla na to, že fotografiou sa dá vyjadrovať. Tým, že som sa ocitla medzi tvorivými ľuďmi a počúvala ich debaty o tvorivosti a umeleckom vyjadrení. Svoju fotografiu istým spôsobom považujem za réžiu. Vytváram si vlastný film v jednom zábere.
Ako prvá v bývalom Československu ste začlenila monumentálne fotografie do architektúry. Zdalo sa vám, že sôch a obrazov už stačilo?
Bola to iba náhoda - v tom čase som bola v intenzívnom styku s architektmi. Bolo to iba o impulze, presvedčiť ich, že by fotografia mohla byť v ich projektoch dobrá. Aj dnešnú výstavu som nazvala Zelený dom, pretože práve v tomto bratislavskom objekte som mala prvú príležitosť urobiť veľkú fotografiu s rozmerom 6x12 metrov do interiéru. To sa dovtedy nerobilo.
Zaoberáte sa ešte stále týmto druhom fotografie?
Dnes už nie. V súčasnosti ide totiž kvalita trochu bokom. Ale architektúra a bývanie bolo pre mňa vždy dôležité. Dom je pre mňa akási kotva, základ všetkého - životných vzťahov a toho, čím žijem.
Ktorý z vašich experimentov overil čas a stalo sa klasikou a čo zostalo iba v podobe epizódy?
Vždy som milovala proces, výsledok ma až tak nezaujímal. Pri voľnej osobnej tvorbe som si robila to, čo ma bavilo. Všetko bol experiment, ale malo to vlastný myšlienkový náboj, a ten bol pre mňa dôležitý.
Od 90. rokov ste začali vaše fotografie používať aj na šatách. Mali ste k móde blízko vždy, alebo je to iba ďalší z vašich experimentov?
To bola tiež iba náhoda. Ale intenzívne som si módu vyskúšala, aj je pravda, že s úspechom. Bolo to fajn, ale stačilo. Veľa ľudí sa ma pýta, prečo sa už móde nevenujem. Ale ja som nechcela byť módny návrhár, ja som chcela byť výtvarník. V tom najširšom zmysle.
Z cyklu Socha, 70. roky (výrez). |
