Ste uprostred natáčania filmu Čiara z prostredia slovensko-ukrajinských hraníc. Prípravy naň vraj trvali tri roky.
Áno, od prvého námetu, s ktorým prišla Wanda Hrycová, až po scenár, ktorý napísal Peter Balko. Spoločne sa stretávali s tamojšími ľuďmi, počúvali ich historky a nasávali ich príbehy ako huby. Celý vývoj bol dosť zdĺhavý, pôvodne sme film chceli začať nakrúcať už minulý rok, ale nedalo sa dokopy toľko financií, aby sme boli schopní vyrobiť podstatnú časť, čakalo sa až na tento rok. Ide o koprodukciu medzi Wandal filmom a Slovenskou televíziou, predpokladá sa, že do tohto projektu vstúpi aj ukrajinská strana.
Ide zatiaľ o váš najväčší filmový príbeh?
V rámci postáv a náročnosti a aj toho, čo sa v ňom odohráva, by sa to tak dalo povedať. Nie je taký intímny ako moje tri predchádzajúce filmy.
O čom bude?
Film sa odohráva v roku 2007, tesne pred vstupom do Schengenu. Život ľudí v tomto regióne je však doteraz pre ostatných Slovákov veľmi tajomný. Málokomu zo západného či stredného Slovenska sa tam podarí dostať. Všetci si myslia, že republika sa končí v Košiciach, no na hranice je ešte hodina a pol cesty, až do Sobraniec, Uble a prihraničných miest.
Film rozpráva príbeh ľudí, ktorí sa živia pašovaním cigariet či alkoholu, niektorí dokonca prevádzajú ľudí cez hranice. Patrilo to ku koloritu a zvyku tohto regiónu. Film je o rodine človeka, ktorý podobné ilegálne veci organizuje a zároveň o jeho páde a aj páde celej rodiny. A nemyslím len biologickú rodinu, ale aj tú, ktorá vzniká z jeho priateľstiev a vzťahov.
Čím vás oslovil tento námet?
Veľmi zaujímavá sa mi zdala najmä tá téma a prostredie, v ktorom sa všetko odohráva. Ďaleký východ, ukrajinská hranica, Rusíni, celé to zmiešané prostredie. Predtým, keď som natáčal Marhuľový ostrov, bol to tiež špecifický kraj - juh Slovenska. Takže to bolo v niečom podobné, ale v niečom sú títo ľudia iní, sú živší, priamejší. Keď sa radujú, tak úprimne, keď pijú, pijú naozaj a veľa, keď smútia, tak naplno. To mi na nich pripadá čarovné. A navyše, západná Ukrajina, ten zabudnutý kus zeme, je neuveriteľne fotogenická.
Vo filme hrajú aj ukrajinskí herci, ako ste ich vyberali?
Dovtedy som žiadnych nepoznal, bola to preto čisto záležitosť kastingov. Odleteli sme do Kyjeva a s vybranými hercami sme sa stretli. Pre nás tí ľudia nie sú hviezdy, no pre Ukrajincov áno, a obrovské. My sme však nemali pocit, že sme sa stretli s národnými hereckými pokladmi, preto aj naša voľba bola oprostená od týchto nánosov.
Vyberali sme na základe toho, kto sa nám naozaj páčil – a vybrali sme veľkých a známych hercov Stanislava Boklana a Rimmu Ziubinovú a potom ešte Aleksandra Piskunova, veľmi talentovaného mladého herca. Absolútne zapadli do našej predstavy o postavách, ktoré sme potrebovali obsadiť.
Celý film bude teda dvojjazyčný, slovensko-ukrajinský?
Aleksander Piskunov sa musel učiť aj slovenské texty a musel sa ich nadrilovať, zohnali sme preňho rečovú pedagogičku, ktorá ho bičovala, aby rozprával bez chyby. Akcent síce ostal, ale to je v poriadku, pretože je Ukrajinec. Naši herci, napríklad Tomáš Maštalír, sa musel učiť dlhé dialógy a zvládol ich bravúrne. Aj Milka Vášáryová má jeden dlhý dialóg v ukrajinčine, ale ten nás ešte len čaká.
Čo ste museli absolvovať pred natáčaním?
Veľakrát sme cestovali na východ, hľadali sme vhodné priestory. Lokačný manažér tam strávil tri týždne, všetky miesta najskôr obehal, robil si tam kontakty a posielal nám fotografie zaujímavých priestorov. My sme tam potom išli na týždeň a prezerali sme si miesta, ktoré navrhol. Takto sme to absolvovali asi štyrikrát.

Cítiť na ukrajinských hraniciach politické napätie a to, ako situáciu prežívajú domáci?
Cítiť najmä tú hranicu. Stávalo sa nám, že sme čakali tri hodiny, kým nás cez ňu pustili. Od toho sme si už inde odvykli, do Poľska, Maďarska či do Česka prechádzame bez akýchkoľvek problémov. Tam, keď to nejde, tak to nejde, musíte jednoducho čakať. Stalo sa aj to, že jeden z našich ukrajinských hercov sa v období natáčania dozvedel, že na východnom fronte zastrelili jeho priateľa.
To sú emócie a ľudia sú s tým mysľou spojení, cítia to ako krivdu, nevedia to len tak potlačiť. Každý pozná niekoho, kto na fronte bojuje, takže napätie v pozadí cítiť stále. Aj keď na západnej Ukrajine otvorený konflikt nie je a skôr je to o jednotlivých osudoch ľudí.
Mnohí režiséri majú hereckých obľúbencov, ktorých obsadzujú do viacerých svojich filmov. Vy ste dosiaľ v každom filme dali priestor niekomu inému. V prvom to boli Szidi Tobias či Attila Mokos, v ďalších Kamil Kollárik či Noël Czuczor.