Prvý raz som sa s Hajaom Mijazakim a jeho dielom stretol v roku 1997 na berlínskom festivale. Fantastický príbeh Princezná Mononoke ma dojal čistým dôvtipným spojením súčasnosti s minulosťou, ríše duchov, démonov a víl s naším hmotným svetom, syntézou tradičného s moderným, poéziou a v neposlednom rade naliehavou metaforou.
Bol som tam, keď si v roku 2002 Mijazaki z Berlína odniesol hlavnú cenu Zlatého medveďa za Cestu do fantázie. Na benátskom festivale som si v roku 2005 nenechal ujsť, keď preberal Čestného Zlatého leva za celoživotné dielo a predstavil novinku Zámok v oblakoch. V roku 2008 ma na tom istom mieste očaril príbehom priateľstva malej morskej víly a ľudského chlapca Ponya z útesu nad morom.
No v roku 2013, keď benátsky festival uvádzal jeho záverečný opus Dvíha sa vietor, som čakal márne. Starý pán už na festival neprišiel. Namiesto toho len písomne ohlásil koniec kariéry.
Cesta do fantázie. (zdroj: ASFK)Podmanil si celý svet
A hoci to bola krásna, dlhá a mimoriadne plodná životná dráha, jej vrchol predstavuje práve Cesta do fantázie. Asociácia slovenských filmových klubov ju v obnovenej premiére vracia do našich kín. Prečo si ju nesmieme nechať ujsť?
