"Od detstva človek postupne zisťuje, čo mu je dané a čo nie, v čom sa mu darí a čo robiť nevie. A keď si vypichne v desiatich rokoch oko, ako sa to stalo mne, príde aj na to, že asi už nikdy nebude zručný. Druhá vec je, že si uvedomí aj talent," hovorí nestor slovenskej literatúry, básnik a prekladateľ ĽUBOMÍR FELDEK, ktorý oslavuje 80. narodeniny.
Klasici mávali babku, ktorá im rozprávala alebo čítala rozprávky, a tam niekde sa zrodil ich vzťah k literatúre. Bolo to tak aj u vás?
Aj ja som mal púchovskú babku. Vo Veľkej knihe slovenských rozprávok mám dokonca rozprávku, ktorú poznám od nej. Volá sa O troch lenivcoch a nie je zaznamenaná nikde inde. Púchovského deda som nemal - to manželstvo sa nevydarilo. Dedo bol kartár a hrozilo, že prehrá pekáreň v Púchove, tak ho radšej vyprevadili do Ameriky.
Ibaže on už v Hamburgu prehral schiffkartu a ako o tom hovorí rodinný príbeh, svokor mu neposlal peniaze na ďalší lístok, ale vybral sa za ním do Hamburgu. Kúpil mu ho a počkal, kým nastúpi na loď, a tak sa ho definitívne zbavili. Bolo to v roku 1912.
Babka žila sama a ja som bol jedináčik, takže mám na ňu silné spomienky. Bola hluchá a aj moja báseň O hluchej babke a vnúčikovi zlatúšikovi je o nej. Báseň Srdcový kráľ som zas napísal o dedovi, ktorého som nikdy nevidel živého, len na fotografii.
Spomínate si na okamih, keď ste si po prvý raz uvedomili, že slovo
Svojho deda, hrdinu básne Srdcový kráľ, poznal Ľubomír Feldek iba z fotografie. (zdroj: archív Ľ. F. )bude vaším údelom?
Veľa detí na Slovensku si uvedomí svoj literárny talent iste aj preto, že slovenčina píše sama. I ja zvyknem hovoriť, že polovicu vždy napíše básnik a polovicu slovenčina. Slovenčina je nádherný literárny fundament - piesne, rozprávky dostávame do daru už v detstve a niekto zrazu zistí, že ich vie nielen čítať, vnímať a spievať, ale aj sám tvoriť.
V čom je pre vás slovenčina poslaním?
Slovenčinu považujú cudzinci za ľúbozvučný, ale zároveň aj veľmi ťažký jazyk. Na internete koluje text, ktorý hovorí, že každý deň zaniknú minimálne dva jazyky a že slovenčinu to čaká tiež. A ja zo strachu, aby slovenčina nezanikla, stal som sa odporcom globalizácie, aj keď je to najmodernejšia a vraj najsprávnejšia idea. Neviem si predstaviť, že by jazyk, ktorému som sa venoval celý život, mal zrazu zaniknúť. Slovenčina je malý zázrak. Keď si len uvedomíme, že po zániku Veľkomoravskej ríše mizne na pol tisícročia a potom sa odrazu začne vynárať v štrnástom storočí ako kultivovaný, hoci bez písma, len ústnym podaním udržiavaný jazyk...
“Aj keď nie všetko okolo nás bolo veselé, žili sme veselo - drogy boli ešte neznáme, zato však existovali viechy, vína sme vypili vždy viac, než bolo rozumné, a tak sme sa niekedy aj pobili, ale ak to prospelo aj vzniku nejakej dobrej básne, nemalo to chybu.
„
