Ján čaká na dôležitú operáciu. Výsledok je neistý, známy je len dátum. Udeje sa to 5. októbra. Ako dni pred týmto dátumom vyzerali, ukázal svetoznámy fotograf a kameraman Martin Kollár vo svojom debutovom dokumentárnom filme. Čo ho k nemu priviedlo, o tom môžeme len špekulovať. Možno ho k práci s kamerou dohnal vlastný vnútorný strach.
Ján je jeho brat.
Martin Kollár postupoval ako väčšina začínajúcich režisérov. Pustil sa do témy, ktorú dobre pozná, do témy rodiny. Klasický portrét rodiny to však rozhodne nie je.
Martin Kollár. Ako kameraman spolupracoval napríklad na dokumentárnych filmoch Petra Kerekesa 66 sezón (2003), Ako sa varia dejiny (2009) či Zamatoví teroristi (2013). Za prácu na filme Koza (2015) od Ivana Ostrochovského získal národnú filmovú cenu Slnko v sieti. (zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)Strach o hlavu
Na filme 5. október vidno, že ho natočil skúsený fotograf a kameraman. Je to kontemplatívny a štylisticky minimalistický dokument, ktorý si vystačí takmer bez slov. Dôležitý je obraz. Hlavného hrdinu pozorujeme v bežných situáciách, zaznamenávame, ako jazdí na bicykli, ako pozoruje práce na stavenisku alebo prespáva na lavičke v spacom vaku.
Kollár správne odhadol, že takýto príbeh komentár nepotrebuje. Všetko je v ústraní, len aby vynikla Jánova mlčanlivá cesta a možno, aby sme spolu s ním – a Martinom – zhodnotili, čo sa v živote jedného človeka môže diať. V hlave nám rezonujú len záznamy z denníka, kde si Ján zapisuje svoje pocity a rôzne termíny. Obavu z choroby podčiarkuje zápis, kde Ján dúfa, že mu neodrežú hlavu.
5. október. (zdroj: ASFK)
Pred operáciou. (zdroj: ASFK)Vidieť poslednýkrát
Dokument 5. október mal premiéru na medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame. Je silný práve vo svojej jednoduchosti. Citlivo ukazuje, ako odlišne môžeme vnímať bežné situácie na základe meniacich sa okolností. Ak by nevisel nad Jánom dátum rozhodujúcej operácie, film by bol možno len zhlukom prekrásnych záberov krajiny s ústredným portrétom jedného človeka.
Konkrétnym ohraničením dostáva film nový rozmer. Prichytíme sa, ako pri sledovaní filmu súčasne myslíme aj na to, že je to možno poslednýkrát, čo sa Ján zastavil pri rieke, alebo poslednýkrát, čo takto sedí v izbe pred televízorom. Je fascinujúce, ako dokázal Martin Kollár len jednoduchou skladbou záberov dosiahnuť tak veľa.
