Literatúra: Thomas Pynchon
voľba Michala Hvoreckého
"Nevyznám sa presne v mechanizme, ako si Nobelova komisia vyberá svojich laureátov, zdá sa mi však, že trendom sú spisovatelia z menších kultúr. Postupoval by som opačne a vybral by som Thomasa Pynchona, ktorý už päťdesiat rokov pracuje na veľkom americkom románe. A to v úplnej tichosti.
Nikto ho nikdy nevidel, nikdy nezverejnil svoju fotku a keď náhodou získa nejakú cenu, pošle namiesto seba nejakého komika, klauna, niekoho s maskou. Darí sa mu skrývať pred verejnosťou a vytrváva v presvedčení, že sa nebude prezentovať ako človek – literát, že za seba nechá hovoriť len svoj text. A ten je skvelý. V dnešných mediálnych časoch je taký pokus zostať anonymný obdivuhodný.
Pynchon si na seba zobral kolosálnu úlohu zachytiť historické momenty, ktoré formovali ľudstvo. Aj vďaka nemu sú Američania v tejto disciplíne úplnou špičkou. Písal už aj o internete, písal aj o ranej kolonizácii Ameriky, keď sa len vytvárali hranice. Čitateľom by som odporučil Mestečko Vineland, ktoré vyšlo vo výbornom českom preklade. V ňom píše o fiktívnom americkom štáte."
Divadlo: Cirque du soleil
Voľba Františka Kovára
"Keď v divadle nastane chvíľa, pri ktorej človek pocíti spojenie s ľudskosťou - to by som ocenil Nobelovou cenou. Keď má človek zrazu pocit, že jeho tajné želania by sa mohli naplniť, pretože zvyšok sveta po nich rovnako túži. Keď uverí, že ľudia stoja pri sebe, túžia po kráse a dobre a chcú to dobro nielen dostávať, ale aj dávať. Aj v našom Národnom divadle sa niečo také stáva.
František Kovár. (zdroj: SITA)
Cirque du Soleil. (zdroj: CDS)
Hráme napríklad Dobrodružstvo pri obžinkoch. Milan Ondrík tam v záverečnej scéne vyslovuje posolstvo ľudského zmierenia a my v tej chvíli vidíme divákom do tvárí. Neviete si predstaviť, aké rozžiarené oči majú. Čosi podobné sa deje aj v hre Fanny a Alexander, kde sa zhodou okolností tiež Milan Ondrík prihovára svojej dcére v perinke. Verí, že raz sa svet zmení k lepšiemu, že aspoň jej generácia sa toho dožije. Vtedy je v hľadisku také ticho, že aj muchu počuť, keď preletí.
A priznám sa vám ešte k čomusi. Mám rád Cirque du soleil. Práve za mnou bola Zdena Studenková, pýtala sa ma: Máš lístky? Samozrejme, viem o tom, že tu budú, idem na nich. Rád sa na nich dívam, pretože oni nám ponúkajú výkon, ktorý je na hranici ľudských možností. Je to kombinácia umenia, športu, odvahy a považujem za dar, že niečo také môžem vidieť. Som pri tom nesmierne dojatý."
