Požičať si do románu skutočnú postavu nie je Barnesovým vynálezom. Robia tak – viac alebo menej invenčne – aj mnohí iní autori.
Životy, ktoré sú už raz „napísané“, lákajú k novým prepisom a interpretáciám. Dokonca i nepriatelia fikcií ich môžu oceniť a konečne sa prestanú brániť otvoreniu knihy, lebo ide predsa o zopakovanie si toho, čo sa stalo.
Julian Barnes experimentoval radikálnejšie a už viacnásobne pred Šostakovičom. Stihol zaostriť na Gustava Flauberta a oživil Arthura Conana Doyla. V iných tituloch skombinoval memoáre, eseje, poviedky, frašku a literárnu kritiku, často s ohľadom na jemu blízku francúzsku kultúru.
Vždy sa nakoniec ocitá v blízkosti ľudského zomierania. Ukazuje, že napriek plynutiu času sú podstatné existenciálne témy pre človeka stále rovnaké.
Teraz k nám prichádza jeho kniha Šum času o ruskom skladateľovi Dmitrijovi Šostakovičovi (v preklade Jána Litváka ju vydalo Artforum). Barnes v nej rozšíril tento svoj existenciálny záujem o takpovediac umelecký existencializmus: Čo spraví nesloboda s tvorivou umeleckou dušou? Nezomiera umelec zviazaný záväzkami voči mocným ešte skôr, ako na jeho rakvu dopadnú prvé hrudy zeme?
(zdroj: )Ani apológia, ani pamflet
Barnesova pocta ruskému hudobnému géniovi Dmitrijovi Šostakovičovi nie je apológiou ani rúhačským pamfletom proti autorite vo svete vážnej hudby. Rozpráva Šostakovičov príbeh ako históriu tragickej spupnosti totality a rozkladu ľudskej ambície žiť pravdivo.
Táto ambícia sa rozbila na kúsky strachu vo chvíli, keď sa Stalin prišiel pozrieť na predstavenia opery Lady Macbeth Mcenského okresu a Šostakovič sa dostal do nemilosti. Vtedy absolvoval prvé „rande“ s mocou pri výsluchu vo Veľkom dome.
Tak sa začali jeho vigílie pri výťahu, čakajúc, kedy si poňho prídu. Tak ako si prišli po mnohých tých, ktorí sa navždy stratili).
Kombináciou náhod, mocenských výmen a vlastného pokánia sa skladateľovi podarilo nakoniec zakotviť v pozícii sovietskeho hrdinu a exportného umelca. S odporom znášal umenovedné výkony kremeľských súdruhov a načúval dopytu sovietskeho ľudu.
Raz predsa „smrť vyslobodí jeho hudbu: oslobodí ju od jeho žitia. A potom, ak jeho hudba nestratí na hodnote – ak jej niekto dopraje sluchu –, bude už len... hudbou. Pretože hudba napokon patrí hudbe.“
Julian Barnes. (zdroj: SITA/AP)Tóny zašpinené kompromismi
Barnes otvára staré otázky, lebo doteraz sa im nedostalo definitívnych odpovedí. Ako to je so súvislosťou medzi osobnou integritou umelca a výsledkami jeho tvorby?
Je možné tieto dve veci oddeliť a zviazať do osobitných zväzkov? Alebo každé písmeno, ťah štetcom a tón nesie v sebe bremeno viny a zlyhaní, falošných kompromisov a lacného flirtovania so Stalinmi, Leninmi a podobnými „recenzentmi“?
Nejasným zostáva aj konflikt medzi patriotizmom, ktorý velí umelcovi venovať „svojmu ľudu“ maximum tvorivosti a odvahou k disidentskej dráhe znamenajúcej mlčanie.
Julian Barnes napísal román o Šostakovičovi s porozumením. Čitateľa jemne vedie k pochopeniu slabosti, ktorá sa nezastaví ani pred životom umelca. Našťastie tento „výchovný proces“ beží invenčne a vo veľkom štýle literárneho majstra.
Rachot veľkých dejín je na prvé počutie silnejší ako šum času – jemný hlas, čo je v ľudskom vnútri. Ten šum má však jednu výhodu. Môže dozrieť, zmeniť sa na úžasný tón a prekonať hranice pominuteľnosti.
