Vari najväčší slovenský bestseller Ako chutí moc napísal Ladislav Mňačko pred päťdesiatimi rokmi a stále je to strhujúca kniha o človeku a moci.
„V zadnej časti budovy v jednej z početných kancelárií sa na čas rozlúčky s mŕtvym usídlil muž, o ktorého existencii nemajú milióny občanov ani tušenia. Frankovi nezišlo na um nijaké vhodné pomenovanie či titul toho dôležitého človeka. Náčelník pohrebného štábu? Vládny zmocnenec na organizovanie štátnych pohrebov? Šéf pohrebného protokolu? Hlavný ceremoniár? Generálny funebrák? Márne si Frank lámal hlavu, nič vhodnejšie mu neprišlo na um. Ten dôležitý muž rozhodoval o všetkom s konečnou platnosťou.“
Tento úryvok vám možno aspoň trocha naznačil či pripomenul, o čom román Ako chutí moc je a kde sa odohráva. Áno, na pohrebe.
Nie na nejakom obyčajnom, ale na štátnom pohrebe najvyššieho funkcionára. Takýto pohreb má presný scenár a réžiu s tisíckami „smútiacich“ občanov, ktorí sa prišli rozlúčiť s „milovaným“ súdruhom.
Na to všetko sa zo zákulisia obradnej siene pozerá fotograf Frank, ktorý má celú udalosť nafotiť a zároveň vo svojej hlave sám bilancuje vzťah so zosnulým štátnikom – boli totiž priateľmi, kedysi dokonca blízkymi.
Spomienky fotografa
Fotograf Frank sa vracia do dávnej i nedávnej minulosti a hoci jeho spomienky nie sú chronologické, pred očami sa nám vynára príbeh muža, ktorý bojoval v Povstaní, potom sa stal straníckym funkcionárom a po prevrate v roku 1948 začal stúpať po mocenskom rebríčku nahor.
Frankove spomienky text ozvláštňujú o množstvo príbehov zo súkromia mŕtveho politika a on nespomína na hocičo – hneď v úvode sú to kruté udalosti počas ústupu pred Nemcami v horách počas Povstania, inde spomína na politikov rozvod a vzťah s novou atraktívnou manželkou, keď sa prekvapujúco do politického románu dostáva i erotika a nevera.
